Cestovateľské utorky patria medzi obľúbenépodujatia Stredoslovenského múzea. Milovníkov cestovania a spoznávania zavedú do rôznych kútov sveta. Návštevníci prvého tohtoročného „utorka“ budú objavovať dobre ukryté miesta na Slovensku.
Januárovým Cestovateľským utorkom, ktorý sa koná v utorok 7. januára od 16:30 h v Tihányiovskom kaštieli, bude sprevádzať Ivona Cimermanová. Hoci hovorí, že nie je typická cestovateľka, precestovala už veľa krajín a navštívila viac ako dve desiatky ostrovov. No tiež hovorí, že len doma človek nájde pokoj, stabilitu a rovnováhu. Fotoaparát je jej spoločníkom už od pätnástich rokov. Ivona Cimermanová pochádza z Rimavskej Soboty, v Banskej Bystrici žije od roku 1986.
Odkedy cestujete po svete a fotografujete?
Nie som typická cestovateľka, necestujem systematicky do zahraničia za neznámom a dobrodružstvami. Moje pracovné povinnosti ma zaviali do mnohých krajín a tieto cesty som sa snažila využiť maximálne aj na ich poznávanie. A, samozrejme, nesmel pri tom chýbať fotoaparát, ktorý je mi spoločníkom už od mojich pätnástich rokov. Keďže som už vo veku, kedy mi rôzne okolnosti nedovoľujú nejaké intenzívne a dobrodružné cestovanie do zahraničia, aj keď si každý rok doprajem nejakú peknú cestu, položila som si na prahu päťdesiatky otázku, či sa dá cestovať po Slovensku tak, aby človek mal pocit objavovania a spoznávania neznámeho. Či by dokázal zdokumentovať miesta, ktoré verejnosti nie sú známe, a predsa sú príťažlivé, a ktoré za pár rokov môžu zmiznúť, ustúpiť rôznym rozvojovým zámerom. Osemnásť rokov som pracovala v oblasti rozvoja vidieka a obnovy dediny, takže ciele môjho „fotoputovania“ boli jasné. Dedinky, osady a iné zastrčené kúty, s dôrazom nie práve na kultúrnohistorické, či prírodné pamiatky, ale skôr na tradičné staviteľstvo, verejné priestranstvá, dvory, zátišia, spôsob života… čiže to obyčajné, každodenné, ktoré si domáci poriadne ani nevšimnú a nedokážu oceniť jeho hodnotu.
Tieto miesta sú vaše náhodné objavy, alebo idete, ako sa vraví, naisto?
Vzhľadom na moju prácu mám veľmi dobrý prehľad o našom vidieku, ale neustále vyhľadávam nové tipy. Tie nachádzam aj Facebooku alebo pri jednoduchom študovaní mapy. A občas ma na základe mojich reportáží do niektorej dedinky aj pozvú. Keď domáci zbadajú reportáž z ich dedinky, začnú si ju vzájomne zdieľať. Je veľmi milé čítať ich komentáre, vidieť, akú majú radosť z toho, že na fotkách objavia svojho štvornohého miláčika alebo chalupu, začnú spomínať na zážitky z detstva a sú radi, že si niekto všimol aj tú ich rodnú dedinku.
Čo z vašich minuloročných objavov vás tak najviac dostalo?
Potešili ma osady, ktoré patria pod Donovaly, Mistríky, Bully, Hanesy či Polianka, ktoré si napriek obrovskému rozvoju turizmu na Donovaloch zatiaľ (!) zachovali svoj tradičný ráz. Teší ma dedinka Lišov v okrese Krupina, ktorú som síce poznala už skôr, ale v tomto roku sme sa stali jej dočasnými obyvateľmi a tak mám možnosť ju dokumentovať naozaj detailne. A zisťujem, že hontianske dedinky si stále zachovávajú svoj tradičný ráz, takže nasledujúce roky mám čo objavovať a dokumentovať.
Chodievate, či už na Slovensku alebo v zahraničí, na úplne neznáme miesta, medzi neznámych ľudí?
Podľa mňa úplne neznáme miesta už neexistujú, možno tak pod morskou hladinou. Ale nie, nie som ten typ, čo vyhľadáva adrenalínové cestovanie do pomerne málo známych a nedostupných lokalít. Počas putovania či už doma alebo v zahraničí však vždy stretnete ľudí, s ktorými prehodíte pár slov. Aj v našich dedinkách sú ľudia zvedaví. Keď sa niekde objavím s fotoaparátom, dumajú, či nie som nejaký špión alebo developer. (Úsmev.) Ale vzhľadom na moje šediny nie sú ku mne domáci nepriateľskí, dokonca sa stane, že ma pozvú k sebe domov alebo do miestnej krčmy.
V ktorom ročnom období fotíte najradšej?
Každé ročné obdobie má svoje čaro, ale určite skoro vôbec nefotím v prechodných obdobiach, keď nie je sneh, alebo nie je všetko zelené. Pre mňa sú najkrajšie jesenné fotky, plné teplých farieb a mäkkého svetla.
Koľko krajín ste precestovali a ktorá je vaša srdcovka?
V porovnaní s inými cestovateľmi ich veľa nebolo, dvadsaťsedem, a navštívila som doteraz dvadsaťdva ostrovov. Nemám medzi nimi vysloveného favorita, všade sa snažím „nadýchať“ atmosféry, ktorá je pre tú ktorú krajinu typická. Ale určite dávam prednosť ostrovom pred pevninou. Tam je tá atmosféra krajiny ešte viac vystupňovaná, viete sa dostať bližšie k domácim, pričuchnúť k ich spôsobu života a nestretnete davy turistov. Samozrejme, nemám na mysli ostrovy ako Malorka, aj keď aj tam sme našli pokojné a tiché miesta. Ale ako sa vraví, všade dobre, doma najlepšie. Je fajn byť vonku a spoznávať a zažívať, ale len doma človek nájde pokoj, stabilitu, rovnováhu.
Kde všade prostredníctvom svojich fotografií a rozprávania zavediete účastníkov cestovateľského stretnutia v Tihányiovskom kaštieli?
Nerada by som prezradila podrobnosti, aby to bolo pre nich zaujímavejšie. Ale preletíme cez celé Slovensko, od západu na východ, od severu na juh, celkom to bude asi dvanásť lokalít. A zájdeme aj na miesto, odkiaľ je možné uvidieť Slovensko od juhu až po sever. Dúfam, že to všetko za hodinu stihnem.
