Banskobystrické Divadlo z Pasáže vstúpilo do novej divadelnej sezóny v predošlých dňoch s hrou Mechúrik Koščúrik na vandrovke. Divadlo je jediné komunitné divadlo na Slovensku, ktorého hercami sú ľudia s mentálnym postihnutím. O ich nadchádzajúcej, osemnástej divadelnej sezóne, ale aj o inom, sme sa porozprávali s jeho umeleckou šéfkou Evou Ogurčákovou.
Mechúrik Košťúrik je predstavenie pre deti. Ako sa vám pracuje s detským divákom?
Detské publikum je samozrejme iné. Je interaktívnejšie, živšie a herci musia byť pripravení aj na nečakané situácie. Bola to zároveň výzva pre hercov a šanca niečo sa naučiť.
Na aký typ divadla sa orientujete?
Nedá sa úplne povedať, aký typ divadla robíme. Vyskúšali sme viacero žánrov, aby herci mohli na sebe pracovať – činohru, predstavenia, kde herci textujú, ale aj čisto pohybové, non-verbálne. Hlavne však tvoríme autorské inscenácie. Režisér príde k nám, spoznáva hercov a vychádza z ich zážitkov, pocitov, ktoré potom spracúva pri inscenáciách.
V spoločnosti je stigma, že ľudia s mentálnym postihnutím sú večné deti a my sa to svojou prácou snažíme vyvráti a ukázať, že sú takí istí ľudia ako my, ktorí majú svoje predstavy o živote, vedia, čo chcú a čo nechcú. Netreba ich vodiť za ručičku a tiež túžia po vlastnej rodine.
Je jednoduché preniknúť do ich sveta?
Pri tvorbe divadelnej inscenácie je potrebné, aby tvorca hercov bližšie spoznal. Naši herci však majú výhodu v tom, že sú otvorení, čo ich v istej miere naučilo divadlo. Kým človek negatívne nezasahuje do ich priestoru, spolupracujú normálne.
Má niekto zvonka šancu získať miesto vo vašom súbore?
Súbor má pätnásť stálych hercov, ale teraz budeme hľadať jedného alebo dvoch nových. Treba navštíviť našu stránku (www.divadlozpasaze.sk) a skontaktovať sa so mnou. Záujemca musí chcieť byť hercom, pretože práca v divadle je seriózna, platená a veľa sa cestuje. Zároveň musí ísť o človeka, ktorý ma ukončené základné vzdelanie a ideálne je, ak býva v Bystrici alebo okolí, pretože skúšame od pondelka do piatku.
Na stránke máte napísané, že chcete divadlom bojovať proti konzumu. To sa dá?
Dá.
A ako ten boj vyzerá?
Krvopotne. 🙂 Podstatné je, že sa snažíme robiť náročnejšie inscenácie, kde nám často divák aj po treťom predstavení povie: Zase som objavil ďalší význam. Zároveň sa snažíme divákov vzdelávať a po odohraní spolu diskutujeme. Divák tak spozná iné komunity, pretože naše divadlo spolupracuje, okrem mentálne postihnutých, aj s utečencami, psychicky chorými apod. Ľudia si totiž utečencov predstavujú ako vrahov, kriminálnikov, pritom väčšina z tých, s ktorými som sa stretla, boli vysokoškolsky vzdelaní ľudia.
Váš súbor má za sebou niekoľko úspechov u nás, aj v zahraničí, dokonca účinkoval vo filme. Ako sa podarilo dostať divadlo na plátno?
Máme za sebou dva väčšie filmy, prvý sa volá Z denníka jedného vagóna a vznikol z iniciatívy divadelného režiséra Jána Štrbáka. Išlo podľa všetkého o prvý film na svete, v ktorom hrali iba herci s mentálnym postihnutím. Druhý vznikol z turné po USA. Oslovili sme partičku chalanov z občianskeho združenia Dock Dog, ktorí k nám chodili do divadla, spoznávali hercov, potom s nami odleteli na turné do Ameriky. Tam sme hosťovali v divadle Jump start, s ktorým herci potom niekoľko týždňov skúšali inscenáciu s názvom Stranger.
Pokračujete v tejto spolupráci ďalej?
Plánovali sme pozvať Jump start k nám, lenže to sa z finančných dôvodov oddialilo. Jeden z hercov je kompletne ochrnutý a pohybuje sa len pomocou invalidného vozíka, ktorý riadi vlastným dychom cez slamku v ústach. Jeho presun je nákladný, pretože môže cestovať len loďou, k čomu potrebuje štyroch opatrovateľov. Stále však dúfame, že sa to podarí, takže ak by mal niekto záujem toto divadlo vidieť, prijímame aj finančné vklady na účet. 🙂
Zdá sa, že robíte, čo vás baví. Ako vlastne prišla myšlienka založiť Divadlo z pasáže?
S týmto nápadom prišla Viera Dubačová, ktorá bola v tom období herečkou Divadla na rázcestí a režisérkou. Divadlo vzniklo po nežnej revolúcii, kedy Vierke začala v divadle chýbať téma. Dovtedy bolo divadlo plné podtextov a nejakým spôsobom bojovalo proti neprávu v spoločnosti a zrazu akoby to stratilo. Vierka najprv chcela spraviť divadlo s dôchodcami, ale to sa jej nepodarilo. Keďže sa však v divadle stretávala s ľuďmi s hendikepom, oslovila ich a naskúšali prvú inscenáciu. Tak si prirástli k srdcu, že po predstavení spoluprácu neukončili, ale založili Divadlo z pasáže. Napokon však osud zariadil, že Vierka si po devätnástich rokoch splnila sen a vytvorila inscenáciu s dôchodcami, Ionescove Stoličky, ktoré mali v lete premiéru.
Aké premiéry plánujete v tejto sezóne vy?
Činnosťou nášho divadla je aj vzdelávanie hercov, pretože politika nášho štátu je nastavená tak, že postihnutí ľudia ukončia základné vzdelanie a to je všetko. Naše vzdelávanie sa postupne začalo orientovať hlavne na umeleckú stránku, takže teraz k nám chodia lektori pohybu, reči, hudby, atď. a robíme v blokoch. Začali sme antickým divadlom a túto sezónu pokračujeme stredovekom. Vyvrcholením vzdelávania bude inscenácia, kde herci využijú všetko, čo sa naučili. Druhá premiéra bude spoluprácou s mladým tvorcom Šimonom Spišákom. Pôjde o Rómea a Júliu, takže zabŕdneme aj do klasickejšieho textu. Som zvedavá, čo z toho vznikne.
Inscenáciu Mechúrik Koščúrik na vandrovke uvedie Divadlo z Pasáže najbližšie už v stredu 12. septembera 2012 o 16:30 na Detskom ihrisku na Moskovskej ulici (oproti panelákom Moskovská 1 -9).
