Quantcast

Banskobystričanka Miriam Lauková už sedem rokov žije v Írsku. Vo Wexforde, meste, ktoré má šancu stať sa kultúrnym centrom Európy. Pracuje v oddychovom relaxačnom centre. A maľuje. Domov, do Bystrice, chodí len na Vianoce… 

Miriam_vpravo„Narodila som sa v Banskej Bystrici, pod krásnym Suchým vrchom. Kreslila som odjakživa. Príbehy. Moje skicáre boli plné príbehov o ľuďoch, ktorí sa nakoniec do seba zaľúbia. Som pravý romantik a verím v šťastné konce a dobro v ľuďoch. Milujem ľudí a rada počúvam ich príbehy, ale takisto mám rada svoj priestor. Iba keď maľujem, viem vypnúť svoj mozog. Sadnem si a pokiaľ to nedokončím, nevstanem. Maľujem v noci. Milujem to ticho a… väčšina mojich malieb vznikla pri počúvania Harry Potterovi. Ten film ma upokojuje a pomáha mi sústrediť sa,“ prezradila o sebe Miriam, v umeleckom svete známa ako Mirala. V rozhovore sa dozviete viac, aj to, čo by si zabalila do batohu, keď sa bude vracať do Írska.  

Prečo práve Írsko?

Vždy som chcela žiť v Írsku. Už od svojich štrnástich rokov. Videla som film Michael Collins, začala som čítať o Írsku a všetkým som rozprávala, že raz budem žiť v Írsku.

Pastelky, farby, štetce… to vás bavilo odmalička?

Áno, mamina ma chodila kontrolovať, či dýcham pri maľovaní. Lebo som sa tak ticho hrala. Kreslila som odmalička, maľovať som začala až neskôr, ale vždy to boli príbehy ľudí o láske. Každý môj obraz má svoj príbeh. A najkrajšie pre mňa je, keď sa ľudia zastavia a rozpovedia mi ten svoj príbeh, čo im môj obraz pripomenul. Milujem tie momenty.

MICHEL_MIRIAM LULAExistuje farba, ktorá nechýba na žiadnom z vašich obrázkov?

Všetky! Milujem farby dúhy.

V poslednom období sa vášmu výtvarnému umeniu dostalo viacero ocenení…

Mala som konečne svoje prvé veľké výstavy, ktoré mali úžasný ohlas a vďaka tomu, že som prekonala strach ukázať verejnosti moje olejomaľby, som pozvaná na pár ďalších show na budúci rok.

Vaše portréty sú úžasné. Sú to ľudia, ktorých poznáte, stretávate, alebo je to aj vaša fantázia?

Inšpirujem sa fotografiami, väčšinou tých ľudí nepoznám. Nejde mi o to fyzické, znázorňujem emócie, pocity.

Čo musí mať človek v tvári, aby vás to podnietilo namaľovať ho?

Stačí niečo, čo robíme každý deň, nejaký moment zo života. Ako ja vravím, momenty, ktoré trvajú pár sekúnd, ale znamenajú pre nás celý svet… a krásne oči, plné tajomstiev. Alebo hnedé oči.

mirala3Čo sa týka „výtvarna“ vo vašom živote, máte nejaké ciele, túžby, sny…?

Malovať budem stále. Už je to súčasť môjho života, ktorú neoddelím. Milujem maľovať s deťmi, takže ak by som mohla, vo voľnom čase to budem veľmi rada robiť. Deti sú úžasné, ich fantázia nemá hraníc, majú predstavivosť, všetko je možné… Sú plné čara. Keď si sadnem s deťmi mojich kamarátov, strávim s nimi úžasné chvíle, učím ich maľovať, vytvoríme spolu niečo prekrásne. Také chvíle stoja za to! Nuž a už len pokračovať vo výstavách, ktoré máme naplánované na budúci rok. New York, Británia a Írsko.

Sú Vianoce a vy ste doma… Čo alebo koho v tomto meste by ste rada namaľovali?

Možno mojich blízkych… Ale keď sa prejdete po Bystrici, zistíte, že okolo vás je toľko prekrásnych ľudí! To by som do konca života nedomaľovala. Naozaj. Slováci sú krásni ľudia.

Ktoré miesta určite neobídete, keď ste v Bystrici?

mirala and victoria walsh hamerNaše kopce, námestie, plaváreň, hokej… Milujem hokej a náš krásny vynovený štadión. Suchý vrch… Zapáliť sviečky starkým na cintoríne… Amos v Radvani, malinká krčmička, v ktorej som chvíľu robila predtým, než som odišla a mám tam priateľov. Nikdy neobídem detskú onkológiu, kde robí mamina. Každý rok sa prezlečiem za vianočného škriatka a rozdávam deťom darčeky. Aj tam mám už svojich priateľov.

Čo by ste si chceli zabaliť do „batohu“, keď sa budete vracať do Írska?

Keby sa to dalo, zabalím si naše kopce, bryndzu, fujaru a…  vždy musím mať knižku Milana Lasicu.