Natália Ďurníková, foto: Peter Kyseľ | 15.11.2010

Môžem sa stať niekým iným, lepším, nielen v parkoure, ale aj v živote

„V parkoure sa síce nemá porovnávať,“ pripúšťa jeden zo skupiny banskobystrických traceurov, „ale všetci dobre vieme, že niektoré veci, ktoré vie Mišo, nedokáže nikto z nás.“

Na naše otázky odpovedal 21-ročný študent aplikovanej informatiky Michal Holécy, traceur, freerunner, moderátor stránky www.parkour.sk, mladý človek, u ktorého chlapčenský výzor kontrastuje so zrelým postojom k životu. Spolu s ďalším Banskobystričanom Marošom Forgáčom založil skupinové parkourové tréningy v našom meste, o ktorých sme vás nedávno informovali, je členom skupiny Freeway.

Ako si sa dostal k parkouru a čím ťa zaujal?

K parkouru som sa dostal vďaka filmu 13. okrsok a aj vďaka spolužiakom na gymnáziu, ktorí ho vtedy začali skúšať. Takže som našiel nejakú spojitosť medzi dokonalými pohybmi Davida Bella vo filme a ich pre mňa dovtedy nezmyselnými pokusmi o parkour, či akési hľadanie a prekonávanie prekážok. Kým som nevidel Bella v akcii, tak ma to nezaujalo, ale keď som sledoval tie jeho jednoduché a ladné pohyby, tak nás to spolu s Marošom doslova uchvátilo a začali sme to skúšať a skúšať a skúšať. Až neskôr sme zistili, čo je pravou podstatou parkouru, že to nie je iba o bezcieľnom „skackaní“ a „frajerení“, ale že tá myšlienka je oveľa krajšia a hlbšia a tým viac nás to potom pohltilo.

Davida Bella, zakladateľa parkouru, zasvätil do mnohých techník jeho otec, profesionálny hasič. Pre rodiča však môže byť ťažké akceptovať záľubu dieťaťa, ktorú nezainteresovaní považujú za nebezpečnú. Ako ju prijali tvoji rodičia?

No v tomto prípade mi rodičia nebránili a ani nekládli žiadne obmedzenia, vždy ma však upozornili, aby som bol opatrný a dával si pozor. Ináč sa spoliehali na to, že viem, čo robím a som za to zodpovedný. Ale je zrejmé, že zo začiatku mali väčší strach a obavy ako teraz.

Kedy a kde vzniklo priateľstvo medzi tebou a Marošom?

Veľmi dávno, asi keď sme boli malí 6-roční chlapci. Bývame blízko seba na jednej ulici a sme ako bratia.

Spolu ste založili skupinu Freeway. Čo je jej cieľom?

Cieľom Freeway je posúvať naše skúsenosti, zručnosti, vedomosti, myšlienky ďalším traceurom – a to zadarmo. Čo sa týka nás, tak stále sa zlepšovať a zdokonaľovať, občas natočiť nejaké pekné video ako inšpiráciu pre ostatných.

Pre každého traceura je dôležité absolvovať púť na parížske predmestie Lisses, kde parkour vznikal. Vy ste túto cestu s Marošom absolvovali pomerne skoro. Ako zmenila tvoj pohľad na parkour?

Mne zmenila pohľad dosť radikálne. Dovtedy bol pre mňa parkour iba nejakým skákaním cez prekážky a kto skočil z väčšej výšky alebo ďalej, bol väčší frajer, ale tak to nebolo. V Lisses som si vypočul mnohé názory skúsených traceurov z celého sveta a prišiel som na to, že parkour vôbec nie je to, čo som si pôvodne myslel, ale že je to slobodná disciplína, v ktorej sa postupným a prísnym tréningom môžem stať niekým iným, lepším, nielen v parkoure, ale aj v živote. Úplne ma uchvátila tamojšia atmosféra. Boli tam traceuri z celého sveta, nikdy predtým som ich nevidel, ale hneď ako sme sa s nejakými stretli, okamžite sme boli so všetkými kamaráti. Porozprávali sme sa, potrénovali spolu, oni naučili niečo nás, my niečo ich. A aj o tom to je, nehľadať rozdiely medzi ľuďmi, spriateliť sa, pomôcť si a nič za to nežiadať.

Prečo ste sa rozhodli založiť hromadné parkourové tréningy v našom meste?

Tento nápad sa zrodil už vo Francúzsku. Keď sme videli, ako sme sa za ten týždeň vnútorne zmenili a zároveň zlepšili, tak sme chceli túto našu skúsenosť doniesť aj sem do nášho rodného mesta. Po dohode s administrátormi portálu parkour.sk v Lednických Rovniach sme sa rozhodli odštartovať myšlienku tohto projektu naplno. A to formou bezplatných pravidelných tréningov, kde sa hlavne veľa a disciplinovane posilňovalo, lebo to tu bolo dovtedy tabu. Časť traceurov z Banskej Bystrice s tým nesúhlasila, nevideli v posilňovaní zmysel, ale drvivá väčšina z nich s parkourom už skončila. Buď neboli dostatočne vytrvalí, alebo ich k tomu donútili zdravotné ťažkosti spôsobené tým, že ich telo nebolo pripravené znášať nátlak na kosti, kĺby a svaly. Práve toto silový tréning eliminuje a má okrem toho aj veľa ďalších výhod. Vďaka nemu je parkour bezpečnejší a jednoduchší.

Čo pre teba znamenajú nedeľné skupinové tréningy?

Je to pre mňa už taký rituál. Ťažko si viem predstaviť typickú nedeľu bez tréningu. Vždy ma teší, keď vidím, že parkour má stále nových a nových nasledovníkov a ešte viac to, keď ich vidím učiť sa, snažiť a hlavne prekonávať sa. Keď prišli chalani prvý krát a keď som videl, čo vedia, vo vnútri som si myslel, že niektorí z nich nemajú šancu byť v parkoure úspešní. Ale opak je pravdou, a preto sa mi len potvrdzuje, že snaha a vôľa byť dobrým je viac ako talent. Z väčšiny chlapcov, ktorí navštevujú tréningy pravidelne, sú teraz veľmi dobrí traceuri, ale to hlavne vďaka nim samým a ich vôli.

Ako často a akým spôsobom trénuješ?

V parkoure nie je človek, ktorý by vás do niečoho nútil. Prinútiť k tréningu sa musím sám, preto aj ja mám obdobia, kedy trénujem viac a kedy menej. Tiež záleží od toho, ako sa mi chce, resp. koľko mám povinností. Ale ak by som to mal tak spriemerovať, tak je to zhruba polhodinka-hodinka denne. Môj tréning je vždy iný, podľa momentálneho fyzického stavu a chuti. Tréningy si delím na silové a technické. Pri silovom robím posilňovacie cvičenia, kliky, brušáky, cviky na hrazde, výlezy a veľmi veľa iných rôznych cvikov. Pri technickom sa vždy zameriam na nejaký prvok a snažím sa  ho dokonale zvládnuť. Pri veľkom počte opakovaní jedného prvku sa však dá zlúčiť svet posilňovania a techniky, čo tiež často využívam. Svoje tréningy sa snažím meniť a vložiť tam vždy niečo nové, aby neboli stereotypné a aby ma nezačali nudiť.

Existuje v parkoure niečo, na čo si netrúfaš?

Ťažko povedať, keď človek robí parkour dlhšie, tak sám vie a cíti, na čo si trúfnuť môže a na čo  ešte nie. Keď vidí niečo, na čo ešte nie je pripravený, tak to väčšinou zatiaľ nechá tak. Potom postupne ako mu pribúda sila a zlepšuje sa mu technika, tak sám vycíti, že už je pripravený a  prekážku väčšinou prekoná. To by som povedal, že je taký prirodzený postup.

Akú úlohu zohráva v parkoure strach?

Dosť veľkú. Strach je na jednej strane veľmi užitočný. Je to prirodzený obranný mechanizmus mysle, ktorý vám nedovolí robiť veci, na ktoré vôbec nie ste pripravení a tým vás trošku chráni. Ale na druhej strane sú zasa momenty, kde si je traceur istý, že danú vec vie spraviť, ale myseľ a strach ho jednoducho nepustí. Ale najkrajší pocit je, keď máte na začiatku strach a potom ho prekonáte a spravíte skok, či techniku v poriadku. Taký slastný pocit, že niečo som prekonal hlavne v sebe, že viem kontrolovať svoj strach a viem si dôverovať. Ale myslím si, že na parkour treba mať určitú zdravú dávku strachu.

V akom štádiu je rozvoj parkouru na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami?

Ja si myslím, že v mestách, ako sú napr. Banská Bystrica a Bratislava, kde sa pravidelne trénuje, je to dosť dobré. Sme malá krajinka, máme malé mestá, takže sa to nedá porovnávať s Parížom alebo Londýnom, ale trénujeme a robíme, čo sa dá, a to je hlavné.

Vo svete nachádzajú traceuri uplatnenie v reklame alebo vo filme ako kaskadéri, je niečo také možné aj u nás?

Je to možné, ale zatiaľ nemám osobnú skúsenosť. Ani nevyhľadávam také uplatnenie.

Ako sa parkour odráža v tvojom bežnom živote?

Dosť, parkour je viac-menej životný štýl. Odkedy sa mu venujem, nebol som chorý, nemusel som brať žiadne lieky. Celkovo sa cítim lepšie, keď si zatrénujem – psychicky aj fyzicky. Parkour je o prekonávaní prekážok a keď prekonáte mnoho prekážok, zistíte, že je to tá istá pesnička aj v bežnom živote. Môj pohľad na problémy a prekážky v bežnom živote sa taktiež zmenil a myslím si, že aj vďaka parkouru ich viem prekonať ľahšie.

Osvojil si si motto: Prekážky sú tie známe veci, ktoré zbadáme až vtedy, keď odvrátime zrak od nášho cieľa. Napriek tomu – čo vnímaš v živote ako prekážky?

Áno, aj keď toto motto nie je len o parkoure, je to hlavne o živote. Keď človek chce a má cieľ, má predstavu a vie, že cieľ je dosiahnuteľný, tak ho naozaj dosiahne, aj keď bude musieť prejsť cez nejaké prekážky. Ak nechce a povie si, že na niečo nemá, tak si vlastne sám vytvoril prekážku, cez ktorú sa nedostane, pokiaľ nezmení svoje myslenie. A väčšinou to býva tak, že my sami si robíme prekážky, nie iní. No a čo vnímam ako prekážky v bežnom živote? Sú to bežné problémy, či sa to týka školy, osobných, či medziľudských vzťahov.

Čo je to, k čomu smeruješ – tvoj cieľ? Je to niečo konkrétne?

Momentálne je mojou najväčšou prioritou úspešne ukončiť školu, popritom stráviť nejaké voľné chvíle s mojimi blízkymi a taktiež sa venovať parkouru, ako sa len bude dať.

Čo napĺňa tvoj život okrem parkouru?

Hlavne ľudia, ktorých si vážim a ktorých mám veľmi rád, a chvíle strávené v ich spoločnosti.

Vieš si predstaviť, že parkour bude súčasťou tvojho života aj o nejakých dvadsať rokov?

Ťažko povedať, čo bude o dvadsať rokov, ale zatiaľ je to veľmi dôležitá súčasť môjho života a bez parkouru si život neviem predstaviť. O dvadsať rokov budem mať asi úplne iné starosti a priority, takže sám neviem, ale chcem sa tomu venovať tak dlho, ako to len pôjde.

Viac o banskobystrickom parkoure sa dozviete tu…


Hudba vo videu: banskobystrickí Plastic Swans

Fotogaléria