Blíži sa jeseň Dni sú kratšie a ani prísľub babieho leta nám ich nepredĺži.
Anna Metisová: Daj každému dňu šancu
Nenápadná a tichá Hana už nechce žiť, nemá však odvahu so všetkým skoncovať ani riešiť svoje problémy. Rozhodne sa utiecť pred minulosťou a presťahovať sa do nového mesta, čo najďalej od všetkého, čo jej pripomína nedávne tragické udalosti. Hoci plánuje len mlčky pretrpieť čas, ktorý jej zostáva, jej život začne neplánovane naberať nový smer. Hana však skrýva tajomstvo, ktoré jej nedovoľuje tešiť sa z novej práce a priateľov. Tajomstvo, kvôli ktorému ju každú noc budia nočné mory. Podarí sa jej prekonať traumu a dať každému novému dňu šancu?
Ukážka z knihy
Zo zamyslenia ma vytrhne vtáčik, ktorý tesne predo mnou prefrngne do krovia. Na malý moment zastanem, pre prípad, že by na mňa chcelo zaútočiť ďalšie lesné stvorenie, a potom opäť vykročím. Pomaly prechádzam horou, halúzky mi praskajú pod nohami, rukami pohládzam drsnú kôru stromov a namiesto hľadania húb sa rozplývam nad tou krásou, ktorú mohol stvoriť jedine Boh. Vychutnávam neskutočný pokoj, čistý vzduch a šelest vánku. Zakloním hlavu a pohľadom prechádzam po kmeni stromu, pri ktorom som sa pristavila, až k jeho korune, čo sa mi týči vysoko nad hlavou. Pozorujem jemný pohyb listov a hru slnečných lúčov predierajúcich sa pomedzi ne. Každým ďalším nádychom a výdychom zabúdam na svoj život, na seba, dávam sa pohltiť majestátnosťou tohto miesta a vstrebávam jeho energiu. Najradšej by som sa úplne rozplynula a nezanechala po sebe žiadnu stopu.
„Hana, aj hľadáš huby alebo spíš s otvorenými očami?“ zavolá na mňa krstná.
„Hľadám.“ Náhle sa vraciam z krajiny, kde niet žiadnej bolesti, naspäť do tohto sveta plného smútku.
„To vidím,“ kriticky skonštatuje.
„Akoby sme tých húb nemali viac než dosť,“ potichu zamrmlem.
Toto je posledná sobota, ktorú trávim doma, teda ak dom krstných rodičov môžem nazývať domovom, a moja krstná sa rozhodla, že tento víkend sa jej zásluhou stane pre mňa nezabudnuteľným. Z toho dôvodu ma zobudila ešte pred východom slnka a vytiahla do lesa. Už dve hodiny chodíme a hľadáme huby. Doškriabaná koža ma neuveriteľne svrbí, pot sa mi rinie dolu chrbtom a pomaly si prestávam cítiť nohy.
„Poď tadeto,“ vyzve ma krstná a ja ju nasledujem cez krovie.
Franҫoise Gilot, Carlton Lake: Žila som s Picassom
Spoluautorkou životopisného románu Žila som s Picassom je Franҫoise Gilot, žena, ktorá prežila s Picassom viac ako desať rokov. Kniha vznikla na základe jej rozprávania, korešpondencie a záznamov, literárnu podobu jej dal americký novinár Carlton Lake. Prvý raz vyšla v USA v roku 1964 a vyvolala obrovský škandál. Autor slávneho obrazu Guernica totiž vystupuje na jej stránkach ako mimoriadne svojrázny človek, často tvrdý a egoistický, muž s večným háremom bývalých i prítomných lások, obklopený priateľmi, obdivovateľmi i pochlebovačmi, a predsa vždy tragicky sám.
Franҫoise Gilot sa Pablom Picassom zoznámila v máji 1943 počas nemeckej okupácie Francúzska. Mala vtedy dvadsaťjeden rokov. Celých desať rokov sa Franҫoise usilovala uľahčiť bremeno jeho osamelosti, bola mu priateľkou, milenkou, ženou, modelkou aj spolupracovníčkou. Z jej rozprávania sa dozvedáme o Picassových politických i filozofických názoroch, stávame sa svedkami zrodu známych obrazov, spoznávame Picassa ako priateľa Matissa, Braqua, Bretona, Éluarda, Sartra a iných vynikajúcich osobností tých čias. Kniha je doplnená čiernobielymi fotografiami Picassa a jeho obrazov a kresieb.
Ukážka z knihy
Pablo mi povedal, že bol náruživým Chaplinovým fanúšikom v časoch nemého filmu, ale keď sa vynoril zvukový film, stratil všetok záujem o kino. Keď ohlásili Pána Verdouxa, sotva vedel ovládnuť svoju netrpezlivosť, taký bol zvedavý, ako si Chaplin poradí s úlohou, ktorá nebola v tradícii jeho dovtedajších rol, lebo podľa Pabla Chaplinovo umenie spočívalo najmä v jeho telesnej štylizácii do úlohy „malého človeka“.
Po zhliadnutí Pána Verdouxa bol Pablo filmom trochu sklamaný, ospevoval však tie scény, v ktorých sa Chaplin spoliehal iba na mimiku a ňou tlmočil dej. Som si istá, že niektoré scény, ako napríklad tá, kde Chaplin tak obratne listuje v telefónnom zozname a ráta peniaze, boli vzorom toho, ako Pablo stále znova a znova rátal a nevedel sa dorátať bankoviek zo svojej starej škatule z červenej kože. V týchto scénach bola podľa neho priama sila obrazu podobná šoku, ktorý človek zažije, keď pozerá na obraz. „Je to presne to isté, v tom, že sa tu pôsobí na zmysly, aby sa pretlmočil zámer,“ povedal. „Mimika je presným ekvivalentom gesta na obraze, ktorým priamo tlmočíš stav mysle — bez popisu, bez analýzy, bez slov.“
Neraz vyslovil túžbu zoznámiť sa s Chaplinom. Nikdy nezabudol veľmi vážne dodať: „Je to muž, ktorý práve tak ako ja veľmi trpel v ženských pazúroch.“
Koncom októbra 1952 prišiel Chaplin z Londýna do Paríža na francúzsku premiéru svojho filmu Svetlá rámp. O niekoľko dní po premiére večeral Pablo s ním, s Aragonom a s ďalšími priateľmi a Chaplin navštívil jeho ateliér na rue des Grands-Augustins. Chaplin nevedel po francúzsky a Pablo zasa po anglicky…
Súťaž
Knižné novinky Vydavateľstva Slovenský spisovateľ Daj každému dňu šancu a Žila som s Picassom môže vyhrať jeden alebo jedna z vás. Stačí sa zapojiť do našej súťaže a mať šťastie pri žrebovaní. Súťažiť môžete do nedele 16. septembra na Facebooku BBonline.sk.
