Quantcast

Známy banskobystrický rodák, hokejista, dnes tréner a podnikateľ. Jeho hokejové začiatky sa viažu s rodnou Banskou Bystricou. Ako 17-ročný začal hrávať v drese Iskry Banská Bystrica. Počas svojej kariéry patril k oporám zámorských klubov. Na reprezentačnej úrovni dopomohol k zisku zlatej i bronzovej medaily na MS. Prinášame rozhovor s bývalým hokejistom a veľkou športovou osobnosťou z mesta pod Urpínom, s Vladimírom Országhom.

Počas kariéry ste pôsobili v mnohých kluboch, v ktorých sa Vám hralo najlepšie?

Určite v Nashville Predators, nakoľko sme tam boli vynikajúca partia. Taktiež som sa dobre cítil vo švédskom Djurgardene, či v reprezentácii, najmä  počas jej zlatej éry. V nej sme získali zlato a v mojom prípade aj bronz. No ja som sa dobre cítil v každom jednom klube.

V NHL ste dokopy nastrieľali 54 gólov. Ktoré z nich Vám najviac utkveli v pamäti?

foto: hc05.sk

Nedá sa zabudnúť na môj prvý, ktorý som dal Martinovi Brodeurovi, keď som bol hráčom New York Islanders. Potom mi utkveli v pamäti dva góly, ktoré som strelil počas play-off v drese Nashvillu proti Detroitu. Ja som však veľa pekných gólov ani nedával (úsmev), vždy to boli vybojované a odrazené puky.

Aké boli vaše sny v období, kedy ste s hokejom začínali?

Na začiatku som túžil dostať sa do banskobystrického Á-čka, aby som hral za mužov. Moje sny však postupne naberali na vážnosti. Následne som chcel hrať v reprezentácii a keď som videl, že sa môžem presadiť aj inde, objavila sa túžba hrať v NHL. Mne sa to vlastne všetko splnilo, so svojou kariérou som veľmi spokojný.

Čo považujete za svoj najväčší športový úspech?

Jednoznačne sú ním Majstrovstvá sveta, ktoré sme vyhrali a takisto tie, kde sme obsadili tretie miesto. Ale úspechom je aj to, že som sa presadil v NHL, kde som pravidelne hrával. A dovolím si tvrdiť, že by som tam pobudol aj dlhšie, nebyť zranenia. No na druhej strane, keby sa mi to bolo stalo skôr, možno by mal môj život iný smer. Som však maximálne spokojný s tým, čo som dosiahol.

Je niečo, čo sa Vám predsa len nepodarilo a veľmi ste po tom túžili?

Chcel som získať slovenský titul a bol som k tomu veľmi blízko, keď som hrával v drese Zvolena. Nezvládli sme vtedy posledný finálový zápas doma so Slovanom, v ktorom sme prehrali 1:3. To ma mrzí doteraz a myslím si, že ma to bude mrzieť do konca života.

Čo všetko Vám hokej dal?

Veľmi veľa. Hokej mi oveľa viac dal, ako vzal.  Už len tým, že som robil to, čo ma baví a čo som vždy aj chcel. Práca pre mňa bola hrou a to v dnešnej dobe nemôže povedať každý.

Zmenil sa váš život od ukončenia aktívnej kariéry?

Ani nie. Nezmenil sa až tak radikálne, ako napríklad keby som skončil s hokejom a išiel robiť niečo, čo som predtým v živote nerobil. Stále žijem s hokejom, pôsobím v klube. Akurát som v druhej šatni,  tej kde sú tréneri (úsmev). Hokej milujem a chcem pri ňom ostať tak dlho, ako sa bude dať.

Bolo rozhodnutie ukončiť aktívnu kariéru jedným z najťažších v živote?

foto: hc05.sk

Neviem povedať, či bolo jedným z najťažších. Ťažké tým, že som ešte chcel hrať, ale zdravotný stav mi to nedovoľoval a o kúsok ľahšie z dôvodu, že neprišlo zo dňa na deň. Mal som zranenie, ktoré sa ťahalo už tri roky, podstúpil som 8 operácií na jednom kolene. Takže to rozhodnutie už bolo, dá sa povedať, nutné. Chcel som sa vyhnúť tomu, aby ma koleno obmedzovalo aj v osobnom živote. Jednoducho, nadišiel správny čas povedať si koniec. Ak by som pokračoval ďalej, bolo by to už len silenie.

Čomu sa venujete vo voľnom čase?

Podstatnú časť dňa mi stále vypĺňa hokej, keďže je to moje zamestnanie. Okrem toho som  manažérom slovenskej 16-tky. Keď mám však predsa len voľno, väčšinou ho trávim s manželkou a len tak oddychujem.

Kde najradšej trávite voľný čas?

Asi doma. Tým, že som dosť často rozlietaný a aj celá moja kariéra bola vlastne na cestách, ja som rád, keď môžem byť doma a urobiť si pohodlie.

V máji ste sa počas dovolenky oženili. Prečo ste sa rozhodli pre svadbu v zahraničí?

Vždy som vedel, že nechcem mať klasickú svadbu. Zosobášiť v zahraničí sme sa rozhodli aj z dôvodu, že svadba by mala byť taká pohoda. Na Slovensku je to strašný stres, celá rodina sa stresuje obáva, či všetko dobre dopadne a práve tomuto som sa chcel vyhnúť. Takto sme si to absolútne užili a obaja sme boli veľmi spokojní.

Povedzte nám viac o samotnom obrade…

Prebiehal na Miami beach a celé to trvalo asi 20 minút. Zosobášili sme sa za prítomnosti štyroch našich známych, ktorí boli svedkami. Bolo to veľmi pekné, prostredie bolo krásne. Po obrade sme si dali spoločnú večeru, trochu sme to oslávili a ďalej si užívali dovolenku.

Čo by ste chceli dosiahnuť v súkromnom živote?

Určite si plánujem založiť rodinu, to je asi taký prvý a najdôležitejší cieľ. Nemám konkrétne ambície v súkromnom živote, chcem si urobiť takú pohodičku, byť spokojný. Túžim svoj život prežiť tak, ako ho chcem prežiť ja, a nie možno ako to chce niekto iný.

Ste asistentom trénera HC ‘05. Čo presne je náplňou vašej práce?

foto: Branislav Račko

Sme tam dvaja asistenti, dopĺňame sa. Spolupracujem s Milanom Stašom a Mirom Chudým. Vždy dáme hlavy dokopy, vieme sa poradiť. Ja sa venujem hlavne nácvikom po tréningu, usmerňujem mladých chalanov. Takisto mám zo svojho pôsobenia v zahraničí trochu iný pohľad na hokej, ako majú tréneri tu u nás. Všetko to spolu vždy konzultujeme a urobíme maximum preto, aby tí chalani z toho niečo mali a mohli sa posunúť niekde vyššie.

Do akej miery vás táto práca napĺňa?

Je to pre mňa niečo nové. Som však spokojný, pretože som ostal pri hokeji. Je veľmi veľa chalanov, ktorí skončia s hokejom a zrazu nevedia, čo idú robiť, pretože sa celý život venovali len tomuto športu. Keď však príde zlom a človek musí ukončiť kariéru, nie každý má možnosť stať sa trénerom či asistentom. Mne sa to podarilo, užívam si to a snažím sa odovzdať svoje skúsenosti chalanom. Chcem, aby pochopili, že niektoré veci sa hlavne vo svete a vyspelých ligách robia úplne inak, ako na Slovensku.

Venujete sa mladým hráčom. Myslíte si, že v Banskej Bystrici je dosť potenciálnych mladých hráčov?

Určite áno, vekový priemer je naozaj nízky a sú tam chalani, ktorí majú perspektívu a ak budú na sebe tvrdo pracovať, niekam to dotiahnu. Práve kvôli možnosti pracovať s mladými som prijal ponuku zo strany klubu.

Čo je potrebné zlepšiť, aby sa deti a mládež viac zaujímali  o hokej?

Dnes je úplne iná doba ako bola v mojich detských časoch. Existuje oveľa viac možností. Hokej je dosť finančne náročný pre rodičov, nie je to jednoduchá záležitosť. Niekto by možno aj chcel hrávať, ale chýbajú peniaze. Na druhej strane, v dnešnej dobe sú medzi mládežou v popredí  rôzne počítačové hry, internetové fóra, ako napríklad facebook, a tak si na šport nevedia nájsť čas. Dnes príde dieťa domov zo školy a prvé čo spraví je, že si sadne za počítač, chatuje so svojimi kamarátmi, hrá videohry. My sme takéto vymoženosti nemali. Keď sme prišli zo školy, vybehol som na ulicu a hrali sme futbal alebo hokej. Deti jednoducho zleniveli, je iná doba a bude to len na rodičoch, aby si ustriehli svoje ratolesti a  priviedli ich k nejakému športu.

Nerozmýšľali ste nad zrealizovaním podobného projektu, ako je hokejová škola Mariána Gáboríka v Trenčíne?

Marián má obrovskú výhodu v tom, že má vlastný štadión a vie si zorganizovať všetko tak, ako mu to časovo vyhovuje. Možno do budúcna o tom budem uvažovať, ale o rozbehnutí v takom veľkom rozsahu ako v Trenčíne, to asi ťažko. Momentálne prevádzkujeme kempy s Romanom Švantnerom v Moštenici na umelom ľade, ale to je len také spestrenie letnej prípravy chalanov.

Zimný štadión je v zlom stave, mesto by potrebovalo nový. Ako vidíte celú situáciu?

Určite, isté kroky sa už podnikli minulý rok , keď sa zrekonštruovala časť tribúny a tohto roku sa mali dokončiť šatne spolu s druhou časťou tribúny. Samozrejme, všetko závisí od financií a všetci vieme, aká ťažká je situácia. Kríza stále pretrváva, mesto určite hokeju napomáha, ale peniaze na opravu momentálne nemá, nakoľko by sa jednalo o veľkú sumu.  My, ako hokejisti, by sme boli šťastní, keby sa so štadiónom niečo spravilo. Kiež by sa aspoň vybudovali nové šatne. Ale, všetko závisí len a len od peňazí.

Nebolo by riešením, keby ste sa ako hokejisti – rodáci z Banskej Bystrice spojili a lobovali za nový štadión či jeho rekonštrukciu?

Ťažko lobovať za nový štadión, keď v mestskom rozpočte chýbajú financie na každodenný život, úpravu ciest. Je veľmi ťažká doba, momentálne je nesmierne náročné hľadať nejaké riešenie.

Počas minulej sezóny ste boli spolu komentátorom priamych prenosov a hosťom štúdia počas MS či ZOH. Neláka Vás komentátorská práca?

foto: Branislav Račko

Samozrejme, ak ma niekto pozve spolu komentovať zápas, kde by som bol prospešný svojimi názormi,  tak to prijmem. Ale určite nie, ak by som mal byť komentátorom ja sám. Pretože,  ako job či svoju zárobkovú činnosť, si to neviem dosť dobre predstaviť.

Vašou snahou bolo založenie hráčskej asociácie. Prečo sa to nepodarilo?

Záujem o jej vznik aj bol, ale troskotalo to opäť na financiách, nakoľko by hráči museli povinne odvádzať určité percentá zo svojho platu do asociácie. Ale čo je veľmi podstatné, aj na náš podnet pro-hokej prijal najdôležitejšie ustanovenie, ktorým je, že kluby musia mať vyplatené záväzky voči hráčom do konca sezóny, inak ich nepustia do tej ďalšej. Ako to napríklad bolo v mužstve Popradu, kde museli všetko dodatočne vyplácať. Naša snaha určite nebola márna, veľmi veľa vecí sa pohlo tým správnym smerom. Ďalším podstatným krokom vpred zo strany pro- hokeja je schválenie nových pravidiel, podľa ktorých musia kluby oveľa lepšie hospodáriť s financiami, nemôžu nechať hráčov bez platu a následne ich poslať preč.