Artforum Banská Bystrica, BBonline.sk | 10.9.2018

Matej Tóth s novinárom Michalom Červeným uvedú novú knihu Odchýlka + Ukážka z knihy

Olympijský víťaz v chôdzi na 50 km Matej Tóth napísal spolu s reportérom Denníka N Michalom Červeným knihu Odchýlka. Už 13. septembra ju uvedú aj v Banskej Bystrici. Na besede, počas ktorej sa dozviete aj to, čo v knihe nenájdete, budú odpovedať na zvedavé otázky z publika.

Keď sa Matej Tóth dozvedel, že ho podozrievajú z dopingu, nemyslel na to, ako príde o peniaze či medaily. Keby aj hneď musel ukončiť kariéru, nebol by to preňho až taký problém. Viac sa bál toho, že ho ľudia budú vnímať ako podvodníka. Že ho budú obchádzať na ulici. Že sa deti budú smiať jeho milovaným dcéram.

Autobiografia Odchýlka, ktorá vyšla vo vydavateľstve Denníka N, verne odkrýva, ako prebiehal boj za očistenie Tóthovho mena. Ako najprv veril, že ide o sprisahanie, ako z toho vytriezvel a zachoval si chladnú hlavu. Aj keď ho jeho okolie presviedčalo, že to nie je fér, on antidopingové autority bránil: Veď si len robia svoju prácu! Príbeh o víťazstvách a prehrách najrýchlejšieho chodca na svete, o jeho ceste na vrchol, o fyzických útrapách, o traume z obvinenia, že bol nepoctivý.

V knihe Odchýlka, ktorú s Matejom Tóthom napísal novinár Michal Červený, prežijete všetky jeho kľúčové preteky ako vlastnej koži. Jej uvedenie sa uskutoční 13. septembra o 19.00 h v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10. Diskusiu moderuje Rado Sloboda, hostia počas nej budú odpovedať aj na otázky z publika a čerstvú knižnú novinku radi podpíšu.

Facebook event diskusie v banskobystrickom Artfore nájdete tu…

Matej Tóth napísal knihu spolu s reportérom Denníka N Michalom Červeným. Foto: Tomáš Benedikovič, Denník N

Ukážka z knihy Odchýlka

Obvinili ma

5. máj 2017

20.30, zvoní mi telefón, na displeji svieti meno „mamina“.
„Prosím,“ ozvem sa. Moja mama bola taká celý život – a aj teraz.
Keď niečo cítila, nedokázala to zakrývať, hneď to dala von.
A aj keď sa niečo snažila zakryť, rýchlo sme ju prekukli.
„Čo sa s tebou deje?“ spýtala sa. Pritom nevedela, o čo ide.
Opýtala sa to len na základe toho, ako som zdvihol telefón. Asi
nikto nás nepozná lepšie ako naši rodičia. Stačí jedno slovo do
telefónu a hneď vedia, že sa niečo deje.
Už predtým, ráno tesne pred tréningom, som si na displeji telefónu
všimol e-mail od Medzinárodnej asociácie atletických
federácií (IAAF). Keďže som členom Komisie športovcov, nebral
som to vážne. Povedal som si, že si ho pozriem až v pokoji
po tréningu. Myslel som si, že ide o nejaký newsletter alebo
správu, ktorá prišla na spoločnú mailovú adresu.
Zrazu mi však volá Peťo Korčok. Môj švagor, najlepší kamarát
a zároveň aj šéf Slovenského atletického zväzu.
„Videl si ten mail?“ spýtal sa. „Nie,“ odpovedal som. „Tak si
ho prečítaj a zavolaj mi.“
Hneď som vedel, že je zle – tak ako to moja mama vedela pri
mne. Stačilo, aby som počul, akým tónom Peťo rozprával.
Narýchlo mi povedal, o čo ide: „Si obvinený z dopingu.“
Počkať.
Čo?
Nechápem.
To nemôže byť pravda.
Mal som zovretý žalúdok. Bol to pocit, akoby vás nečakane
vyhodili z práce. Akoby sa náhle zrútilo všetko, na čom ste dlhé
roky makali. A tým nemyslím len športové úspechy, ale aj to,
ako vás vnímajú ľudia.
Keď som rozdýchal prvotný šok, prečítal som si ten e-mail. Písali
v ňom, že som si pravdepodobne pomohol zakázanou látkou
alebo metódou. Na stanovisko som dostal dva týždne.
Ja, čo som roky bojoval za čistú atletiku.
Ja, čo som pre novinárov povedal, že je fajn, že nadopovaní
Rusi nebudú súťažiť.
Ja, čo som si potom musel zisťovať, ako sa vlastne dá dopovať.
Na ten 4. máj 2016 sa presne pamätám. Za všetko môže vzorka,
ktorú mi odobrali práve vtedy. Rok predtým, ako mi napísali,
že nie je v poriadku.
Nie som najväčší fanúšik futbalu, no keď dávajú Ligu majstrov,
rád si ju pozriem. Často ju však nedopozerám, pretože
som ranné vtáča a chodím skoro spávať.
Na začiatku zápasu som skočil na záchod, nech nemusím ísť
počas futbalu. Bola to odveta semifinále Real Madrid – Manchester
City. Prvý zápas sa skončil bez gólov.
Hneď ako som spláchol, niekto zazvonil. Tušil som, že to nemôže
byť nikto iný ako dopingový komisár. Otvoril som a naozaj,
stál tam typický Nemec – blonďavé vlasy, štyridsiatnik, okuliare
bez rámu. Nápadne sa podobal na futbalového trénera Jürgena
Kloppa. Ako väčšina komisárov aj on prišiel v športovom – rifle,
polokošeľa, mikina.
Bolo mi trochu čudné, že prišiel večer, lebo v drvivej väčšine
prípadov som absolvoval ranné odbery. Viac som to však neriešil,
aj keď to neskôr zohralo veľkú úlohu. Keby prišiel ráno, zrejme
by som teraz nepísal knižku o tom, ako som bojoval s obvineniami
z dopingu.
„Práve som bol na záchode, na moč si teda budete musieť počkať,“
povedal som mu. Zaviedol som ho do obývačky a pozerali
sme spolu futbal. Medzitým som vypil veľa vody, nech to mám
čo najrýchlejšie za sebou.
Prehodili sme pár slov aj o zápase, ktorý sa hral deň predtým,
Bayern Mníchov síce zdolal Atlético 2:1, no nepostúpil. On však
nebol fanúšik Bayernu.
Chlapík si zatiaľ rozložil nástroje na odber krvi a stihol mi ju
zobrať ešte predtým, ako si Fernando z Manchestru City strelil
vlastný gól. Real viedol 1:0. Na moč sme museli počkať až do
druhého polčasu a ešte pred tým, ako Real oslávil postup do finále,
sme komisára odprevadili.
Až doteraz som to vnímal ako rutinnú návštevu. Odber, akých
mám za sebou desiatky. Zrazu to bol odber, ktorý mi mohol
ukončiť kariéru a zničiť to, ako ma vnímajú ľudia. Vlastne toho
druhého som sa bál viac.
Ani som nedokončil rehabilitáciu a rýchlo som išiel domov,
prečítať si ten e-mail na počítači.
Hneď som volal do Slovenskej antidopingovej agentúry a na
utorok sme si dohodli stretnutie, na ktorom mi v pokoji vysvetlia,
o čo ide.
Mojej manželke Lenke stačil jeden pohľad a hneď vedela, čo sa
so mnou deje. Všetko som jej vyklopil, hneď ako sa vrátila z roboty.

Knižka je už voľne v predaji, zakúpiť si ju môžete napríklad na tomto linku.