BLOG | 16.11.2017

Martin Baník: Vydarený reparát

Keď pred štyrmi rokmi neuveriteľne zvíťazil Marián Kotleba a stal sa županom, tak si celé Slovensko, ale hlavne elity z Bratislavy ťukali na čelo a odkazovali nám, akí sme nevzdelaní a hlúpi. Veď áno, v Bystrici vznikol hnedý ostrov, ktorý sa však podľa nich netýkal ostatných a preto, čert to ber. Žiadna pokora, pomenovanie problému a už tobôž snaha čeliť nájazdom zelených tričiek. Čas pokojne plynul, Marián Kotleba akurát tak pocítil nechuť svojho kolegu Pavla Freša, ktorý mu ako jediný pri prvej príležitosti nepodal ruku. Politická scéna, médiá a zbytok Slovenska zostával v presvedčení, že náš kraj si problém musí vyriešiť sám a hotovo. Až prišiel marec 2016 a Marián Kotleba so svojou premenovanou stranou zasadol do národného parlamentu a tešil sa z úspechu. Nasledovalo zaucho všetkým, ktorí nás nálepkovali a tvárili sa, že nevidieť a nepočuť Kotlebu je dobrý trik, ako si namýšľať, že Kotleba neexistuje. V povolebnú noc boli aj takí, ktorí oslavovali, tešili sa z úspechu a už zostavovali vládu. Ja vo svojom myšlienkovom svete som posmutnel a ťažko som dokázal stráviť a pochopiť novú skutočnosť, že recyklovaní fašisti budú v Národnej rade reprezentovať aj moju osobu. To, čo malo prísť prišlo a bola to chyba nás, ale úplne všetkých nás, ktorí na Slovensku žijeme.

Veľmi dobre si pamätám vznik VÚC, všetky voľby jej predsedov a potom ich prácu a výsledky. V našom kraji sme veľké šťastie nemali, Marián Kotleba však prekročil hranicu, nebol na hrane, ale hlboko za ňou. Nebudem opakovať všetko to, čo po ňom zostalo, je to zbytočné. Jedno však musím, pretože to sa málo spomína. Bola to dokonalá neúcta k odbornosti a zákonnosti, zakrývaná klamstvami a manipuláciou.

Urobím a pomôžem komukoľvek, kto dokáže poraziť župana a vráti náš kraj do normálnej demokratickej a slušnej spoločnosti. Takto som sa verejne a opakovane vyjadril a myslel som to naozaj vážne. Postupne som hovoril s Igorom Kašperom, Martinom Klusom a Stanom Mičevom. Všetkých som poznal, vedel som, v čom sa im darí, v čom už pomenej, resp. ako vážne svoju kandidatúru myslia a čo sú schopní a ochotní pre víťazstvo urobiť. Nakoniec som prijal pozvanie do volebného tímu Stana Mičeva. Dôvody? Neotáľal a moju ponuku prijal. Druhý dôvod bol dôležitejší a ten rozhodol. Stano Mičev sa mi javil ako autentický a uveriteľný v súboji s fašizmom, ktorí si ostatní kandidáti nestihli všimnúť alebo sa mu úspešne vyhýbali. Jeho priamy a čestný prístup k tejto téme nezačal pred voľbami, ale bol verejne známy niekoľko rokov predtým.

Očistenie nášho kraja, nášho mesta a zbavenie sa Kotlebu bola mimoriadna úloha, nič bežné a štandardné. Tento pán potrápil mnohých, ktorí analyzovali jeho prácu, špekulovali o premyslených krokoch a zahraničnej pomoci, vytvárali mýty až obludných rozmerov, akoby si chystali výhovorky, že vodca je neporaziteľný a nič s tým nedokážeme urobiť. Vyrušovali ma nekonečné odporúčania bratislavských „autorít“, ktoré často ani nevedeli, ako vyzerá náš kraj a s čím zápasia jeho obyvatelia. Bolo čoraz jasnejšie a to vždy platí, že problém sa musí vyriešiť tak kde vznikol a s tými, ktorí ho zapríčinili. Moje tvrdenie, že mimoriadna situácia si vyžaduje mimoriadne riešenie som opakoval pri každej príležitosti. Niektorí pochopili hneď, iní možno doteraz nie. Zbabrané a teda prehrané voľby majú opravný termín až, v tomto prípade o 5 rokov, to bolo dôležité a ešte viac v týchto voľbách.

Keby sa nepodarilo júlové spojenie 5 politických strán a v roku 1997 by nevzniklo SDK, neporazili by sme Vladimíra Mečiara. Keď som sedel v júli 1997 v Trnave, kde sa to podarilo, tak som tomu rozumel a vôbec som neváhal. O rok táto vtedy volebná strana získala 26,33% hlasov , čo stačilo k tomu aby Mikuláš Dzurinda zostavoval vládu. V prezidentských voľbách sa tiež črtala dráma, druhé kolo s kandidátmi, kde nič nebolo dopredu jasné. Sľúbená podpora Milana Kňažka a Radoslava Procházku bola vo finále viac ako rozpačitá, nakoniec však pomohla. Andrej Kiska porazil premiéra krajiny a predsedu dominantnej politickej strany takmer o 20%. Keby vo Francúzsku v máji tohto roku v druhom kole nepodporili Emanuela Macrona ostatní prezidentskí kandidáti, tak by pravdepodobne neporazil Marine Le Pen, reprezentantku extrémnej pravice tiež o 20%. Spojenie proti zlu, spojenie za demokraciu a moderné spravovanie krajiny, to je takmer vždy úspešné. Tí, ktorí pochybujú a stále rozprávajú o čistom súboji kandidátov odmietajúc akúkoľvek taktiku a prijatie pravdy tomu buď nerozumejú, alebo je im to v koncovke vlastne jedno.

Spojením kandidátov a vo finále podpora najlepšieho z nich, to som presadzoval a nakoniec sa to podarilo. Bolo to zložité, takticky nie celkom zvládnuté, ale v závere to vyšlo. Do hláv kandidátov nikdy nevidíme, nepoznáme skutočnú motiváciu, prečo kandidujú a už vôbec mnohí nerozumieme, prečo kandiduje človek, ktorý nemá šancu a tú potvrdzuje aj tým, že žiadnu kampaň nerobí. Tí, čo boli svedomití, zodpovední a cítili nesmierny záväzok voči verejnosti a úctu k histórii, pochopili hneď. Ostatní kľučkovali až do záveru tvrdiac, že prieskumy sú zmanipulované a pravda sa ukáže. No a ona sa ukázala, Ján Lunter zvíťazil a s poriadnym rozdielom viac ako 25%. Pre mňa žiadne prekvapenia, tvrdil som pár týždňov pred voľbami, že sa tak stane a veľkým rozdielom. Nevymýšľam, nemám dôvod.

Čo rozhodlo? Ján Lunter začal kampaň mohutným nástupom, bol všade, nedal sa prehliadnuť. Od začiatku nebolo nič náhodné, držal stratégiu, nemenil posolstvá a taktiku. Kampaň založil na vlastnom príbehu a podnikateľsky úspešnej histórii. Pochopil, že tak zložitý kraj, ktorý má najviac okresov a ktoré sú navzájom tak rozdielne a zložité, nemôže osloviť bez ohromného počtu miestnych aktivistov. Tí zabrali, keď bolo potrebné a nehľadeli na čas a nešpekulovali, či teraz alebo nabudúce. Ostatní kandidáti akoby zadychčaní dobiehali jeho kampaň, nedarilo sa im držať krok. Samozrejme, parametre kampane nevychádzajú len od agentúry, ktorá je kampaňou poverená, je tam viac premenných, ale akoby len Ján Lunter pochopil, čo je moderná kampaň a ako má vyzerať, nevynímajúc jej financovanie. Spoliehať sa na Facebook, tak to je najväčší sebaklam, ktorého sa dopúšťali úplne všetci, ak je však podporným doplnkom, tak zafunguje.

Čo rozhodne pomohlo? Ako zmobilizovať voličov, to bola otázka týchto volieb. Po skúsenostiach z predošlých volieb opäť hrozilo, že nezáujem o voľby a nechuť čo i len premýšľať o samosprávnych krajoch sa opäť zopakuje. Kým u nás sa kampaň naplno rozbiehala už koncom jari, v iných krajoch začínala, keď u nás už akoby skončila. Hlavne Ján Lunter, Martin Klus, Stanislav Mičev a spôsobom sebe vlastným aj Igor Kašper osobne chodili po celom území kraja a burcovali voličov. Som toho názoru a už som to spomenul, že na prešľapy Mariána Kotlebu a na jeho myšlienkové sa zabudnutie niekde v prvej polovici minulého storočia nie je dostatočne účinné chodiť po kraji a len sa milo usmievať a ponúkať kofolu. Priamo, pravdivo, trpezlivo a všetkými prístupnými informačnými kanálmi bolo nevyhnutné zdieľať kto a čo je Marián Kotleba a jeho strana ĽSNS. Tak to správne a rozhodne, bez vykrúcania urobil Stano Mičev, pridával sa Martin Klus. Neprekážalo, že evidentne zdieľal svoje posolstvo inak, skôr pre svojich voličov. Neboli sme v tom chvalabohu osamotení, pomohli výjazdy aktivistov (napr. Andrej Bán) do kraja, priamy kontakt s voličmi a účasť osobností umenia priamo v mestách kraja.

Keď sa v polovici septembra odohralo to, čo som si predstavoval a v prospech najlepšieho, teda Jána Luntera sa vzdali kandidáti Klus a Mičev , akoby dynamika a nadšenie ustalo. Kampaň vyprchala, nahradili ju diskusie v médiách. Zostal som prekvapený, veď nič nie je skončené. Mal som pocit a nielen ja, že Ján Lunter akoby vysilený letným nasadením ustúpil niekde do tieňa a už len vyčkával, ako to dopadne. Strácal som istotu, všeličo sa môže stať. Nezabúdal som na ostatné voľby z roku 2013, kedy sa stal malý zázrak, v ktorý nik neveril. Len sa neuspokojiť, vytrvať a byť dôsledný a do konca.

Nakoniec sa všetko podarilo, tak ako chcela väčšina. Účasť mohutná, v Banskobystrických okrskoch kulminovala okolo 50%, čo by nik, ani ten najväčší optimista nečakal. Vyriešili sme si to sami a reparát sa parádne vydaril.


Keď som v januári bez zaváhania podpisoval Beblavého petíciu za okamžité zrušenie VÚC, myslel som to vážne a urobil by som to opakovane. Nič na tom nemení ani fakt, že je čerstvo po voľbách a dôvodov na úsmev je viac, ako v tom studenom začiatku roka. Viackrát som sa verejne vyjadril, že VÚC v tomto nastavení len rozrieďuje verejné financie a tvári sa, že riadi verejný priestor kraja. Táto situácia sa bez skreslenia zrkadlila v diskusiách kandidátov, bez rozdielu v ktorom kraji sa odohrávali. Dominovali cesty a doprava, iné témy veľmi okrajove, napokon tak ako 16 rokov dozadu. V našom kraji pár nesmelých návrhov, ako zlepšiť zamestnanosť a poraziť fašizmus. Kompetencie regionálnych samospráv sú neucelené, často len vytrhávajú časť kompetencií od štátu avšak bez akýchkoľvek nástrojov, ako ich skutočne napĺňať. Keďže sme tesne po voľbách, bude pravdepodobne nasledovať 16 rokov odskúšaný rituál. Chvíľu sa pobavíme kto, kde a prečo, potom zaznamenáme reportáže s výmenami parádnych reťazí (insígnie umelých krajov s poskladanými erbmi) a potom sa nič meniť nebude. Nič s tým nenarobíme, uvidíme či sa hlavne noví župani o niečo pokúsia alebo bude všetko po starom.

Martin Baník Autor blogu:

Banskobystričan.