Marec je mesiacom knihy a my tak trochu symbolicky obnovujeme pokračovanie obľúbeného knižného sprievodcu svetom kníh z pultov vášho lokálneho kníhkupectva. Zvyčajne každú stredu predstavíme knihy, ktoré čítame a čítate, ktoré odporúčame a odporúčate. Príjemné čítanie želáme z banskobystrického Artfora a Literárnej bašty.

Dnešné v poradí 6. vydanie sprievodcu pripravila Eva Rácová. Nájdete v ňom odporúčania na tri knižné tituly o sústavách básnických a labyrintových, politických, dystopických a v neposlednom rade o výnimočnej sile žien. Knihy pre vás odporúčajú prekladateľka Paulína Šedíková Čuhová a programátor Jaro Stančík.

Eva Rácová odporúča:

PETR KRÁL: LÁSKA K BENÁTKAM A CHUŤ NA PORDENONE

/Pulchra eseje, 2017/

Na moment si vydýchneme, benátsky karneval je za nami. S naliehavou potrebou očistiť myšlienky a dojmy od šumu okázalých osláv a masových návalov turistov, oslepení množstvom zábleskov fotografických zariadení a súžení tesným zovretím davov, siahame po knihe od Petra Krála. Na záložke prebalu sa dočítame, že útly zväzok je básňou v próze a akýmsi filozofickým traktátom v duchu metafyziky chôdze. O umení cestovať básnicky. A už-už spadáme do prúdu prvých slov a viet, nemôžeme s autorom ako nesúhlasiť: fascinácia týmto mestom je akousi beznádejnou láskou, ktorá nás zvádza neustále sa vracať s náruživosťou narkomanov (či beznádejou recidivistov), v zúfalej snahe o preniknutie do jeho tajomstva. Napokon, Neviditeľné mestá od Itala Calvina sú toho potvrdením. Mestá majú mimochodom v talianskom jazyku ženský rod a asi to s nimi nejako aj súvisí. Ktovie. Venezia je krásna, bella, rovnako ako poetika textu, ktorému postupne a pomaly podliehame. Do tkaniva jej ulíc vplietame každý raz aj niečo zo svojho života. Králove slová sú nadmieru opojné, prevádzajú nás tieňmi i lúčmi nečakaných zákutí, skrytých kaviarní, barov, či oplotených záhrad. Uprostred samoty jeho rozprávania v uliciach snového labyrintu “září jen nahota dne, jenž se zvolna rozehřívá, všechen přepych se tu rozpouští ve svěžesti znovunalezeného dýchání”.

Naša pozornosť je upriamená na jednoduchý život Benátčanov, vône vyveseného prádla, prekvapivé bytostné zjavenia, na jazerné zrkadlá zaplavených námestí či kanálov mesta postavaného na vode, zrakové klamy klenieb a mozaikových vitrín, echá ulíc a prirodzené polyfónie námestí, všedné pôvaby maličkostí a nedokonalostí v celkovom obraze dávnovekého a stále pretrvávajúceho benátskeho mýtu, starého viac ako 500 rokov. “Setkávání a míjení jedínců a jejich osudů, tak jako galaxie zrn na povrchu atramentu vody z kanálov” sú dôvernými záchvevmi poznania, tak ako “nespočetná znamení, která k nám město v každou chvíli vysílá, všechna ta gesta, elány, světelné střely, které se rozžihají v jeho světelné mase s živostí rodící se myšlenky – a tvoří spolu jedinečné konstelace, ne-li náčrt neznámé zápletky ve skutečnosti jen udržují při životě touž nehybnou vibraci, opětovně začínanou od nuly a totožnou se sebou samou.” Jedna báseň!

A s vedomím, že jedine skrz skutočné poznanie dokážeme naše mesto ochrániť, napríklad pred zničujúcim dopadom nezodpovedného turizmu, vydávame sa na púť hĺbavého, básnického cestovania.

Paulína Šedíková Čuhová odporúča:

NAOMI ALDERMAN: SILA

/preklad: Kamila Laudová, Inaque, 2018/

Najnovší oceňovaný román britskej autorky Naomi Alderman je dôkazom jej radosti zo strhujúcich a hrozivých detailov možnej blízkej budúcnosti a vzrušujúcej hry s myšlienkou, čo by bolo, keby boli ženy silnejším pohlavím. Kniha roka 2017 podľa denníka Guardian nie je dystópiou v pravom slova zmysle, aj keď o násilí na ženách a príšerných skutočnostiach Aldermanová píše rozsiahle a globálne.

Centrom románu je „sila“ – tá, ktorú v sebe ženy postupne objavujú a ktorej intenzita môže mať síce smrteľné, ale zároveň pozitívne účinky. Je príbehom niekoľkých silných žien a ich revolučných skutkov. Allie, sirota, ktorá zavraždí svojho otčima po tom, ako ju roky zneužíval, ctižiadostivá politička Margot, dcéra londýnskeho gangstra Roxy a jediná mužská postava, ktorá tvorí gro všetkých príbehov – nigérijský novinár Tunde -, ktorý dokumentuje spoločensko-politické zmeny na celom svete spôsobené novou prevratnou „silou“ žien.
A tak sa s Aldermanovou spoločne pri čítaní môžeme pýtať a uvažovať o tom, čo by sa mohlo stať a ako by to všetko vyzeralo, keby ženy mali viac fyzickej sily, keby prevzali rozhodovanie a moc do svojich rúk a či by nakoniec dokázali vytvoriť lepšiu spoločnosť a lepší svet.

A je to tu:
“Všetko sa deje naraz. Všetko je zrazu jedným. Nevyhnutným následkom toho, čo sa prihodilo doteraz. Všetka tá sila hľadá ventil. Toto sa už všetko stalo, stane sa to znova. Deje sa to vždy. Najskôr modrá a jasná obloha sa zatiahla, zmenila sa na sivú a potom sčernela. Schyľuje sa k búrke. Blížila sa už dlho; vietor víri prach, zem prahne po prívale vody. Pretože zem je plná násilia a každý živý tvor stratil cestu a smer. Na severe, na juhu, na východe a západe sa v kútoch oblohy sťahujú mračná plné vody.”

Jaro Stančík odporúča:

IVAN KRASTEV: ČO PRÍDE PO EURÓPE? ZANIKNE EURÓPSKA ÚNIA PODOBNE AKO HABSBURSKÁ MONARCHIA?

/preklad: Samuel Marec, Kalligram, 2018/

Najnovšia kniha Ivana Krasteva, bulharského politológa, píšuceho komentáre aj pre New York Times, si kladie otázku, ktorá vzišla z viacnásobných kríz – od finančnej v roku 2008, cez bankrot Grécka, migračnú krízu, brexit, zvolenie Trumpa až po ukrajinskú krízu a nástup anti-európskych strán naprieč Úniou. Čo príde po Európe?

Vystúpením Veľkej Británie stratí únia HDP o veľkosti približne 27 slovenských ekonomík. Podľa Krasteva z dezintegrácie Únie sa môže zrodiť búrka – otvorenie krívd a tráum z prvej a druhej svetovej vojny, colné bariéry, čakanie na hraniciach, silnejúca moc oligarchov, premena liberálnych demokracií na neliberálne. Rozklad inštitúcií a právneho štátu, „orbánizácia“ nášho regiónu, nárast emigrácie, stagnácia a úpadok. Tento príbeh poznáme.

Krastev za jednu z hlavných príčin nárastu anti-európskych strán považuje revolúciu pohybu. Cez Google Street View sa môže ktokoľvek zo sveta prejsť našimi ulicami, vidieť domy a autá, porovnať ich s vlastnými v krajine XY. Pred nástupom internetu, v roku 1981, boli napr. ľudia v Nigérii rovnako šťastní ako Nemci (šťastie národa nesúvisí s materiálnym bohatstvom). Dnes už niečo také nie je možné, lebo sa porovnávame len s bohatšími globálnymi susedmi – sme globálna dedina. Raymond Aron mal pravdu, keď pred pár rokmi skonštatoval že „ľudstvo ako celok je na ceste k rovnosti, a tak sa nerovnosť medzi národmi stane rovnako dôležitou, ako kedysi bola nerovnosť triedna.“

Neviem, čo by som robil, keby sa Únia rozpadla, prípadne, keby z nej Slovensko vystúpilo. Ako programátor hovoriaci po anglicky by som mal určite viac možností než človek, ktorý neovláda iný jazyk a disponuje málo vyhľadávanými zručnosťami. Neviazanosť elít a profesií na danú krajinu je v protiklade k ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť opustiť svoj domov. Krastev túto globálnu mobilitu považuje za príčinu odklonu od meritokracie (vláda najschopnejších) a príklonu k populistom, ktorí sľubujú, že svoju krajinu nikdy neopustia, že ostanú v krajine aj v dobrom, aj v zlom. Či to naozaj tak bude, je nepodstatné, dôležitý je pocit. Je zaujímavé, že sa mobilita spája len so špeciálnymi zručnosťami. Pritom v zahraničí pracuje veľa odvážnych ľudí, bez znalosti jazyka, bez odbornej zručnosti. Úspešná migrácia je podľa Krasteva malá revolúcia. Migrácia je malá revolúcia!


Tieto a aj mnohé ďalšie zaujímavé knižky nájdete v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10 v Banskej Bystrici. Ďalšie aktuálne informácie o podujatiach či akciách banskobystrického kníhkupectva Artforum a Literárnej bašty nájdete na Facebooku.