Quantcast

S futbalom začínal na lúke v Tajove, jeho prvým seniorským klubom bola Dukla Banská Bystrica. Počas kariéry okúsil nemeckú, taliansku i anglickú ligu. Svojou precíznou defenzívnou činnosťou napomáhal nielen klubom, ale aj národnému výberu. Momentálne sa venuje podnikaniu, plní si otcovské povinnosti, ale stále aj trénuje s mužstvom Podbrezovej. Prinášame rozhovor s úspešným futbalistom, Vratislavom Greškom, ktorý je dodnes najdrahším predaným slovenským hráčom histórie.

Ako si spomínate na pôsobenie v “červeno- bielom“ drese?

Najkrajšie časy boli tie dorastenecké. Vyhrali sme titul, čo sa bez prehry zatiaľ nikomu nepodarilo, a tým sme sa zapísali do histórie. Potom som sa dostal do A- mužstva, ale situácia sa vykryštalizovala tak, že som veľa nehrával. Keď som dostal ponuku z Interu Bratislava, prijal som ju, lebo som cítil, že to tak asi bude najlepšie. Čas ukázal, že som sa vtedy rozhodol správne.

Prvým zahraničným klubom bol Bayer 04 Leverkusen. Bol to veľký skok?

Každý prestup počas kariéry mal svoje špecifiká a posunul ma smerom dopredu. Aj výkonnostne, no hlavne profesionalitou. Začiatky v Nemecku boli veľmi ťažké. Odlišná kultúra, reč, v mužstve vládla veľká konkurencia. Prišiel som z klubu, v ktorom som mal svojim spôsobom “isté miesto“ v základnej zostave, tu som oň musel bojovať. Všetko bolo nové, postupne sa mi však podarilo vyrovnať sa s tým.

Z Nemecka ste sa následne presunuli na Apeninský polostrov…

K prestupu do Interu Miláno mi nepomohol ani tak predošlý klub, ako reprezentácia a úspech, ktorý som s ňou dosiahol. Bol to ďalší posun v mojej kariére, v Taliansku som sa veľa naučil. Futbal sa hral opäť o niečo rýchlejšie a trvalo mi pol roka, kým som sa dostal na úroveň hráčov, ktorí tam pôsobili. Pozitívom bol životný štýl, ktorý mi veľmi vyhovoval a aj atmosféra v kabíne, ktorá bola iná, na akú som bol zvyknutý v Nemecku.

Nájdu sa aj negatíva?

Taliansko je, čo sa týka futbalu, veľké špecifikum. Svojim spôsobom je pre nich náboženstvom, ale napriek tomu tam boli veci, ktoré k futbalu nepatria a teraz na to doplácajú a pravdepodobne ešte nejaký čas aj budú. Infraštruktúra štadiónov nebola dobrá, fanúšikovia sa bili, novinári stále do všetkého vŕtali….V iných krajinách to bolo podstatne lepšie ako tu.

Pôsobili ste aj v prestížnej Premier League, aké to vo Vás zanechalo spomienky?

Anglicko, to je pravá futbalová atmosféra. Parádne štadióny, slušní diváci, ktorí si ani mimo futbalu nedovolili otravovať hráčov, novinári majúci rešpekt, dobrá vybavenosť, tréningové plochy… Bolo to proste niečo iné, o tom by mohli rozprávať chalani, ktorí tam hrali alebo aj hrajú. Táto liga je však mimoriadne náročná. Či už fyzicky, alebo aj čo sa týka tvrdosti.

Ako sa Vám darilo v drese so slovenským znakom na hrudi?

Viete, ono je to tak. Štartov a úspechov mohlo byť viac, aj menej. V kolektívnom športe je hráč závislí od rôznych aspektov, veľa môže spraviť tréner, spoluhráči… S A- tímom sme sa dostali do baráže so Španielskom. Bolo vopred jasné, že cesta nieže bude zarúbaná, ale bude to oveľa ťažšie, čo sa aj potvrdilo. Mal som aj zranenia, ktoré pribrzdili počet štartov. Nič ma však nemrzí. Reprezentácii som vždy odovzdal všetko, čo sa dalo. Čo sa podarilo, to sa podarilo, ostatné už nemá význam rozoberať.

Už dlhší čas ste bez klubovej príslušnosti, prečo?

Presne rok a pol. Bol som zranený a lekári mi odporúčali, aby som nehral. Postupne som sa dal dokopy, ale nehľadal som klub. Mal som niekoľko ponúk zo zahraničia, ale žiadna ma neoslovila tak, aby som si mohol povedať, že sa mi to oplatí. Aj zo Slovenska som mal jednu či dve seriózne ponuky. Ja som sa však rozhodol ostať s rodinou.

Momentálne trénujete v Podbrezovej. Budete tam aj hrávať?

Poznám viacero ľudí z vrcholného manažmentu podniku, ktorí za mnou prišli, pretože chceli, aby som za nich hrával. Viem, ako rozmýšľajú, hrali tam aj viacerí Bystričania, ktorí majú veľmi dobré meno. Určite to však nebolo o financiách. Zatiaľ len trénujem, uvidíme, čo prinesie blízka budúcnosť a ako telo zareaguje na takúto záťaž. Ak bude všetko v poriadku, nevidím dôvod, aby som im nepomohol.

Neuvažujete o návrate medzi “vojakov“?

Toto asi nie je otázka práve na mňa. Zo strany Dukly som nemal a ani nemám žiadnu ponuku. Myslím si, že je asi aj zbytočné hovoriť o tom. Dukla má svoje videnie a vízie, ja mám svoje a hrám tam, kde som dostal ponuku, ktorá ma oslovila. Klub sa spolieha na iných hráčov a ja im, samozrejme, prajem všetko dobré. Dúfam, že budú úspešní v lige a postúpia aj do pohárovej Európy. Samozrejme, čo prinesie budúcnosť, to nevie nikto.

Čo si myslíte o potrebe výstavby nového futbalového štadióna pod Urpínom?

Potrebujú ho nielen futbalisti, ale aj hokejisti. Všetko je to o financiách, výstavba stojí obrovské peniaze a mesto, samosprávny kraj či vláda, si musia dobre rozmyslieť, do čoho investujú. Podľa mňa by mal byť viacúčelový, ako napríklad v Schalke, kde majú vysúvací trávnik a dajú sa tam praktizovať rôzne športy alebo aj v Toronte. Nie je to len o tom, že postavme futbalový štadión. Ale čo potom? Futbal sa hrá v sobotu, dvakrát do mesiaca, no mesiac má predsa oveľa viac dní a štadión si musí na seba zarábať aj inak. Možnosťou je, že by sa našli ľudia, ktorí sa “zbláznia“ a povedia si, že ho chcú mať a budú ochotní do toho aj investovať peniaze. Všeobecne je totiž známe, že investícia do športu je stratová.

Vlastníte divadlo v Tajove. Prečo ste sa rozhodli investovať práve do kultúry?

Každá krajina si, vo všeobecnosti, chráni svoju kultúru. U nás to tak nie je, nikto do nej nechce investovať. Proste, tento objekt bol v zlom stave, predávali ho. Celé to bolo o tom, či sa nájde niekto, kto bude ochotný dať peniaze na jeho obnovu. Keby ho kúpila obec, nemala by peniaze na to, aby do neho investovala toľko, ako som to urobil ja. Divadlo sa tam kedysi hrávalo, spája sa s osobnosťou Jozefa Gregora Tajovského a to bol dôvod, prečo som sa rozhodol odkúpiť ho. Nie sme však fixovaní len na divadlo, tak by stavba na seba nezarobila. Mávame tam aj rôzne súkromné akcie a oslavy. Povedal by som, že ide o multifunkčný objekt.

Uplynulý rok pri preberaní Ceny starostu obce Tajov. Foto: Boris Fugger

Nie ste len futbalista a podnikateľ, ale aj otec. Aké miesto vo vašom živote patrí rodine?

Je pre mňa nesmierne dôležitá. Práve kvôli nej som neprijal žiadnu z ponúk, ktoré som mal. Jednoducho som sa rozhodol byť doma. Chcem, aby moje dieťa vyrastalo s otcom a nie bez neho.

Chceli by ste, aby sa z vášho syna stal futbalista?

Ťažko povedať. Čo si vyberie, to bude mať. Nikde nie je napísané, že z neho musí byť vrcholový športovec. Proste, ako hovorievam, zranenie môže prísť z večera do rána, a čo potom? Ja som vyštudoval stavebnú priemyslovku a som rád, že sa mi to podarilo. Určite budem trvať na tom, aby skončil nejakú školu. Ak bude popri tom chcieť a stíhať, bude sa môcť venovať aj športu. Keď som zvládol ja, určite sa to bude dať aj v dnešnej dobe.

Prezraďte, aké máte plány do budúcnosti?

Život ma naučil zbytočne veci neplánovať a žiť od jedného dňa k druhému. Ak by prišla ponuka, ktorá by ma oslovila, či už vo futbale alebo v inej oblasti, určite by som nad ňou uvažoval. Momentálne som však spokojný s tým, ako sa veci majú. Čo má prísť, to príde. Myslím si, že človek musí len vyčkať na tú správnu chvíľu.