Nina Ilievová, sólistka baletu v Štátnej opere v Banskej Bystrici, patrí k výrazným osobnostiam slovenskej tanečnej scény. K baletu sa dostala úplnou náhodou, no dnes je jej meno spojené s náročnými úlohami, autorskou tvorbou aj výučbou na vysokej škole. O svojej ceste, inšpirácii aj pohľade na umenie hovorí s pokorou a vášňou zároveň.
K baletu sa Nina Ilievová dostala viac-menej náhodou. „Chodila som na modernú gymnastiku, ktorá ma príliš nebavila. Na jednom letnom sústredení sme mali hodiny baletu a učiteľka povedala mojim rodičom, že mi to ide,“ spomína s úsmevom. Hoci jej mama bola proti, otec a trénerka ju presvedčili, aby to skúsila. „Na prijímačky ma poslali s tým, že ma asi nevezmú – a vzali. Tam sa začala moja profesionálna kariéra,“ dodáva.
Dnes patrí medzi opory baletného súboru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Na svoje prvé veľké predstavenie spomína s úsmevom aj stresom zároveň. „Édith Piaf bola moja prvá veľká sólová rola. Po desiatich minútach sa počas premiéry pokazil celý zvukársky pult a museli sme predstavenie prerušiť. Stres sa zdvojnásobil, ale bol to nezabudnuteľný večer,“ hovorí.
Život na javisku aj mimo neho
Bežný deň tanečnice je podľa nej ďaleko od predstáv o romantike baletu. „Začíname ranným tréningom o deviatej, potom nasledujú skúšky, obedy, učenie alebo posilňovanie. Večer zvyčajne pokračujeme skúškami či predstavením,“ opisuje. Okrem účinkovania v opere totiž učí aj na vysokej škole a venuje sa práci s deťmi.
Najväčšou výzvou nie je podľa Niny zvládnuť choreografie, ale udržať rovnováhu medzi prácou a oddychom. „Som typ človeka, ktorý, keď má voľno, chce ho využiť na ďalšiu prácu. Niekedy pracujem aj niekoľko týždňov bez voľného dňa. Učím sa plánovať si aj chvíle pokoja – čítanie, filmy alebo jednoducho ničnerobenie,“ priznáva.
Inšpiráciu nachádza najmä v bežnom živote. „Najväčšiu inšpiráciu vídam v rodine, priateľoch a ľuďoch okolo seba. Ak stvárňujem konkrétnu postavu, ako Fridu či Édith Piaf, hľadám si o nej informácie a sledujem biografické filmy. Musím si však dávať pozor, aby som neupadla do kopírovania,“ dodáva.
Umenie ako zrkadlo spoločnosti
Nina otvorene hovorí aj o stave baletnej a umeleckej scény na Slovensku. „Mám pocit, že čoraz menej mladých ľudí chce študovať tanec alebo umenie všeobecne. Nečudujem sa, keď vidím, ako sa k umelcom spoločnosť správa. My sme tomu zasvätili celý život, no často to nevidno,“ hovorí úprimne. Podľa nej je však umenie neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho a spoločenského života. „Umenie tvorí spoločnosť a spoločnosť tvorí umenie. Jedno bez druhého nemôže existovať,“ zdôrazňuje.
A čo by robila, keby balet nebol súčasťou jej života? „Na 99 percent by to bolo niečo iné umelecké. Som typ človeka, ktorý potrebuje tvoriť. Ale to jedno percento si nechávam pre istotu – možno raz príde moment, keď budem musieť s baletom skončiť,“ hovorí s úsmevom. Aj keď sa tancu mimo práce venuje len zriedka, priznáva, že umenie je pre ňu spôsob života. „Rada sa zúčastním workshopov a kurzov, kde sa môžem inšpirovať kolegami. Umenie je o zdieľaní a vzájomnom učení,“ uzatvára.
