Artforum Banská Bystrica | PR článok | 10.4.2019

Dobré knihy z Artfora VIII.

Ôsme vydanie knižného sprievodcu je na svete. Zvedavosť nás neopúšťa, dobrodružstvu myslenia a čitania sa radi a kedykoľvek podvolíme. Najlepšie s knižkami, ktoré nájdete na pultoch vášho lokálneho kníhkupectva. Príjemné čítanie želáme z banskobystrického Artfora a Literárnej bašty.

Sprievodcu zostavila Eva Rácová. Prínaša vám okrem iného aj odporúčanie na publikáciu My sme tí, na ktorých sme čakali od organizátorky iniciatívy Za slušné Slovensko Evy Lavríkovej.


Eva Rácová odporúča: HAVRAN: MÔJ OTEC BOL V STRANE

/MT MARENČIN, 2018/

Na podobnú knihu možno mnohí čakali. Generácie sa vymieňajú a veľa z toho, čo tie predošlé v období počas štyridsiatich rokov socialistického režimu prežili, tak zostáva nevypovedané. Príbehy a osobné skúsenosti jednotlivcov sa vytrácajú a dialóg medzi generáciami s nimi.

Mnohí nadobúdajú pocit, že sa o nedávnej minulosti, ako aj o moderných dejinách našej krajiny hovorí málo. Ako v rodinách, tak i v školách. Historická pamäť sa rozpúšťa, pretvára, dejiny sa revidujú, v informačnom toku nových médií. Súčasné generácie majú iba nejasnú predstavu o tom, aký bol život v totalitnom režime, aké kontúry nadobúdal v čase a aký obsah vytváral v každodennom živote, ako hlavne menil ľudí. Ako sa  “socializmus s ľudskou tvárou” postupne premieňal na socializmus s neľudskou tvárou.

“Bol som jedným z prekladateľov. Niektorí boli aktívnejší, dávali tipy na zatýkanie, uvádzali mená a adresy ľudí, väčšinou z pomstychtivosti, udávali susedov za spory o polievanie záhrady, milencov svojich manželiek, Rusov používali na vybavovanie si účtov rovnako, ako to robil otec počas vojny, keď udával na garde alebo priamo na gestape ľudí z dediny. Tvrdil o nich, že sú v odboji, pomáhajú a ukrývajú povstalcov alebo dôstojníkov zahraničnej armády. Za odmenu sme dostali ich pole či vinohrad, miesta, na ktoré som teraz chodieval pracovať počas leta. Platili ma slušne, lepšie ako akákoľvek brigáda.”

Havranova nová kniha Otec bol v strane je rozprávaním o cezgeneračnom vyrovnávaní sa s minulosťou. O vyrovnávaní sa muža, otca, manžela a bývalého straníka so socialistickou minulosťou krajiny a jeho pohlcujúcou a “nadľudskou” politickou ideológiou o novom, lepšom človeku a spoločnosti. O tom, ako sa mu tieto predstavy o ideálnej spoločnosti po obsadení ruskými jednotkami postupne rozpúšťali, ako jeho život s vierou v ideológiu splynul, ako vplývala na jeho vzťahy a postupne mu rozvrátila rodinu.

Jeho rozprávanie je značne zneisťujúce, pretože ponúka obraz toho, ako sa zo zanietených a relatívne vznešených predstáv o rovnosti, spravodlivosti a lepšom usporiadaní spoločnosti môže veľmi ľahko stať úplný opak, represívny režim pod taktovkou násilia.

Hovorí sa málo o našej totalitnej minulosti, ktorá znamenala nielen represie a neslobodu, ale aj veľkú dávku ľahostajnosti, ktorej sa pasívna väčšina podvolila a nasledovala v mene lepšej prosperujúcej budúcnosti vyvolených a podvolených. Hovorí sa málo o tých, ktorí sa režimu nepodvolili, nesúhlasili a ktorých dejiny umlčali. Hovorí sa málo o minulosti, ktorá formovala myslenie a našu národnú povahu. Kniha je dôležitým obrazom doby a jej tendencií, na ktorú by sme nemali zabudnúť.

“Z času sme urobili najvzácnejší tovar, pretože ten, kto ho mal, si mohol vystáť pomaranče pre deti, kočík v Tuzexe, ľudia si mohli dovoliť čakať niekoľko hodín na čapované pivo na kúpaliskách, pretože v bufetoch bola iba jedna pípa s jedným sudom. Čakalo sa na zápisy do jazykovej školy, akoby budúcnosť mala byť v poznaní jazyka, a nie samých seba. Čakalo sa na benzín, čakalo sa na autá, na zavedenie pevnej linky, čakalo sa na byty, čakalo sa na miesto v poradovníkoch, na umiestnenky, na čoraz viac meškajúce vlaky, čakalo sa na učebnice do škôl, na lepiace pásky v papiernictvách, ktorými sa museli opraviť použité knihy na konci roka (…) čakalo sa na rakúsku televíziu a federálny večerníček, na jarnú bryndzu a na tretiu svetovú vojnu (…) cítili sme, že namiesto toho, aby sme žili v prítomnosti, projektovali všetci svoje životy za obdobie čakania, do dní, keď budú mať všetko nakúpené, všetko vybavené a umiestnené, keď už nebudú zháňať záhradku a byt a auto a možno vtedy začnú žiť tak, ako sme si predstavovali, aby žili.”


Eva Lavríková odporúča: KOLEKTÍV AUTOROV: MY SME TÍ, NA KTORÝCH SME ČAKALI

/Artforum, 2018/

Udalosti spred vyše roka – smrť Jána a Martiny – nespôsobili len otras, spustili lavínu. Rozpútalo sa svojho druhu peklo, hoci iné, než to sľubované. Bolo nás mnoho, ktorým tieto udalosti nezostali, nemohli zostať ľahostajné. Nielen v hlavnom meste, ale naprieč celým Slovenskom, a aj v mnohých mestách v zahraničí. A boli sme, sme rôzni: rôzni vekom, názormi, vierovyznaním, orientáciou, áno, aj politickým presvedčením. Silnejšie však bolo to, čo nás spájalo – smútok, spravodlivé rozhorčenie, rozčarovanie z toho, ako ďaleko sme veci nechali zájsť, ale aj odhodlanie nenechať to tak, necúvnuť, nevzdať sa.

Vychádzajúc z týchto odlišností a akcentujúc práve to spoločné vznikla aj kniha My sme tí, na ktorých sme čakali. Keď sme sa – znova a znova – bavili o tom, prečo sme stáli na námestiach, nie raz, nie dvakrát, ale opakovane; prečo sme ochotní sa na ne v prípade potreby postaviť znova; toľkí a pritom takí odlišní. Uvedomili sme si, že tá vnútorná motivácia je jednoznačná a u všetkých rovnaká: prijatie toho, že sloboda je zodpovednosť. Na námestiach opakovane zaznievali slová, vychádzajúce práve z tejto maximy – v malých aj veľkých mestách, od známych osobností, miestnych aktivistov, obyčajných ľudí.

Kniha je zborníkom pozostávajúci práve z vybraných textov, ktoré zazneli ako príhovory rečniacich z tribún na viac ako sto zhromaždeniach po celom Slovensku. Sú to dobré texty. Silné nielen svojou aktuálnosťou v danej chvíli, ale práve tým, ako presvedčivo fungujú aj s odstupom času. Pretože soboda je zodpovednosťou, musí ňou byť, ak má fungovať.

My sme tí, na ktorých sme čakali je vlastne akýmsi kolektívnym denníkom nás všetkých. Zachytáva krátke, ale o to turbulentnejšie obdobie, ba čo viac, zachytáva obraz doby. Vychádza z vnútornej potreby vyjadriť sa, nahlas pomenovať to, čo v sebe v danej chvíli nešlo viac dusiť. Z potreby sformulovať názory, skonkretizovať emócie, ktoré v rovnakej sile vreli v mnohých z nás naprieč celou krajinou. V momente písania plnil okrem iného úlohu psychohygieny. Dnes slúži nielen na to, aby sme nezabúdali a mohli si udalosti uplynulého roka pripomenúť, ale najmä ako memento tých hodnôt a princípov, ktoré sa v nás s takou intenzitou ozvali – a podľa ktorých chceme a mali by sme sa riadiť aj naďalej. A to, že ma tento denník toľko autorov, je len v súlade s charakterom toho, čo zazanmenáva. My všetci sme totiž tí, na ktorých sme čakali.

“Verím, že raz príde deň, keď budeme mať vládu, na ktorú sa bude dať spoľahnúť, že stojí na našej strane. Ten deň však nepríde bez spoločného úsilia verejnosti a nezávislých médií. To, že sa slovenská verejnosť v tejto chvíli zišla v mnohých slovenských a európskych mestách, mi dáva nádej, že nezabudneme na Jána Kuciaka, ktorý za našu lepšiu budúcnosť obetoval život. Sme mu dlžní a tento dlh môžeme splniť len tým, že budeme brániť pravdu a demokraciu s rovnakým odhodlaním, ako to robil on. A že mu zostaneme navždy verní tak, ako mu bola do posledného okamihu verná Martina.” (M.M.Š.)


Tieto a aj mnohé ďalšie zaujímavé knižky nájdete v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10 v Banskej Bystrici. Ďalšie aktuálne informácie o podujatiach či akciách banskobystrického kníhkupectva Artforum a Literárnej bašty nájdete na Facebooku.

Fotogaléria