Quantcast

Chodec banskobystrickej Dukly – 28 – ročný Matej Tóth  je najúspešnejším slovenským atlétom – chodcom, ktorý ešte v roku 2006 vyhral prestížnu anketu Slovenský atlét roka. Aj pred pár dňami dokázal,  víťazstvom v 30. ročníku Dudinskej päťdesiatky, že patrí k svetovej špičke chodcov, keď vyhral v slovenskom rekorde a najlepšom svetovom výkone roka, s časom 3:39:46 h.

Súťažíte v chôdzi na 20 km a 50 km. Ako ste sa k tomuto športu dostali a odkedy sa mu venujete?

Začal som na základnej škole, v siedmej triede. Od 5. ročníka som navštevoval triedu zameranú na atletiku a postupne sme skúšali všetky disciplíny. Vždy som mal vytrvalostné predpoklady a tak mi chôdza išla už od začiatku celkom dobre. Dostal som sa do rúk trénera Petra Mečiara, pod ktorého vedením som za 7 rokov vyrástol na špičkového juniora.

Matej Tóth na Olympiáde v Pekingu

Svoju športovú kariéru ste začínali hneď chôdzou alebo ste vyskúšali aj iné športy?

Vyslovene športovú kariéru som začal chôdzou, ale samozrejme, už pred tým som ako dieťa skúšal všeličo. Od futbalu, hokejbalu, až po karate.

Narodili ste sa v Nitre, ale súťažíte za VŠC Dukla Banská Bystrica. Čo Vás priviedlo do tohto klubu?

Predovšetkým výborné podmienky pre šport, tradícia chôdze pod Urpínom, spolupráca s novým trénerom. Najväčším lákadlom však bolo to, že môžem športovať profesionálne. Odstupom času vôbec neľutujem, že som sa tak rozhodol.

Mohli by ste našim čitateľom opísať, ako približne vyzerá športová príprava chodca?

Chôdza je predovšetkým vytrvalostný šport, takže väčšina tréningov je zameraná na vytrvalosť. Znamená to približne 100 – 190 km týždenne a do 6000 km ročne športovou chôdzou. Trénujeme každý deň, väčšinou dvojfázovo. Veľa času venujeme aj regenerácii, posilňovacím, či uvoľňovacím cvičeniam. S vytrvalostným športom je však spätý aj čo najlepší prenos kyslíka krvou k svalom a tak ročne trávime okolo 150 dní na vysokohorských sústredeniach, kde zlepšujeme práve aeróbnu kapacitu organizmu. Najčastejšie využívame podmienky na Štrbskom Plese, v Sliezskom dome (Vysoké Tatry), v St. Moritzi vo Švajčiarsku, v talianskych Dolomitoch a takmer každý rok aj v horách v Mexiku.

Využívate vôbec cestovanie v MHD?

Keďže máme auto, tak ani veľmi nie, ale ak si myslíte, že všade chodím pešo, tak to ani nie. Pri tom množstve kilometrov, ktoré robíme na tréningoch, som rád, že sa môžem odviesť na aute. Ale keďže mám malé deti, tak viem, čo je to 2 – 3 hodinová prechádzka s kočíkom a pod. Možno niekoho napadne, že prečo to nevyužijem v rámci tréningu, ale náš tréning, tempo a technika chôdze je úplne iná, ako bežná prechádzková chôdza, takže tréning je tréning a prechádza je prechádzka.

Chodiť 50 km za deň je určite veľkou záťažou na nohy a chrbticu. Prihodili sa Vám už aj nejaké zranenia?

Zranenia patria ku každému vrcholovému športu. Športovci sú hnaní pre dosahovanie vrcholových výkonov do extrému. Kvôli tomu sa snažím čo najviac regenerovať (denne masáže, vodoliečba, plávanie) a po každej sezóne absolvujeme kúpeľnú liečbu. Mne osobne sa vážne zranenia zatiaľ vyhýbajú, mal som len nejaké drobnosti, ktoré sa väčšinou vyriešili behom jedného týždňa.

Ktorý z Vašich úspechov bol najviac “vydretý” a vážite si ho najviac?

Na tréningoch sú väčšinou vydreté všetky úspechy. Niekedy však nesadne ten správny deň a počas pretekov sa dosť trápim. Vtedy je vo vyrovnanej svetovej špičke veľmi náročné uspieť. Mne sa to podarilo v roku 2009 na Majstrovstvách sveta v Berlíne, keď som už na 25. kilometri chytil krízu a dve hodiny som sa na trati vyslovene trápil, ale v cieli z toho bolo kvalitné 10. miesto. Vtedy to stálo za to.

Aké ste mali pocity po víťazstve na svetovom pohári v chôdzi v Chihuahue (Mexiko) na 50 km v roku 2010, ako druhý Slovák v histórii po Jozefovi Pribilincovi, ktorému sa niečo také podarilo?

Na Svetovom pohári mi vyšiel deň a forma na 110 %, proste všetko sadlo a vtedy máte pocit, že ani 50 km nie je problém. Samozrejme, v cieli som bol neopísateľne šťastný. V chôdzi je Svetový pohár súťaž porovnateľná s Majstrovstvami sveta. Koná sa len raz za dva roky a zúčastňujú sa ho chodci z celého sveta a hlavne kompletná svetová špička. Zistil som, že môžem poraziť kohokoľvek na svete a to mi vlialo veľa psychických síl a dodalo sebavedomie.

V roku 2008 ste na LOH v Pekingu skončili na 26. mieste. Cítite po víťazstve v Mexiku, že by ste tento výsledok mohli v roku 2012 na LOH v Londýne vylepšiť?

Olympijské hry boli pre mňa veľkým sklamaním. Bol som veľmi dobre pripravený, navyše aj preteky mi vyšli celkom dobre, ale nestačilo to na lepšie, ako 26. miesto na 20 km trati. To bol pre mňa impulz, že treba vyskúšať 50-ku, čo sa nakoniec ukázalo ako dobrý ťah. Už v roku 2009 som sa dostal do svetovej špičky a navyše som sa zlepšil aj na 20 km. Takže do Londýna chcem ísť s úplne inými ambíciami. Po víťazstve na SP v Mexiku viem, že keď všetko sadne a budem mať aj kúsok športového šťastia, môžem bojovať aj o tie najvyššie pozície.

Hovorí sa, že chôdza patrí medzi najzdravší a najprirodzenejší pohyb, ktorý dokáže pekne vyformovať postavu. Čo si o tom myslí víťaz Svetového pohára?

Ja s tým môžem len plne súhlasiť. Vo svete je teraz veľmi moderný joging, ktorý je takou laickou športovou chôdzou. Na druhej strane vrcholový šport každého druhu asi k zdraviu až tak neprispieva. Nestotožňujem sa však ani s heslom „športom k trvalej invalidite“.

Ako najradšej relaxujete, ak práve nemusíte chodiť?

Môj život je moja rodina. Mám dve úžasné dcérky Emmku (3,5 roka) a Ninku (1,5 roka) a výbornú ženu Lenku, takže s nimi sa snažím tráviť všetok voľný čas. Oni sú potom moja sila a energia počas tréningov a pretekov.

Čo je Vaším najväčším snom alebo životným cieľom?

Bol to môj sen, teraz je to môj cieľ – získať olympijskú medailu.

Riadite sa v živote nejakým mottom, ktoré Vás motivuje k čo najlepším výkonom?

„Keď ti budú vravieť, aký si dobrý a ty tomu uveríš, je s tebou koniec.“