BBonline.sk (Anna Gudzová) | 20.1.2018

Rozhovor a súťaž o knihu: „Remake“ románu Hazard je oveľa vzrušujúcejšie, šialenejšie aj drsnejšie

Je to už takmer sedem rokov, čo hladinu pôvodnej slovenskej literatúry „šteklivo narušil“ Hazard Martiny Solčanskej. Román, ktorý bol iný.

Odlišoval sa jednak v tom, že jeho dej sa neodohrával na Slovensku ale v New Yorku, a tiež tým, že bol (a stále je) erotický, podľa autorky až „porno“, čo vtedy ešte nebolo až také samozrejmé.

Martina Solčanská predstavila Hazard aj v Banskej Bystrici. bolo to na Dušičky v roku 2012. „Autorské čítanie som mala v Jazz Klube a utkveli mi z neho vtipné poznámky mojich spisovateľských kolegov Ondreja Kalamára a Mareka Zákopčana, ktorí sa na mňa prišli pozrieť,“ spomína.

Koncom minulého roka sa Hazard vrátil na knižné pulty. Kompletný. Teda aj s pasážami, ktoré sa do prvého vydania nedostali. Je nielen o takmer sto strán bohatší, ale ako hovorí autorka, aj  oveľa viac vzrušujúcejší, šialenejší či drsnejší…

Keď sme sa pred niekoľkými rokmi rozprávali o vašej knihe Hazard, zhodli sme sa na tom, že „ľudia zrejme radi čítajú o tom, čo robia pod perinou“. Na tom sa asi nič nezmenilo…

Nezmenilo, aj zmenilo v tom, že nastal boom v čítaní záležitostí pod perinou. Keď som pred rokmi posielala do vydavateľstva rukopis Hazardu, mala som malú dušičku. Myslela som si, že „vypúlia oči“ a povedia, že toto nie. Slovenka napíše príbeh z New Yorku a ešte k tomu eroticky ladený… o niečo také naozaj nemáme záujem. Kniha však vyšla, o pár mesiacov sa objavilo Päťdesiat odtieňov sivej a trh následne zamorili erotické knihy. Kvalitné aj nekvalitné, klony aj paškvily, ako to zvyknem nazývať. Nebudem klamať, že mi mierne nezdvíha žlč, keď vidím, že sa objavujú aj slovenské knihy, kde sú kľúčovými slovami USA, sex, osudový muž, peniaze, moc… Som na seba hrdá, že som predbehla dobu a bola pred týmito paškvilmi. Ale na druhej strane viem, že je to aj trochu na škodu. Ťažko sa mi teraz vysvetľuje, že môj príbeh je iný, pretože naozaj je, a rozhodne nevykrádam Päťdesiat odtieňov sivej a nechcem sa viezť na vlne popularity.

V aktuálnom druhom vydaní tohto, čitateľmi a hlavne čitateľkami obľúbeného románu sa však niečo zmenilo. V čom je „remake“ Hazardu iné, teda okrem obálky, kde je zmena zjavná.

Ako som už spomínala, rukopis som posielala do vydavateľstva naozaj s obavami. Bol prijatý, bolo mi však povedané, že musím z neho škrtať, pretože je veľmi dlhý a hrubé knihy vraj nikto nečíta. Argumentovala som, že číta, veď čo taký Harry Potter? Ale aj tak som nepochodila a škrtať sa muselo. Nešlo mi to. Asi polovicu z toho, čo v prvej knihe nie je, mám na svedomí ja, druhú polovicu som nechala na starosť editorke, pretože som vyhlásila, že to jednoducho nedokážem. Ale aby som odpovedala na otázku, zmenilo sa to, že v druhom vydaní je aj to, čo v prvom nebolo…

Nový Hazard má päťsto strán, čo je o takmer sto strán viac. To až toľko strán vám vydavateľ vyškrtol? Zrejme ste to dosť ťažko znášali…

Áno, ťažko, respektíve, naozaj som s tým nevedela pohnúť.

Napríklad čo nebolo v prvom vydaní knihy a v druhom je?

V prvom vydaní Hazardu sa vôbec neobjavila postava Teddyho. Šlo o mladého architekta, s ktorým hlavná hrdinka Jennifer prežila krátky románik. Mám rada ich spoločné pasáže, sú podľa mňa veľmi svižné a erotické. A potom som, samozrejme, vyhadzovala erotické pasáže, ktoré dej len okrášľovali, ale výrazne neposúvali dopredu. Teraz si ich teda čitateľky užijú vo väčšom množstve.

Pokiaľ viem, obálka knihy má tiež svoj vlastný príbeh.

Vo vydavateľstve sa vás spýtajú, či máte nejakú predstavu a ja som, žiaľ, vždy bez predstáv. Nakoniec na obálke prvého vydania skončila fotografia jednej slovenskej fotografky – nahé prsia, z čoho som, samozrejme, mala tiež obavy. Ako to ľudia prijmú, neznechutí ich to? A o dva-tri roky? Nahé prsia, zadky, odvážne pózy na každej druhej knihe… žasnete, kam až sa to dá posunúť. Keď sme teraz vyberali obálku, bolo jasné, že musí byť štipľavá. Nechcela som však to, čo majú všetci a tak mám kresbu. Áno, je tam nahé ženské telo, ale myslím, že je to estetická kresba.

Keď ste chystali reedíciu románu Hazard, nemali ste nutkanie niektoré pasáže prepísať, prepracovať?

Nie, mám už roky svoj osvedčený spôsob písania. Kým začnem písať, dlho nad príbehom alebo článkom vedome či podvedome premýšľam a potom ho jednoducho „vypľujem“ na papier. Veľmi nerada po sebe čítam, doslova sa do toho nútim. Napíšem a viac to nechcem vidieť. Som presvedčená, že tak, ako to napíšem na prvýkrát, je to najlepšie a naozaj už nemám záujem niečo prepisovať a upravovať. Občas, keď čítam, ako niektorí autori nikdy nie sú so sebou spokojní a neustále by upravovali, prepisovali, dokonca sa vyhlasujú za perfekcionistov, premýšľam, že či som fakt taký „povrchný flákač“, že nemám záujem niečo dolaďovať.

Dovolíte si v živote sem tam aj nejaký hazard?

Už ani nie. Môj najväčší hazard v živote bol, keď som pred desiatimi rokmi zanechala prácu novinárky a odišla do Londýna robiť aupairku a popritom vypomáhať v pizzerii. Viac-menej si všetci ťukali na čelo a keď som v Anglicku niekomu povedala, čo som zanechala, neverili mi. Ale to bol hazard, ktorý sa naozaj vyplatil, pretože som spoznala nový svet, svojím spôsobom som aj dospela a predovšetkým som stretla svojho muža.

Píšete novú knihu, alebo to aspoň máte v pláne?

Veľmi, veľmi nerada niečo prezrádzam, navyše sa v týchto dňoch pripravujem na príchod bociana číslo dva, ako to ja nazývam. Vyhlásiť, že si budem užívať materskú a popritom písať, je skôr na smiech ako na reálne uskutočnenie. Ženy, matky, iste vedia, o čom hovorím.

Ukážka z knihy

Zobudila sa a hmatala po jeho tele. Horúcom mladom tele, ale nenachádzala ho. Nenašla jeho ruku, stehno, prsty… jeho dych. S námahou otvárala oči.

„Nehýb sa,“ začula ho.

„Teddy,“ zamrmlala zo spánku.

„Nehýb sa, ostaň tak ako si.“ Znel jeho druhý pokyn.

Oči už mala otvorené a dokázala vnímať svoje okolie. Sedel na stoličke pri matraci, v rukách držal papier a ceruzku…

„Čo to robíš?“ Jennifer sa pozdvihla.

„Miláčik, povedal som ti, aby si sa nehýbala,“ upozornil ju láskavo.

„Dobre,“ Jennifer sa vrátila do pôvodnej polohy, „ty ma kreslíš?“

„Áno, kreslím. Si nádherná. Žena je najkrajšia ráno, strapatá, nenamaľovaná, s opuchnutými očami.“

„Ale teraz…“ Chcela mu povedať, že nie je ráno, že už je popoludnie a ona sa bude musieť o chvíľu obliekať, ale potom si to rozmyslela, nebude mu kaziť náladu.

„Pri našom prvom stretnutí si mi povedala, že by si chcela, aby som ti nakreslil akt. A ja som si pomyslel, že ti ho určite raz nakreslím, nech to stojí, čo to stojí.“

Jennifer sa zamyslela. Spomenula si na ten večierok, mala ho za červenajúceho sa študentíka  a on ju zatiaľ hltal očami? Ako to, že to nespozorovala? Mala pocit, že sa vyzná v mužskom mozgu. Všetky sú rovnaké. Alebo… alebo to možno na ňu celý čas hral. Bál sa Jacka, mal tam svoju Matku Terezu, pritom rovnako ako ona už plánoval, ako z nej strhnúť všetky šaty. Veď aj do drevárne ju vlastne zatiahol on. Takže to asi možno bolo celé nakoniec jeho hra. Jeho hra s ňou…

„Chcem ho vidieť.“

„Ukážem ti ho,“ usmial sa na ňu, „keď bude hotový.“

„A to bude kedy?“ domŕzala ako dieťa.

„O chvíľu… chvíľočku.“

„Ako dlho ma už kreslíš?“ spýtala sa mierne fascinovaná. Ako dlho tu na ňu pozerá, keď spí a prenáša jej obrysy na papier.

„Neviem, nevnímam čas… nevnímam čas, keď som s tebou,“ mrmlal si popod nos viac-menej pre seba.

Jennifer neodpovedala. Cítila sa nesvoja, srdce jej splašene bilo a žalúdok sa krútil v akýchsi divokých otáčkach. Prečo? Z akého dôvodu? Nevedela si dať odpoveď.

„Skončil som,“ vyhlásil víťazne a s akousi úľubou sa zahľadel na papier.

Jennifer vyskočila z matraca a pribehla k nemu. Na niekoľko sekúnd sa jej zastavil dych. Zabudla dýchať, na tých niekoľko okamihov jej telo nepotrebovalo kyslík. Fascinovane hľadela na svoju podobizeň. Jej nahé telo a okolo neho obkrútená plachta, ktorá viac odkrýva, ako zakrýva. Polootvorené oči, polootvorené ústa, strapaté vlasy, stojace bradavky, chvejúce sa prsty… prisahá, že aj na mŕtvom obraze vidí svoje prsty sa chvieť. Chvieť rozkošou, ktorá práve skončila. A kvapky potu… Jennifer sa zatackala.

Martina Solčanská pochádza z Hlohovca. Po absolvovaní štúdia histórie a žurnalistiky na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre pracovala ako novinárka v Bratislave. Od jesene 2011 žije v Nemecku, v Mníchove. Je autorkou úspešných dievčenských románov Aprílové dievča (2007), Očistec bláznov (2008) a Počkám tu na teba (2009), ako aj románu Hazard (2011), ktorého reedíciu vyšla minulý rok vo Vydavateľstvo Elist.

Súťaž o knihu Hazard

Čo všetko sme ochotní urobiť pre peniaze? Predstierať vášeň, predstierať lásku? Pre prostitútky je to súčasť ich povolania, lenže muži sa s ľahkými ženami zvyčajne neženia. Alebo áno? Jack Kilmer má nádhernú vzdelanú manželku, moc, peniaze, má však prázdne srdce. Jedného dňa mu doň vstúpi Jennifer, dievča z baru s nedokončeným štúdiom žurnalistiky. Mladá krásna blondína s vyzývavým poprsím, túžiaca ako každý jej klon po jedinom – po majetku. Starnúci milionár tak stretáva svoje mladšie ja. Kto z nich dvoch zvíťazí? Kto koho zničí? Kto koho naozaj miluje?

Do žrebovania o knihu Hazard (Elist, 2017) zaradíme všetkých, ktorí do stredy 24. januára odošlú vyplnený formulár.

Súťaž je ukončená. Výherkyňu sme kontaktovali e-mailom.

Fotogaléria