Kamarát, dôverník a psychológ pre detských pacientov, poradca a morálna podpora rodičom. Človek, ktorý sa počas svojej práce teší spolu s vyliečenými deťmi a smúti s rodičmi pacientov, ktorí prehrali svoj boj so zákernou chorobou. Je súčasťou občianskeho združenia, ktoré pomáha deťom s onkologickým ochorením. O samotnej práci, ale aj fungovaní Svetielka nádeje sme sa porozprávali s Ľubošom Moravčíkom.
Predstavte nám občianske združenie Svetielko nádeje…
Jedná sa o občianske združenie fungujúce už osem rokov. Pri samotnom vzniku bolo len pár iniciatívnych lekárov, ktorým nebol ľahostajný osud detí na onkológii. Našou filozofiou bolo a aj je skvalitňovanie priestorov, v ktorých sa detskí pacienti liečia a taktiež služieb poskytovaných rodinám s chorými deťmi.
Čo je cieľom občianskeho združenia a čím sa zaoberá?
Hlavným cieľom je realizovať projekty zamerané na skvalitnenie poskytovaných služieb onkologickým pacientom. Snažíme sa prispieť k zlepšeniu ich pohodlia, komfortu a drobnosťami poľudštiť prostredie, v ktorom sa liečia. Ďalším cieľom je plniť individuálne želania mladých ľudí.
Darí sa plniť tieto ciele?
Počas ôsmich rokov fungovania sa nám podarilo urobiť veľa. Za hlavný prínos považujeme rekonštrukciu Kliniky pediatrickej onkológie a hematológie, do ktorej sme investovali 5 miliónov slovenských korún. Oddelenie sme vybavili audiovizuálnou technikou (TV, Hi-Fi), na požičanie máme 10 notebookov a DVD prehrávače. Deti majú taktiež k dispozícii dva telefóny, ktoré môžu používať neobmedzene, aby udržali kontakt s domovom aj priateľmi. Zrekonštruovali sme onkohematologickú ambulanciu a čakáreň, nemocničný bazén, psychologickú ambulanciu a prispeli výraznou sumou na rekonštrukciu nemocničnej školy.
Ako ste sa dostali k práci pre občianske združenie?
Ľudí z občianskeho združenia som poznal už dávno predtým ako som pre nich začal pracovať. V čase, keď som sa dozvedel, že sa uvoľnilo miesto sociálneho pracovníka, som bol učiteľom na gymnáziu. Rozhodol som sa skúsiť šťastie, išiel som na výberové konanie a vybrali ma.
Prečo ste sa rozhodli pre takýto druh práce?
Vždy som chcel robiť niečo, čo má zmysel. Zarábať veľké peniaze alebo sa zapojiť do konzumného kolobehu, to nikdy nebolo pre mňa. Cítil som, že práve v tejto oblasti by som mohol nájsť naplnenie. To bolo pre mňa podstatné. Zároveň sa mi týmto ponúkala možnosť byť pri ľuďoch a pomáhať im v „prvej línii“. Hoci priznám sa, keď som začínal, mal som v kútiku duše pochybnosti o tom, či to zvládnem.
Aká je vaša pracovná náplň?
Hlavne udržiavanie kontaktu s rodičmi a deťmi, ktoré sa prichádzajú na Kliniku pediatrickej onkológie a hematológie liečiť. Mojou úlohou je oboznámiť ich s našou činnosťou a ponúknuť im možnosť využiť naše služby. Sprostredkúvam pomoc z iných nadácií, mám na starosti širokú agendu týkajúcu sa komunikácie so sponzormi, príprav a realizácie projektov.
Spomínate si na prvé návštevy oddelenia KPOH?
Áno, pamätám si ich, boli ťažké. Trvalo pár týždňov, kým som sa vyrovnal s osudmi mnohých detí. Mal som veľké šťastie, že som poznal časť personálu, ktorá mi bola oporou. Až postupne som si dokázal vybudovať potrebný odstup, ktorý je nevyhnutný k tomu, aby ma táto práca nezničila.
Čo je na tejto práci najťažšie?
Určite vyrovnať sa s faktom, že nie všetky deti sa lekárom podarí zachrániť. Ak poznám rodinu, zdieľam časť ich trápenia, padne mi veľmi ťažko ak sa dozviem, že liečba nezabrala a nádej na vyliečenie sa zmenšila. Rovnako skľučujúce sú aj zistenia, že sa choroba vrátila a pacient je opäť na začiatku liečby.
A najkrajšie?
Najväčšiu radosť mám určite z toho, keď dieťa odchádza vyliečené. S niektorými z nich sa potom stretávame aj na výletoch. To sú chvíle kedy viem, že moje práca nie je zbytočná a dostavil sa pocit zadosťučinenia.
Dá sa psychicky vyrovnať s osudmi detí?
Je to náročné. Každý kto pracuje s onkologicky chorými deťmi a pozná ich príbehy, nosí si ich aj domov. Nefunguje to tak, že poobede prídem domov, vypnem a už na nič ohľadom práce nemyslím. Musel som si vytvoriť odstup, ktorý ma ochráni. Ale aj tak príde chvíľa, kedy ma smrť alebo príbeh pacienta zasiahne nepripraveného a vtedy sa emóciám neubránim. To sú veľmi ťažké chvíle.
Prejdime k aktivitám, ktoré občianske združenie zastrešuje…
Každý rok realizujeme viacero výletov, ako sú návštevy Zoo v Bojniciach, Tropicaria v Budapešti, Soľnej Bane v poľskej Wieliczke a ďalšie. Usporadúvame pobyty na rančoch spojené s jazdením a možnosťou stráviť čas v prírode. Deti majú taktiež možnosť zúčastniť sa medzinárodných táborov v Maďarsku. Najväčším lákadlom je však 10- dňový pobyt v Chorvátsku, o ktorý je veľký záujem každý rok.
Vrámci Svetielka nádeje funguje aj viacero projektov, aké?
V prvom rade treba povedať, že všetky sú orientované na pacienta, ktorého sa snažíme podporovať počas liečby, ale aj po jej skončení. Medzi ne patrí Prepravná služby, ktorá je alternatívou k nevyhovujúcej sanitnej službe. Máme k dispozícií sedemmiestne auto, ktoré slúži pacientom na pravidelné navštevovanie onkologickej ambulancie. Ďalším je Dobrovoľnícka návštevná služba.
Čo je cieľom projektu Dobrovoľníckej návštevnej služby?
Snažíme sa o to, aby sme detskému pacientovi priniesli priamo na izbu nový sociálny kontakt. Deti totiž počas hospitalizácie strácajú svoje prirodzené sociálne prostredie, sú v kontakte len s lekármi, sestričkami. My im ponúkame mladého človeka, ktorý sa s nimi bude hrať, zabávať, učiť sa a tým napomôže k chvíľkovému odreagovaniu sa od myšlienok na chorobu.
V septembri odštartoval nový projekt, Športovci deťom. O čo vlastne ide?
Projekt vznikol na základe iniciatívy jednej z našich dobrovoľníčok. Pracuje ako športová redaktorka a prišla s dobrou myšlienkou 
osloviť športovcov, v prevažnej miere futbalistov, či by nepomohli deťom na onkológii. Cieľom je ukázať deťom a rodinám, ktoré sú touto zákernou chorobou postihnuté, že spoločnosť na ne nezabudla a taktiež ich potešiť prinesenými darčekmi.
Ako prebiehala prvá návšteva športovca na oddelení?
Bola futbalová a veľmi príjemná. Na oddelenie prišiel Vraťo Gajdoš, hráč Dukly Banská Bystrica, ktorý bol k deťom veľmi ústretový a príjemný. Doniesol im anjelikov pre šťastie a odovzdal hračky, omaľovánky, stolný futbal a ďalšie darčeky, na kúpu ktorých prispeli Erik Grendel a Tomáš Jenčo.
Avšak, jednu vzácnu športovú návštevu deti mali aj predtým…
Presne tak, po olympiáde prišla detských pacientov navštíviť Anastazia Kuzminová. Bola tiež veľmi príjemná a bezprostredná.
Aké má Svetielko nádeje plány do budúcnosti?
Hlavná stratégia je jasná. Chceme pokračovať v tom, čo sme začali a udržať vysoký štandard poskytovania služieb detským pacientom. V blízkej dobe čaká na konečnú fázu realizácie projekt detského mobilného hospicu.
Ako sa dá Svetielku nádeje pomôcť?
Možností je viac. Ak chce niekto pomôcť finančne, môže tak urobiť zaslaním finančnej čiastky na číslo účtu 262 0756 262 / 1100 v Tatrabanke. Ďalšou možnosťou je podporiť nás prostredníctvom asignovania 2% zo zaplatenej dane. A kto naberie odvahu, môže sa prihlásiť ako dobrovoľník do projektu Dobrovoľníckej návštevnej služby.
