Sedem mladých ľudí sa uprostred tohto leta vydalo na dlhú cestu. Na starej škodovke a motorkách, ktoré už tiež dosť pamätajú. Šesť chalanov a… Dominika.  Prešli deväť krajín a najazdili štyritisíc kilometrov.

Dominika Dvořáková je Banskobystričanka. Celým srdcom. Od narodenia býva takmer na námestí. Vyštudovala bábkarskú  tvorbu, odbor réžia a dramaturgia. Divadlu sa však v tomto čase nevenuje. Pracuje v cestovnej kancelárii. Cestovanie je jej srdcovka. Má hnedé, tmavo, tmavo, tmavo hnedé oči. A má aj priateľa Jakuba so starou škodovkou po dedovi. Jakub Ľupták pochádza z Radvane a taktiež je oddaný Bystričan.

Dominika sa narodila v apríli, v znamení Býka, a jej charakteristickou črtou je spontánnosť.  Je priateľská a ako vraví, nemá problém zapadnúť hocikde, ani medzi šiestich chalanov na ceste. Ani keď tá cesta trvá dva týždne a meria tisícky kilometrov. Napokon, práve o takej ceste s Jakubom snívali, no až keď prišla do ich života škodovka, sen sa stal skutočnosťou…

Kto prišiel s nápadom vydať sa na starej škodovke do sveta, vy alebo Jakub?

Nevieme, komu prvému to skrslo v hlave, ale zavolali nás kamaráti, ktorí minulý rok absolvovali takú retro cestu do Chorvátska. V partii bol najväčší cestovateľ  Michal Valtr, ktorý na svojej čezete prešiel Balkán, Mongolsko, Afriku, Thajsko a mnohé iné krajiny. Chalani nám niekedy v máji povedali, že chystajú cestu do Grécka. Zdalo sa nám to  nerealizovateľné. Škodovka nebola v takom stave, aby sme s ňou mohli vyraziť na dlhú cestu a ani my s Jakubom sme na to neboli pripravení. Dva týždne pred odchodom sme si však povedali, že ideme a pustili sme sa do opráv. Pri oprave škodovky sa ukázalo mnoho technických chýb, ale dali sme slovo, že ideme, tak nebolo cesty späť! Jakub za pár dní opravil všetko, čo sa dalo, ale aj tak sme na cestu vyrazili s napoly rozsypanou prednou nápravou a zadná ľavá poloos bola v takom zlom stave, že nám hrozilo odpadnutie kolesa.  Nuž ale predsa sme vyrazili…

Prečo práve na tomto, starom aute?

Na novom aute  to zvládne skoro každý. Na starom je to väčšia výzva a hlavne iný pôžitok z takéhoto retro tripu.

Kedy ste teda vyrazili a  ako dlho trvala cesta?

Z Banskej Bystrice sme vyrazili 29. júla, prešli sme deväť krajín, štyritisíc kilometrov a domov sme sa vrátili 12. augusta. Cesta trvala dva týždne.

Trasu cesty ste mali vopred naplánovanú?

Trasu sme mali naplánovanú tak zhruba, vedeli sme, ktorými krajinami chceme prejsť ale nič konkrétne v tej či ktorej krajine. Vždy sa plánovalo za pochodu. Jediné, čo sme od začiatku vedeli, že chceme prísť do Sarti v Grécku.  Prešli sme cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Macedónsko, Albánsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko a znova Maďarsko a Slovensko.

Spomenuli ste Michala Valtra a kto ešte bol vo vašej retro partii?

Takže ja, Jakub a naša škodovka, Michal Valtr na ČZ 175, František Kapaník na Jawe 350, Milan Kmecík na Suzuki GSX750, Peter a Pavol Raškevičovci, obaja na čezetách ČZ 175.

Ako zareagovali vaši rodičia, keď ste im oznámili, že idete do sveta?

Jakub povedal mamke, že ideme na dovolenku do Grécka. Nič zvláštne na tom nevidela, ale keď sa dozvedela, že ideme na škodovke, zastavil sa jej dych, pozrela sa na Jakuba či mu šibe, ale po pár minútach to „predýchala“. V tej  mu chvíli mu ocino začal pomáhať hľadať náhradné diely. Ja som to rodičom dávkovala postupne. Maminke sa vôbec nepáčilo, že šesť chalanov a jedno dievča? Na starej škodovke? To vám šibe? Jooooj tie predsudky! Aj moja maminka, keď bola mladá a slobodná, išla na škodovke vyše štyritisíc kilometrov naprieč Poľskom. A to som, pravdaže, použila na svoju obhajobu.

A komu vlastne patrí auto, o ktorom hovoríme, Škoda 105l?

Škodovka patrí Jakubovi, zdedil ju po starom otcovi, ktorý ju chcel dať zošrotovať. No Jakub si ju vydobyl a čestne získal. Škodovečka tak našťastie neskončila na šrotovisku ako mnoho starých a krásnych áut, ktoré často oplakávame…

Jazdila táto „stará dáma“ svetom ako sa patrí a či aj hnevala?

Vedeli sme, do čoho ideme. Preto našim každodenným ranným rituálom bolo pomodliť sa za škodovku a za nás, aby sme to zvládli.  Pomohlo to, nič vážne sa škodovke nestalo. Jedine v Grécku sa na vaničke s chladiacou kvapalinou odtrhol taký štupeľ a v Budapešti sa prehriala a „pocikala“. Trošku vážnejšia škoda sa stala v Albánsku, keď nám odišli brzdy. Hneď  na to sme zastali a našli sme si nocľah. Do rána sa tie brzdy opravili samy! V Thessalonikách nabúral do nás cyklista. Pozeral sa po chalanoch a ich motorkách, nezbadal, že sme zabrzdili a mali sme ho vzadu rozčapeného na motore. Našťastie sa mu nič nestalo.

Takže vážnejšie autonehody sa vám, dúfam, vyhli…

Nám áno, ale na Michala v Albánsku spoza zákruty vyletelo auto. Rýchlo strhol „kormán“, motorka mu spadla, šúchala sa po ceste. Stalo sa to na albánskych kopcoch, kde hneď za cestou bol obrovský zráz. Michal to doslova odtancoval. Pri tom páde sa mu podarilo ostať na nohách, a ako sa motorka šmýkala, Mišo okolo nej skákal…

Šoférovali  ste škodovku aj vy? Ste dobrá vodička?

Mám najazdených už pekných pár tisíc kilometrov! A zatiaľ som nikde nenabúrala ani nespôsobila haváriu.  Ako vodička si verím a s mojou jazdou nemá problém ani mužské pokolenie.  Škodovka sa šoféruje trošku náročnejšie, ale stačila chvíľa a zvykla som si. Cítim sa za volantom veľmi dobre a s Jakubom sa väčšinou hádame, kto bude šoférovať.

Bola vaša škodovka v niektorých krajinách „raritou“ a či ani nie?

V každej krajine vyčarila úsmev na tvári. Veľa ľudí nám kývalo, pristavovali sa, fotili sa pri nás a niektorí vraveli, že tiež kedysi mali takú škodovku. Parkovali sme v Grécku pri mori a prišiel k nám taký starší pán, každému doniesol po vychladenej vode. Že nás veľmi obdivuje, na čo sme sa to dali. Aj policajti nás zastavovali len preto, aby si škodovku mohli bližšie obzrieť.

Kde sa vám páčilo najviac a kam by ste sa chceli ešte vrátiť?

Každý štát mal svoje čaro. Krásne bolo Rumunsko. Tam sme zastavili v meste Turda. Navštívili sme soľnú jaskyňu, ktorá nás ohúrila svojou veľkosťou a tým, že vo vnútri sa nachádzalo veľké ruské koleso, bowlingové dráhy, biliard aj malý amfiteáter. Na ďalší deň sme prechádzali cez Transfagarasan, no a tam nám padla sánka dolu! Do Rumunska sa určite chceme ešte vrátiť, kvôli krajine ale aj úžasným ľuďom. Grécko malo krásne more a nezameniteľnú temperamentnú povahu ľudí.  V albánskych horách si na svoje prišli naši motorkári, zákruta za zákrutou s nádhernou panorámou.  Čierna Hora bola vo vnútrozemí takisto úchvatná. V Bosne sme videli tri najväčšie pyramídy sveta. Vraj je potvrdené, že sú väčšie ako pyramídy v Gíze… Celkove sme mali asi šťastie, že všade sme natrafili len na super ľudí. Ale najviac prijatí sme sa cítili v Rumunsku a Bosne. Pre Albáncov sme boli atrakcia…

Určite ste zažili všeličo veselé, úsmevné, spomeňte nejaký zážitok.

Každý deň sa nám stala nejaká vtipná príhoda, no možno sa to zdá vtipné len nám… Prvú noc v Grécku sme si hľadali nejaké miesto na spanie. Rozišli sme sa na všetky strany. Michal sa vrátil s plnými rukami.  Vraj po ceste našiel korytnačku a musel ju vziať zo sebou. Za tú chvíľu ho hrozne dohrýzla. Večer sme ju, pravdaže, pustili. V Rumunsku v jednej reštaurácii nám vôbec nerozumeli a ani my im.  Jeden z nás sa postavil, išiel do kuchyne a pootváral hrnce. Ukázal, čo chceme a už sa nosilo na stôl. V Bosne pri pyramídach sme spali u staršieho manželského páru, pohostili nás a aj nám dovolili oprať si veci. Peťo prišiel za pani domácou , že či nemá šnúru, aby si mohol povešať prádlo. Ona za ním s výkrikom vybehla, aby sa nevešal. V macedónskych potravinách som hľadala niečo proti komárom, hocijakú masť alebo sprej. Predavačka nerozumela po anglicky ani po taliansky a stále nechápavo na mňa hľadela. Začala som vysvetľovať nohami aj rukami a ukázala som jej na moje neskutočne doštípané nohy.  Vyzeralo to, že porozumela a viedla  ma krížom cez obchod… ku žiletkám! Vtedy som si uvedomila, že moje nohy nie sú v „hladkom“ stave.

A mali ste niekedy niekde strach?

Strach sme nemali asi z ničoho a ani z nikoho. Naozaj sme mali šťastie na príjemných ľudí. Stala sa ale jedna vec, v Macedónsku sme videli mŕtveho motorkára. Havaroval pod autobusom. Museli sme aj na chvíľu zastať. Chalani boli z toho trošku rozhodení, takže sme dali fajč pauzu, predýchali sme sa a išli ďalej.

Hovorili sme už o nocľahu v Bosne. Kde ste inak nocovali tie dva týždne?

Za celú jazdu sme sa ubytovali len tri krát. Jednu noc v Rumunsku v penzióne pri Skopje, ďalšiu noc sme sa kvôli dažďu ubytovali v hoteli, ktorý bol nádherný a lacný, no a tretia noc bola tá v Bosne. Inak sme vždy spali pod holým nebom, či už to bolo v horách, na parkovisku, na lúkach alebo dva razy aj na plážových ležadlách..

Iste ste si na cestu pobalili všeličo možné. Aj ste to všetko využili?

Prvé, čo sa balilo, boli technické veci a náhradné diely na škodovku. Potom plno  instantného jedla, ktoré sme si varili na plynovej bombičke a, samozrejme, oblečenie.  Čo nesmelo chýbať, bola moja malička gitarka Guitalele. Tú sme využili pri mnohých príležitostiach. Na konci dovolenky som zložila aj pesničku o našej ceste… Aj oblečenie sme využili, aj sme si museli prepierať. Proste, v tej horúčave sme prepotili všetko. Nevyužité ostali nafukovačky, tenisky alebo stan. Stan sme použili len prvú noc, potom sme už spali buď pod holým nebom alebo v škodovke.

Neliezli ste si v partii,  či s Jakubom, občas aj na nervy?

Skôr naopak. Priateľské vzťahy v našej partii sa prehĺbili.  To je tak, keď ste spolu neprestajne celé dva týždne. Doslova spolu chodíte aj na záchod! A s Jakubom sme navyše boli spolu aj v aute. No absolútne sme si neliezli na nervy. Bola to taká malá skúška pred manželstvom… Na ceste sme občas stretli aj Slovákov alebo Čechov, fotili sa s nami a fotky nám potom posielali na facebook.

Vyštudovali ste divadlo a napokon, vraví sa, že každá žena je herečka. Využili ste na cestách aj svoj herecký talent?

Študovala som v Bratislave na VŠMU, na Fakulte bábkarskej tvorby, odbor réžia a dramaturgia.  A áno, pár krát som využila svoju ženskosť, aby som niečo vybavila. Pravdaže v tom bolo aj trochu hereckého výkonu!