Uplynulá sobota patrila pod Urpínom rodinám. Aj napriek nepriaznivému počasiu prilákal program v centre mesta množstvo ľudí. Čo to z priebehu vám ukáže naša fotogaléria pod príspevkom Marcela Páleša, ktorý sa pozastavil pri jednej z častí programu – prednáške Maroša Kuffu.
Nejeden z nás občas potrebuje určité nakopnutie. Nemyslím tým žiadne násilné kopance do sedacej časti tela. Jednoducho niekedy sa naše dni podobajú vyschnutej zemi a to nakopnutie zapôsobí ako dážď, ktorý sa po dňoch horúčav spustí z nebies. Prebudí nás to. Niečo podobné mohol zažiť ktokoľvek, kto v sobotu (28. 5. 2011) zavítal na kvalitne pripravené podujatie Deň rodiny v Banskej Bystrici. Jedným z dažďov (okrem toho nebeského), ktoré chceli oživiť vnútro ľudí, bol aj Maroš Kuffa.
Možno poznáte pocit, keď zahĺbení do niečoho stratíte pojem o čase. Najčastejšie sa tak stáva pri pádoch do stavov zamilovanosti a spoločných chvíľach s vyvolenou osobou. Toto bol jeden z podobných momentov. Keď sa Marián Kuffa postavil pred ľudí a začal prednášať, zrejme už po krátkej chvíli mnohí z počúvajúcich zabudli na hodiny, na starosti, na to, že vonka prší alebo že im v ten deň prihorel obed. Nasávali, vstrebávali či vychutnávali slová vzácneho človeka. Nasledujúce desiatky minút ostali niektoré ústa v sále Radnice na Námestí SNP v Banskej Bystrici pootvorené, niektoré oči od dojatia či od smiechu občasne vyplavili slzavé poďakovanie, no najviac sa odohrávalo nie navonok, ale vnútri prítomných.
Mnohí asi netušíte, že kto to ten Maroš Kuffa vlastne je. Naopak, mnohí to už dávno veľmi dobre vedia. Pre ilustráciu si dovolím nazvať ho slovenským Don Boscom. Je to revolučný kňaz zo Žakoviec pri Kežmarku, schopný k láske priviesť aj zarytých neveriacich. Kedysi bol obyčajným mladým mužom, ktorý netušil, že raz ako kňaz zavíta do Banskej Bystrice a bude tam mase ľudí prednášať o láske. Jeho rozhodnutie prišlo po tom, ako prežil pád z Gerlachovského štítu. Letel niekoľko metrov a vyzeralo to, že tvrdý dopad bude jeho konečná stanica. Nebola. Vtedy sa rozhodol, že život zasvätí bohoslužbe. V Žakovciach začal s prázdnou dlaňou a s pomocou rôznych ľudí vybudoval obrovský komplex, budovy, v ktorých sa stará o 250 „prípadov“. Bývalých prostitútiek, bezdomovcov, väzňov či jednoducho ľudí, ktorí nemali už ani nádej v srdci. Každý jeden z nich vďaka tomuto kňazovi mohol možno prvý raz v živote pocítiť teplo vnútra. Pocítiť skutočnú lásku.
Dôkazom zaujatosti býva aj to, že miestnosť, ktorá je na prasknutie plná, vyznie ako prázdna – bez jedinej duše. Toto sa tu stalo niekoľkokrát. Počas slov charizmatického farára sediaci prítomní neraz priam zabudli aj dýchať. O pokore a pýche, o mužovi a žene, o deťoch, o viere i stroskotaní, o prostitútkach aj o všeličom inom rečnil a my sme načúvali. „Život je maturita z lásky,“ zakončil jedno rozprávanie o prostitútke, ktorá sa na jeho fare napokon obrátila na človeka, ktorý spozná pokoru. A veru, celý náš život kolíše medzi pýchou a pokorou. Niektorí z nás sa oddajú pokore a spoznajú lásku, iní podľahnú pýche a spoznajú len pseudolásky. Život je však maturita z lásky – a podľa toho, koľko sme z nej dali a nakoľko sme ju dokázali spoznať, len podľa toho budeme „hodnotení“. Neraz nám k úspešnému zmaturovaniu pomáhajú aj takéto dažde, akým bol v sobotu farár Maroš Kuffa.