„V orientálnom tanci sa snúbi vitalita, ladné pohyby, radosť a krása. Má blahodárny vplyv na ženské telo i dušu. Je zdrojom energie a radosti,“ hovorí lektorka Zuzana Géciová.
Vznik orientálnych alebo brušných tancov možno hľadať už v staroveku. Rozvíjali sa vo viacerých kultúrach, väčšinou boli späté s kultom plodnosti. Prudko rozširovať sa začali v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Do Banskej Bystrice prenikali postupne, najprv prostredníctvom víkendových workshopov cvičiteliek z Bratislavy. V súčasnosti existuje v meste viacero centier brušných tancov, štúdio Alishaba, kde prebieha výuka každý pracovný deň a niekedy aj cez víkend, je pravdepodobne najväčším z nich.
Zuzka sa orientálnym tancom venuje od roku 2002, o dva roky neskôr začala svoje skúsenosti podávať ďalej. Absolvovala semináre u mnohých slovenských a českých, ale i zahraničných tanečníc, naposledy napr. u Zuzany Zelinovej, Martiny Wievegovej, Lady Stanie, Nakari, Bri Hurley, Elizabeth Strong, Sharon Kihara, Olivie Kissel. Databáza jej súčasných a bývalých zverenkýň obsahuje asi 700 kontaktov.
Počas každého tréningu v zrkadlovej miestnosti so zapálenými sviečkami ozdobenej vlastnoručnými výtvormi lektorky ovládne priestor pozitívna ženská energia. Tanec prináša ženám predovšetkým radosť. „Keď začneš tancovať veselá, tak budeš veselšia, keď smutná, tak budeš zase veselšia,“ hovorí Zuzka. Tancom získali ženy a dievčatá nové kamarátky, s ktorými sú v kontakte aj mimo tréningov a workshopov. Vymieňajú si názory nielen ohľadom tanca, ale aj hudby, tvorby kostýmov, v ktorej sa tiež realizujú. Ako hovorí ich lektorka, ide väčšinou o ženy stredného veku a je dobré, že si popri deťoch a práci dokážu nájsť aj čas pre seba. K stmeleniu skupiny prispievajú aj tzv. hafly, večierky v štýle Orientu.
Pozitívne účinky orientálnych tancov nielen na ženské telo, ale aj na ženskú dušu sú známe. Pomáhajú pri bolestiach chrbtice, prispievajú k zlepšeniu trávenia, k správnemu držaniu tela, zmierňujú menštruačné bolesti, problémy po prechode, či po pôrode, dokážu vyriešiť ťažkosti s otehotnením, zlepšujú sexuálny život, formujú postavu, zbavujú stresu, prinášajú uvoľnenie, posilňujú sebavedomie tým, že žena sa vďaka tancu učí akceptovať vlastné telo a prijať sa takú, aká je.
Základným postojom v brušných tancoch sú mierne pokrčené kolená, nohy rozkročené tak ako vychádzajú z panvy, brucho stiahnuté, panva podsadená, vyrovnaný chrbát. Chodidlá sú bosé, aby bola tanečnica priamo prepojená so zemou. Najdôležitejším pojmom je izolácia, t. j. pohybovanie iba jednou časťou tela, napr. bokmi alebo hrudníkom, pričom ostatné zostávajú nehybné. Pohyby v brušných tancoch sa delia do troch skupín, sú buď pomalé, vlnité (ťava, piesok), ide o trasenie (šimi), alebo tzv. akcenty (drop, hip). Rámcové časti tréningu sú klasické – zahrievacia fáza a strečing. Obe sprevádza prevažne orientálna hudba. Počas každého z kurzov sa ženy sústredia na osvojenie si jednotlivých prvkov, ktoré sa prepájajú do variácií. Lektorka sa snaží viesť ich k tomu, aby boli schopné nielen predviesť naučenú zostavu, ale aj improvizovať. V súčasnosti si už choreografie tvorí sama. Významnou súčasťou brušných tancov sú aj kostýmy, ktoré sú veľmi rôznorodé a kultúrne podmienené. Viac-menej štandardom je boková šatka, ktorá spevňuje panvu. Väčšinou je ozdobená peniažkami, ktorých cingot robí každý pohyb veľmi efektným. Traduje sa, že peniaze od publika si na šatky okolo bokov prišívali chudobné trhové tanečnice. Orientálne tance môžu dopĺňať rôzne pomôcky, napr. závoje, sviečky, či meče.
Skupina Alishaba od roku 2009 spolupracuje aj s mestom v rámci PKO, vystupuje napr. na Radvanskom jarmoku. Za najväčší úspech však Zuzka považuje letné predstavenie pod názvom Tanec bohýň, na ktorom sa zúčastnilo takmer 70 jej zverenkýň, od mierne pokročilých až po tie najskúsenejšie.
Od januára tohto roku začalo štúdio ponúkať aj kurzy tzv. kmeňového tanca – tribalu a tribal fusion. Ten sa vyvinul z orientálneho tanca v sedemdesiatych rokoch minulého storočia v USA a spája v sebe aj prvky rôznych iných kmeňových a národných tancov z celého sveta, najmä Indie, Strednej Ázie, Blízkeho Východu, Arábie a Španielska. Odlišné sú v ňom aj kostýmy a hudba. Jeho výuka neprebieha tak, že tanečnice opakujú pohyby po trénerke, ale komunikujú medzi sebou cez jemné znamenia, signály (rukou, polohou hlavy), ktoré všetky poznajú. Tak tanec – kmeň môže viesť ktorákoľvek z nich svojou improvizáciou. Vedenie sa môže počas tanca aj meniť. Všetky ženy sú si teda rovné, majú možnosť prejaviť samu seba, tancujú spolu a navzájom sa podporujú.
Fotografie dodalo štúdio Alishaba, autormi sú aj Vladimír Veverka a Michal Svitok.
