Čítanie nás spája aj v deviatom vydaní vášho obľúbeného knižného sprievodcu.

Tentokrát nám prispel svojim odporúčaním poslanec mesta Banská Bystrica David Kapusta. Sprievodcu zostavila Eva Rácová. Nech sú vám naše odporúčania osviežujúce a podnetné ako letný vánok.

Príjemné čítanie želáme z banskobystrického Artfora a Literárnej bašty.


David Kapusta odporúča: MIROSLAV PIKUS: POČÍTAČ V MESTE

/Kalligram / Absynt, 2019/

Miro Pikus nás svojou knihou pozýva na prechádzku mestom. Moderné technológie sa nenávratne stali súčasťou našich životov a takzvané Smart City je opakujúcou sa mantrou samospráv a miest. Celkom prirodzene očakávame, že sa ovocie pokroku priblíži na vzdialenosť našich zmyslov a naplno tak vstúpi do verejnej sféry. Je vo verejnom záujme mať parkovacie senzory a moderné osvetlenie? Čo vlastne potrebujeme? Táto stostranová tématická skica s povahou eseje prináša britké myšlienky upozorňujúce na výzvy, riziká, ale aj odvrátenú tvár prenikania technológií do našich životov a miest.

Autor je IT konzultant, človek od fachu a zároveň tak trochu filozof, ktorý nezabúda pripomenúť, že mestá sú živé a z toho dôvodu plné zložitých netechnických problémov: neohľaduplnosť, lajdáckosť, závisť alebo sebectvo obyvateľov mesta nezmenia noví dátoví analytici na mestskom úrade ani nové inteligetné verejné osvetlenie. Prítomnosť ľudského faktora je neopomenuteľný. Autor verí, že mestá budú smart len vtedy, ak budú technológie obstarávané, implementované a využívané v solidárnej a civilizovanej komunite ľudí. Počítače nám v tom môžu iba ak napomáhať.

U mňa osobne ako IT laika zarezonovali Pikusove umné varovania pred marketingovými hyperbolami IT dodávateľských spoločností hľadajúcich odbyt. Upozorňuje na to, aby sme prvoplánovo neuverili tomu, čo sa nám predkladá ako “smart”. Nabáda k hľadaniu rozumného balansu medzi verejným a súkromným záujmom. V dynamickej technickej oblasti to nie je jednoduchá úloha. Samosprávy nemajú častokrát také znalosti, know-how alebo nie sú dostatočne argumentačne vyzbrojené v komunikácii s dravými firmami. Ak sa k tomu pridá riziko korupcie, obavy sú o to viac na mieste. Mestá by podľa jeho slov mali byť opatrné pred tým, aby sa nestali pokusným králikom pre nejaké nové technologické riešenie, ktoré v konečnom dôsledku nemusí byť vôbec efektívne. Nepredbiehať dobu a nezabúdať na to, že niekedy “oldschool” riešenia netechnologickej povahy sú oveľa efektívnejšie.

Ako bývalý hacker, Pikus ponúka veľmi zaujímavý ponor do technologickej džungle. Na niekoľkých stranách výborne vysvetľuje, čo to vlastne je blockchain a aký je jeho potenciál, alebo ako cloudové riešenia zmenili využívanie hardware a aké sú jeho úskalia. Dotkol sa aj ochrany súkromia a využívania dát v kombinácii s metadátami, v ktorých vidí veľkú budúcnosť. Neopomenul ani hackathon a jeho potenciál pre mestá.

A ak neviete, čo všetko tieto výrazy znamenajú, Miro Pikus vám to vo svojej knihe veľmi umne vysvetlí.


 Eva Rácová odporúča: ZYGMUNT BAUMAN: 44 DOPISŮ Z TEKUTÉHO MODERNÍHO SVĚTA

 /preklad: Monika Kittová, Slon, 2019/

Kniha 44 dopisů z tekutého moderního světa je zbierkou listov adresovaných ľudstvu z pera význámeho poľsko-britského sociológa a filozofa Zygmunta Baumana. Listy vychádzali vo svojej pôvodnej verzii v prílohe talianskeho denníka La Repubblica v období medzi rokmi 2008 a 2009. Bauman nás prevádza najdôležitejšími témami súčasnosti a svojím učeným nadhľadom ich uvádza do širších súvislostí. Svojím láskyplným a dôverným pohľadom na spoločnosť vyslovuje zároveň akúsi neutíchajúcu dôveru v človeka a jeho rozporuplnému stavu bytia v časoch, ktoré nazýva tekutou modernou dobou. Ak si kladieme otázku, v čom spočíva tekutosť, ktorou by mal byť náš čas a naše životy nasiaknuté, stránku po stránke, list po liste sa to postupne dozvedáme. Nech je nám kniha podnetom pre akúsi osobnú diskusiu s autorovými myšlienkami.

“Jeho jméno je Čtyřicet čtyři”, popísal poľský romantický básnik Mickiewitz príchod ťažko uchopiteľného stvorenia, ktoré sa nápadne ale nepriamo podobá ideálu slobody a slobodného človeka. Bauman otvára sériu svojich listov práve úvahou o podstate človeka a povahe jeho činnosti. Ako v prvom liste podotýka, hlavným motívom týchto listov je sloboda a jeho spektrum v období, ktoré prináša nové výzvy a prekvapenia celou škálou ľudských skúseností v neustále otvorenejšom, rýchlejšom a členitejšom svete. A úvahou o odkaze Alberta Camusa sériu svojich 44 listov akoby zrkadlovito uzatvára: “(…) člověk je jediný tvor, který odmítá být tím, čím je” a “jediný způsob, jak se vyspořádat s ne-svobodným světem, je stát se absolutně svobodným, tak aby už samotná vaše existence byla aktem vzpoury” (cit. A. Camus).

V čom spočíva sloboda Camusovho človeka a jeho chorobného stavu bytia, ktorého zjednotenie a naplnenie kladie niekam medzi grécke mytologické postavy Sizyfa a Promethea — človeka, ktorý volí život pre druhých, život vzbury Revoltujúceho človeka na jednej strane a človeka, ktorý zápasí výhradne s vlastným utrpením, s vlastným balvanom, ktorý donekonečna tlačí k vrcholu kopca, na strane druhej? Možno sa pýtame, čo znamená sloboda a či sme vôbec slobodní? Bezbrehosť alebo absolútnosť slobody každého jedného musí nevyhnutne spôsobiť neslobodu iným, a teda viesť k nespravodlivosti? A ako je to so slobodou vo vzťahu k zodpovednosti? Bauman chcel, aby sme uvažovali v súvislostiach, pretože náš svet je utkaný zo súvislostí, príčin a dôsledkov. Vieme, že Bauman mal veľmi rád Camusa. A v Camusovom revoltujúcom človeku je veľká dávka zodpovednosti — zodpovednosť, ktorá je bojom proti nespravodlivosti. A to je predpokladom sociologického prístupu už nebohého veľkého mysliteľa Baumana.

A akokoľvek píše o celom spektre negatívnych fenoménov, ktoré môžu v mnohých vyvolávať úzkostný strach a pesimizmus, k ľudstvu sa prihovára s povzbudzujúcou vrúcnosťou a dôverou, slovami, ktoré sú opisné, vysvetľujúce a nesú znaky optimistického odľahčenia. Aj keď sa to môže nezdať.

Píše o svete radikálnej akcelerácie zmien, v ktorom sa ľudia chceli vymaniť z pocitu osamelosti a prázdnoty, ktorú po sebe zanechala meniaca sa tradičná podoba spoločnosti utvorená z komunít prostredníctvom virtuálneho prepojenia a upadli do iného, snáď ešte väčšieho stavu samoty a prázdnoty. O svete, kde čelíme kvantite a ešte sme nepochopili, že je otázkou času, aby sme sa zamysleli nad jazykom, ktorým vyjadriť naliehavosť potreby premýšľať o kvalite. O chaose, ktorý so sebou prináša množstvo strán postojových spektier. Spomína ekologickú časovanú bombu, konzumeristickú a demografickú časovanú bombu, časované bomby nerovnosti, hmotnú, vitálnu nerovnosť, nerovnosť zdrojov, existenčnú nerovnosť. Samé bomby. Jeho stránky sú bohaté, ako celý náš svet.

Predovšetkým však píše o naliehavosti sa spájať. Kniha by sa preto mohla čítať ako zamyslenie nad tým, ako žiť pospolite.

“Mixofobie se projevuje puzením k ostrovům stejnosti, plným vzájemně si podobných budov, jež se nacházejí uprostřed moře různorodosti. Důvody mixofobie jsou banální – snadno pochopitelné, ač nikoli snadno odpustitelné. Richard Sennett naznačil, že “pocit přináležitosti k “my”, který vyjadřuje touhu být podobní, představuje způsob, jakým se lidé vyhýbají nutnosti podívat se do sebe navzájem poněkud hlouběji.” Mixofobie přitom slibuje určitou duchovní útěchu: totiž vyhlídku, že soužití bude snazší tím, že se jako nadbytečná odstraní potřeba každé snahy porozumět, jednat a dělat kompromisy. “Proces vytváření koherentní podoby komunity se vyznačuje touhou vyhnout se skutečné participaci. Dochází tedy na prvním místě k tomu, že lidé pociťují společná pouta, aniž by měli společné zkušenosti a zážitky, a to z důvodu strachu z nebezpečnosti a problémů, jež by to obnášelo, strachu z bolesti. Puzení ke “komunitě podobnosti” je známkou útěku nejen od jinakosti tam venku, ale také od závazku vůči vzrušující, současně však bouřlivé, zapojené, ale také bez pochyby těžko zvladatelné interakci uvnitř. Když se rozhodneme pro únik motivovaný mixofobií, má to své záludné a škodlivé důsledky: čím víc se tato strategie opakuje a prosazuje, tím méně je účinná. Čím delší čas lidé stráví ve společnosti těch, kteří jsou “stejní jako oni”, v povrchním a samozřejmém kontaktu s nimi, aby se vyhnuli riziku nedorozumnění a též svazující a odpuzující potřebě překládat mezi odlišnými významovými vesmíry, tím je pravděpodobnější, že se odnaučí umění spolu jednat o sdílených významech a vzájemně uspokojivém modu soužití. Vzhledem k tomu, že zapomněli dovednosti potřebné k tomu žít s odlišností nebo se nevěnovali tomu, aby tuto dovednost získali, dívají se na vyhlídku na konfrontaci s cizími tváří v tvář se stále zlověstnějším tušením. Cizí lidé a cizinci se začínají jevit mnohem děsivěji, jak se stávají stále cizejšími, neznámějšími nepochopitelnějšími a jak vzájemná komunikace, která by se nakonec uzpůsobila a asimilovala by jejich “jinakost” do jednoho z odstínů světa a života, mizí nebo se ji nedaří spustit. Puzení k homogennímu, územně izolovanému prostředí může být způsobeno mixofobií, a jakýmsi záchranným kruhem a zdrojem výživy se stává praktikování teritoriální separace.”


Tieto a aj mnohé ďalšie zaujímavé knižky nájdete v kníhkupectve Artforum na Hornej Striebornej 10 v Banskej Bystrici. Ďalšie aktuálne informácie o podujatiach či akciách banskobystrického kníhkupectva Artforum a Literárnej bašty nájdete na Facebooku.