Juraj Benčík má na konte už ôsmu olympiádu. Tréner, ktorý obhájil minuloročné víťazstvo v ankete najlepší tréner chodcov, a tiež tréner, ktorý v roku 1988 priniesol z olympiády v Soule zlatú medailu s jeho vtedajším zverencom Jozefom Pribilincom. Juraj Benčík pôsobí v VŠC Dukla Banská Bystrica a v rozhovore sa vyjadril o atmosfére pod piatimi kruhmi, o úspešnom ôsmom mieste jeho zverenca Mateja Tótha, ale aj o nelichotivej situácii v súvislosti so znižujúcim sa počtom našej športovej výpravy.
Zúčastniť sa olympiády ôsmy krát je určite príjemný pocit. Čo to pre vás znamená?
Pre mňa je to vždy slávnostný pocit, je to celosvetovo najväčšia slávnosť športu. Myslím si, že nie len pre mňa, ale aj pre ostatných sú hry niečo ako rozprávkový svet.
Londýn sa zhostil úlohy organizátora na výbornú, v čom sa olympiáda líšila od tých ostatných?
Každé olympijské hry majú svoje špecifiká, každé sú niečím výnimočné. Ak by som mal hovoriť o výnimočnosti Londýna, pre mňa osobne to bolo určite fascinujúce divácke prostredie. Také povzbudzovanie, nadšenie, taký prejav veľmi pozitívneho vzťahu k športu, ako na olympiáde v Londýne som nezažil zatiaľ nikde. Dôkazom je aj to, že športoviská boli plné divákov. Po mojom prvom príchode na atletický štadión, som bol veľmi prekvapený. Prišiel som na doobedné kvalifikácie s domnienkou, že si určite nájdem miesto. Opak bol však pravdou, bolo úplne plno. Aj toto je dôkaz toho, aká vzácna je olympiáda. Mňa fascinovala atmosféra na chodeckých pretekoch. Za mojich 50 rokov pôsobenia v tomto športe, som nezažil také povzbudzovanie, ako som zažil v Green Parku. Keď som priateľom oznámil, aby prišli dve hodiny pred pretekom, mysleli si, že preháňam. Skončilo to tak, že prišli hodinu pred a boli až v siedmom rade, pričom sa museli striedať v státí na prázdnom plastovom koši, aby vôbec videli na pretekárov. Takže skutočne výnimočnosť bola v samotných divákoch a atmosfére, ktorú vytvárali.
Poďme teraz k Matejovi Tóthovi, ktorý sa stal najlepším Slovenským chodcom za rok 2012. Toto ocenenie získal už siedmy krát v rade. V Londýne pridal vynikajúce ôsme miesto v preteku na 50 km. Čomu pripisujete tieto úspechy?
Tak Matej je predovšetkým veľmi inteligentný mladý človek. Práca s ním je vynikajúca, pretože je uvedomelý, vie byť veľmi disciplinovaný. Čo sa týka samotného tréningu, plní všetko tak, ako plniť má. Ostatné zásady v spojitosti so športovou prípravou, ako je životospráva či mentálna príprava, umožňujú Matejovi, aby si už niekoľko rokov udržiaval výkonnosť vo svetovej špičke.
Pred hrami figuroval Matej v celosvetovom ratingu na deviatom mieste. S akým cieľom ste cestovali pod päť kruhov?
No určite sme si chceli udržať tú pozíciu v prvej desiatke svetovej špičky. Netajím sa tým, že sme poškuľovali aj po lepšom umiestnení ako je ôsme miesto. Orientáciou bol čas tri hodiny štyridsať minút. Matej dosiahol 3:41:24. Prečo tá orientácia? Lebo s takýmto časom, ako Matej dosiahol na olympijských hrách, by na všetkých doterajších hrách získal medailu a od roku 96 by bol zvíťazil. Ukázalo sa, že behom ostatných štyroch rokov išla výkonnosť na svetovej špici v našej disciplíne do progresu. Výrazne sa špička rozšírila a ukázalo sa, že je naozaj veľmi ťažké umiestniť sa na medailových pozíciách. Matej sa dostal do nepohody na tridsiatomdruhom kilometri, kde spomalil následných šesť kilometrov každý kilometer až o desať sekúnd. Po prekonaní tejto nepohody začal znovu zrýchľovať, ibaže čelo pretekov už bolo značne vzdialené. Keby nemal toto spomalenie, jeho maximum by bolo pravdepodobne na 6. mieste, čo značí, že na medailu sme v tomto prípade skutočne nemali.
Na pretekoch bola silná konkurencia, mnohými označovaná ako najkvalitnejšia 50-ka v histórii. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Súhlasím, štatistika nepustí. Dvadsaťpäť výkonov bolo pod tri hodiny päťdesiat, viac ako desať výkonov pod tri hodiny štyridsaťpäť. Toto jednoznačne potvrdzuje fakt, že to bola najrýchlejšia päťdesiatka. Netýka sa to len OH, ale aj päťdesiatky ako takej, ktorá sa kedy išla.
Vráťme sa teraz do roku 1988, kde ste na OH v Soule vybojovali s Jozefom Pribilincom najcennejší kov. Mnohí označujú Tótha ako jeho potencionálneho nástupcu, je v jeho silách zabojovať v budúcnosti aj o zlatú medailu?
Máme na to štyri roky, z ôsmeho miesta dostať sa na prvé nie je jednoduché, tak ako nie je jednoduché, dostať sa aj na medailovú pozíciu. V prvom rade si to vyžaduje, aby bol Matej zdravý, aby mal dostatok vnútorných síl a mal vytvorené dobré podmienky. Motiváciu má, po OH ešte vzrástla. Spravíme všetko preto, aby to umiestnenie bolo ešte lepšie a prečo sa brániť predstave, aby bolo aj zlaté.
Načrime teraz do iného súdka, konkrétne k početnosti našej výpravy na hrách. Je to veľmi diskutovaná téma, nakoľko všetci vieme, že výprava bola historicky najmenšia. Športovci ubúdajú a budúcnosť predpovedá, že možno to bude ešte horšie. V čom vidíte príčinu tejto nelichotivej situácie?
Je to obraz celej slovenskej spoločnosti, príčinu vidím v celospoločenskej politickej nestabilite. To, že sa tu stále menia vlády, menia sa tu vedúci pracovníci a koncepcie. Pravidlom sa stáva, že čo predchádzajúce bolo vytvorené, to treba odvolať, zničiť, zrušiť. My v podstate začíname vždy ani nie od nuly, ale tým že sme zrušili a zničili všetko predchádzajúce, od nejakého mínus sto. Kým svet sa stále posúva dopredu a my vlastne stále len doháňame to, čo sme pokazili. V týchto dňoch sa znovu hovorí o opäť novej koncepcii, opäť novej reforme aj v športe. Veľa sa hovorí o strešnom orgáne, na ktorý čakáme už dvadsaťtri rokov a bol by som rád už konečne pozitívne prekvapený, v tom zmysle, aby sa v slovenskom športe zastabilizovala nejaká reforma. Dôležité je, aby sa zastabilizovali vrcholoví funkcionári, koncepcie, a aby sme konečne začali konštruktívne tvoriť. Neustále len demontujeme to, čo bolo dlhodobo poctivo vybudované. Tou tvorivou prácou by sme mohli aj rozširovať počet našich olympionikov a vytvárať športovcom také podmienky, aby boli konkurencieschopní v súťaži aj s tými najlepšími na svete. Potom tie výsledky budú také, ktoré budú tešiť všetkých obyvateľov Slovenska.
Na odlahčenie, ktoré disciplíny ste si pozreli ako divák, ktorá je vám okrem chôdze najblizšia?
Mne sú blízke najmä vytrvalostné disciplíny. Viem sa trpezlivo pozerať pred obrazovkou na každú etapu Tour de France. Priamo v Londýne som si pozrel maratón žien, kde som bol v podstate aj aktérom usporiadateľskej služby. Na stanici som občerstvoval našu maratónkyňu Berešovú. Na štadióne som si bol pozrieť trojskok, keď skákala Danka Velďáková. Žiaľ, nemal som veľa času, nakoľko som mal v olympijskej dedine na starosti piatich našich športovcov (štyroch chodcov a spomenutú Velďákovú) a tej práce bolo naozaj veľa. Potom už ostal čas naozaj iba na tú chôdzu.
