Marcel Marcelíno Páleš | 23.9.2011

Slepé oči vidia hlboko

Oprel sa o bradu, zahľadel sa do zeme a chvíľu zotrval v tichosti. Zdalo sa, že zabudol na desiatky prítomných, ktorí čakajú na jeho ďalšie slová. Vzápätí sa však duchom vrátil.

„Spomeňme si trebárs na známeho hokejistu. Raz mal šancu dosiahnuť obrovský úspech a zaň zinkasovať nemalú sumu peňazí. Chýbal mu k tomu jediný gól. Stačilo vystreliť. On nezaváhal a prihral radšej kamarátovi. Namiesto vlastného chcel dopriať úspech inému. Nie nadarmo dostal cenu najférovejšieho hráča súťaže,“ rozhovoril sa muž v zelenom rúchu.

ilustrácia: Jaroslav Slabej (JSart)

„Čo trepe ten tučniak? Načo ťahá hokej do kostola? Poďme už! Je to tu pre mňa ako za trest!“ sťažoval sa chlapec v šedom tričku.

„Prehral si stávku, tak vydrž! Veď to bude len pár minút. Daj tomu šancu!“ odvetil mu chlapec v žltom tričku.

„A práve z tohto športovca by sme si mali brať príklad. Nemyslieť len na seba a svoje úspechy, ale obzrieť sa vôkol, či niekto nečaká, či si nezaslúži našu prihrávku. Sme predsa tvorom spoločenským, preto čím viac budeme myslieť aj na šťastie iných, tým viac bude šťastnejšia táto spoločnosť a my v nej tiež,“ doznel hlboký hlas kňaza a z niektorých tvárí sa dali vyčítať sympatizujúce úsmevy.

Chlapec v šedom tričku nad tým uvažoval, no každodenne nemal skúsenosť s takou ľudskosťou. Bolo mu to neznáme. Keď sa zahľadel na balkón katedrály oproti seba, zdalo sa mu, že ho cez tmavé okuliare pozoruje stará dáma. Hneval sa na ňu. Prečo práve on? Prečo sa do neho starie? Mal pocit, že mu vidí hlboko do zaprášenej duše. Cítil sa ako nahý a ukrižovaný na kríži. Opäť mal chuť odísť. Potom však prišlo prijímanie – proces, pri ktorom veriaci na jazyk dostáva od kňaza malú oblátku. Vtedy tam zostal sám. Pocítil v sebe ticho a mnoho otáznikov. Pozorujúc ľudí si všimol, že stará dáma s tmavými okuliarmi kráča z prijímania za svojím mužom. Ten mal ruky za chrbtom a viedol ju. Chlapec v šedom tričku si uvedomil, že je slepá. Do konca omše mlčal.

„Vieš, s Bohom je to podobné ako s tou slepou pani. Vedie veriaceho, lebo ten nevie, čo ho čaká a nevie, ktorý krok môže byť zradný. Boh mu je poistkou,“ rozhovoril sa pri ceste z omše chlapec v žltom tričku.

„Neveriaci to ťažko pochopí, keďže niečo také nikdy nepoznal. Je to podobné, ako keď ten, ktorý vždy videl len čierno-bielo, ide o farbách poúčať toho, ktorý vidí farebne. Slepý si v skutočnosti ty a nie tá stará pani. Stavím sa, že ona vnútornými očami vidí omnoho viac! A tak to máš všade navôkol. Ľudia majú oči, ale nevidia správne veci. Majú nohy, ale nerobia správne kroky. Majú srdce a lásku v ňom, ale zabúdajú správne milovať druhých,“ dodal, usmial sa a potľapkal kamaráta po chrbte.