Mladý spisovateľ Martin Zvara, pôvodom zo Žiaru nad Hronom, sa rozhodol preniesť svoju lásku k slovanskej mytológii a fantasy do knihy. Jeho debut „Kuvik – Starý známy“ si rýchlo našiel čitateľov a získal si pozornosť aj v literárnych kruhoch.
V rozhovore prezradil, prečo má Banská Bystrica v jeho živote špeciálne miesto, čo ho inšpirovalo k písaniu a aké prekážky musel prekonať, aby jeho prvá kniha uzrela svetlo sveta.
Martin, pochádzate zo Žiaru nad Hronom, ale študovali ste v Banskej Bystrici. Má pre vás toto miesto nejaký špeciálny význam?
Pravda je vlastne taká, že som do roku 2012 žil v neďalekej obci Trnavá hora, nie priamo v Žiari. Do Žiaru sme sa presťahovali asi keď som mal trinásť rokov. Dôvodom bolo to, že sa v tom čase moji rodičia rozvádzali. Keďže som však pomaly končil na základnej škole a mal som v pláne ďalej študovať na Gymnáziu Milana Rúfusa, tak mi to celkom aj vyhovovalo. No, aby som vám odpovedal na vašu otázku, je to tak, ako vravíte. Do Banskej Bystrice ma priviedla túžba ďalej študovať. Nebola to prvá voľba, no keďže do Brna som sa nedostal skrz ego nadobudnuté cez jeden dobre vyplnený SCIO test a teda následnú nedostatočnú prípravu, musel som si hľadať inú alternatívu. Napokon som si teda vybral štúdium práva na Univerzite Mateja Bela. Z dostupných možností sa táto škola nachádzala najbližšie môjmu bydlisku, prišlo mi to teda ako praktická voľba vzhľadom na to, že som v tom čase v Žiari už aj pracoval.
Neúspešné prijímačky na Masarykovu Univerzitu som však nikdy neľutoval, ba práve naopak. Školu som si ihneď zamiloval, a to najmä vďaka úžasným ľuďom, ktorých som tam mal tú česť spoznať. Od prvého dňa na výške si Bystrica získala v mojom srdci výnimočné miesto. Za tie roky sme ju s kamarátmi pobehali skrz na skrz, no ani napriek tomu ma toto mesto neomrzelo a vždy sa sem rád vraciam.
Vydali ste svoju prvú knihu, ktorá si získava čitateľov. O čom je a komu by ste ju odporučili?
Moja debutová knižka nesie názov Kuvik – Starý známy. Jedná sa o fantasy príbeh zasadený do slovanského prostredia v období alternatívneho stredoveku. Príbeh knižky rozpráva o Ranveltovi, pátračovi, ktorého úlohou je pomáhať nobiles, ale aj bežným ľuďom v boji proti prastarým kúzlam a kliatbam. Najnovší prípad ho privádza do južanského mestečka Halott, kde sa počas minuloročných osláv jesennej rovnodennosti udiali zvláštne veci. Starostovho syna postihla záhadná kliatba, ktorá ho pomaly, ale isto pripravuje o život zatiaľ čo ľudia v mestečku záhadne zomierajú. Ranvelt chce zistiť, čo sa deje skôr, než chlapec zomrie, rýchlo však prichádza na to, že veci sú omnoho komplikovanejšie než sa mohlo na prvý pohľad zdať. V starej stodole stretáva záhadného tvora, ktorý karty ešte viac zamieša. Boj s časom, v ktorom smrtka rýchlo sklápa prsty sa teda z ničoho nič premení o boj o jeho vlastnú dušu.
Na to, že sa jedná o fantasy, ide o pomerne kratučké dielo, avšak sľubujem, že sa nebudete ani chvíľku nudiť. Knižku by som odporučil každému, kto má rád klasické fantasy, slovanskú mytológiu, detektívne príbehy alebo si rád oddýchne pri štipke tajomna.
Kedy vznikol nápad napísať ju a čo vás pri písaní inšpirovalo?
Nápad na samotný príbeh sa zrodil začiatkom roka 2024, kedy som ho vlastne začal aj písať. Avšak, ako som už viackrát spomínal, Starý známy je v skutočnosti až druhý príbeh Ranvelta a Zarena, ten prvý však nebol nikdy publikovaný napriek tomu, že vznikol zhruba o rok skôr. Keby som však pátral po koreňoch myšlienky, ktorá viedla k vytvoreniu tohto fantasy sveta, dostali by sme sa až kamsi do roku 2012. Dokonca aj moja prvá súťažná poviedka sa odohrávala v Goldimore (fantastický svet, do ktorého je zasadená knižka Kuvik). Avšak tento príbeh by asi nikdy nenadobudol svojej aktuálnej podoby, keby som sa v roku 2015 nedostal k počítačovej hre Zaklínač a následne k samotnej próze Andrzeja Sapkowského, ktorá na mňa mala od začiatku veľký vplyv, a dodnes je mojím najobľúbenejším dielom.
Pôvodne som sa, ako väčšina fantasy autorov, prikláňal skôr k tvorbe príbehu po vzore legendy J.R.R. Tolkiena či G.R.R. Martina. Našťastie som si dosť skoro uvedomil, že tadiaľto cesta nevedie a vybral som sa inou, pre mňa schodnejšou cestou, ktorú by som však nebyť pána Sapkowského pravdepodobne nikdy neobjavil. Inšpirovala ma práve Sapkowského tvorba, na čo sa snažím v prológu aj poukázať krátkym retellingom poviedky Zaklínač, prenesenej do podoby legendy o Kuvikovi, znalému čitateľovi však istá nenáhodná podobnosť určite neunikne. Okrem už spomínaného som pri písaní vychádzal zo slovanskej mytológie, legiend či ľudových rozprávaní.
Aký bol samotný proces – od písania až po vydanie? Čo vás najviac prekvapilo alebo
potrápilo?
Najviac ma prekvapilo to ako ma to potrápilo (smiech). Vedel som, že to nebude ľahké, no napriek tomu som zistil, že moja predstava o tvorbe a vydávaní knihy bola dosť skreslená. Čítať útlu knižku totiž nie je to isté ako ju napísať. Aby som to priblížil aj ľuďom, ktorí nepíšu, dovolím si to preložiť do športového žargónu – Nemusí proti vám stáť heavy weight, aby ste obdržali poriadne silnú ranu (smiech). Nakoniec som sa s tým však popasoval, a všetko dobre dopadlo.
Ako dlho trvalo napísanie finálnej podoby knihy?
Napísať mi ju trvalo asi polroka, treba však brať do úvahy, že napísať knihu však ani zďaleka nie je tou najťažšou časťou. Keď k tomu teda ešte prirátam všetky prepisovania a úpravy dokopy mi to trvalo rok a pár mesiacov. Dosť dlhá doba, ale prirátavam k tomu aj prácu korektora a sadzbára, ktoré tiež trvali určitý čas. Tvorbu knižky som si však naozaj užil. Tá pre mňa najhoršia časť prišla asi tesne pred vydaním a následne po ukončení predpredaja. Od tej chvíle uvažujem o nastrelení vlasov nakoľko mi skoro všetky vypadali, a tie čo ostali pripomínajú pavúčie priadze (smiech). Aby som však bol konkrétnejší, pred vydaním ma samozrejme najviac stresovalo to, či sa budú stíhať plánované termíny, peniaze, marketing a či sa mi podarí zohnať kvalitného distribútora. Našťastie všetko vyšlo tak, ako malo, a tak mohla spokojne nastúpiť panika ohľadom prijatia literárnymi kolegami a čitateľskej spätnej väzby (smiech).
Samozrejme zveličujem, súťaže ma našťastie naučili prijímať aj kritiku a pozerať sa na veci s miernym nadhľadom, no napriek tomu tam isté obavy boli. Avšak musím povedať, že minimálne v prvom bode úplne zbytočné. Ešte pred vydaním knihy sa mi ozval jeden z kráľov slovenskej detektívky Peter Šloser s tým, že moju knižku po vydaní rád prezdieľa na svojich sociálnych sieťach, čo ma jednak extrémne zaskočilo, no na druhej strane veľmi potešilo, a dodnes mu zato patrí jedno veľké ďakujem. Z môjho pohľadu som to bral totiž tak, že úspešný spisovateľ ako on ma môže mať úplne na háku, no nemal a to bol pre mňa naozaj šok. Dokonca sa prišiel s mojou knižkou do trenčianskeho Martinusu odfotiť a ja som vtedy pochopil, akú užasnú a súdržnú knižnú komunitu na Slovensku vlastne máme.
Aké sú reakcie čitateľov? Dostali ste spätnú väzbu, ktorá vás vyslovene potešila alebo zaskočila?
Ak mám byť úprimný v skutočnosti ma prekvapilo ako vrúcne bola knižka prijatá. Vedel som, že ten príbeh je dobrý, ale bál som sa istého nepochopenia. Našťastie nič také neprišlo. Samozrejme, že sa našli ľudia, ktorým knižka úplne nesadla, ale poväčšine išlo o ľudí, ktorí sa fantasy žánru vyhýbajú okľukou, nebolo to teda veľkým prekvapením, že im v príbehu prekážali práve fantastické prvky (smiech). Napriek tomu im však ďakujem, že dali knižke šancu. Potešila ma každá správa, hodnotenie na internete či komentár, ktorý som obdržal. Aj tie pekné, ktorých bolo naozaj neúrekom, aj tie mierne kritické, vďaka ktorým sa môžem posúvať vpred a tvoriť vďaka nim nové ešte kvalitnejšie a zaujímavejšie príbehy.
Plánujete písať ďalej? Máte už v hlave ďalší príbeh alebo projekt?
Určite plánujem. V jeseni chystám prenesenie Kuvika aj do podoby e-knihy a hneď potom sa opätovne púšťam do prác na druhej časti. Tie však zrejme zaberú trošku viac času, ako tomu bolo pri prvom dieli, a tak popri tom robím ešte dva menšie projekty, aby som ľuďom prípadne vedel skrátiť čakanie. Okrem toho pomáham mamke s vydaním jej knižky. Knižka bude rozprávať rôzne príbehy zo života mladého dievčaťa a bude určená pre pubertiakov.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí tiež tužia niečo napísať, ale váhajú začať?
Neváhajte, chyťte pero a píšte. Nebojte sa prijímať kritiku, lebo práve tá vás najviac formuje. Nebojte sa chýb a zlyhaní, lebo to všetko vás posúva vpred. Nezabíjajte váš sen kvôli vymysleným strachom, obavám, ktoré sa pravdepodobne aj tak nikdy nenaplnia. Nebojte sa, lebo jediný sen, ktorý naozaj zomrie je ten o ktorý sa nebojuje.
