Časť prvá – Postavenie v spoločnosti

Urbanizmus je tvorba prostredia pre náš život. Formuje náš priestor pre bývanie, prácu, služby a rekreáciu v optimálnych prevádzkových, ale aj kompozičných vzťahoch a v súlade s prírodnými podmienkami. Kým za socializmu bol v našej krajine urbanizmus a územné plánovanie na vysokej odbornej úrovni, porovnateľnej napr. s Francúzskom alebo Rakúskom, po novembri 1989 sa prejavil jeho vysoký úpadok. Čo bolo príčinou tohto úpadku?

Za socializmu sme mali riadenú urbanizáciu. Tá mala aj svoje nedostatky, ale je zásluhou sme v rámci strediskovej sústavy osídlenia sformovali na Slovensku obslužné centrá v dvoch úrovniach. Vďaka nim sme vybudovali dostupnú obslužnú sieť služieb pre obyvateľov, ako v oblasti technickej, tak aj sociálnej infraštruktúry, ktorá nám slúži až dodnes.

Zrušením územného plánovania ako nástroja štátnej politiky rozvoja územia a presunutím urbanistickej tvorby sídel do súkromného sektoru, sa otvorili dvere živelnému prístupu k územnému plánovaniu miest a obcí. Samosprávy, až na niektoré mestá, nemali žiadne odborné kvalifikované  inštitúcie pre zabezpečenie procesov územného plánovania, zrušili sa okresné útvary hlavných architektov a aj mnohé mestá zrušili funkcie hlavných architektov.  Rozhodovanie o investíciách a „tvorbe“ mestského prostredia a vidieckych sídel prešlo do rúk poslancov miestnych samospráv. Tí veľmi rýchlo podľahli tlaku investorov a zo súkromných územných plánovačov sa postupne stávali kresliči zámerov developerov, lebo taká bola požiadavka spoločnosti. Slobodu v podnikaní sme nechali aj v oblasti územného plánovania bez akýchkoľvek regulácií a odborných prístupov.

Väčšina miestnych samospráv nebola vôbec pripravená na zvládnutie tejto odbornej činnosti a neexistovali ani žiadne pravidlá pre usmerňovanie výstavby. Nemali sme žiadne odborné podklady pre rozhodovanie  a nemal kto strážiť regionálnu a lokálnu identitu. Tak sa nám začali zjavovať po celej krajine nové – akože slobodné, architektonické novotvary. Či už alpského, stredomorského, či dokonca mexického typu, cudzie nášmu prostrediu. Toto zasiahlo najviditeľnejšie náš vidiek. Nielenže naša dedina utrpela na svojom vzhľade za socializmu v procese vyrovnávania rozdielov medzi mestom a vidiekom, ale ešte tvrdšie bola identita dedín narušená dovezenými vzormi architektúry rodinných domov a víl zo zahraničia. Určitou náplasťou na túto živelnosť a nekoncepčnosť bola iniciatíva pre obnovu dediny a zriadenie Programu obnovy dediny. Ale ani to nemohlo nahradiť absenciu kvalitného odborného riadenia výstavby a územného plánovania na vidieku.

Iná situácia bolo v mestách. Vo väčšine miest sa kľúčovými aktérmi tvorby mestského prostredia stali developeri. Mestá nedokázali ustrážiť a usmerniť výstavbu v súlade s územným plánom, podľahli tlakom vlastníkov pozemkov a kvôli nim aj územné plány menili. Rozhodovanie o rozvoji mesta sa dostalo do rúk laikov a politických strán. Nazývali to dokonca životaschopnosť územného plánovania…

A čo verejnosť? Urbanizmus a územné plánovanie nie je oblasťou, v ktorej by sa verejnosť vedela kvalifikovane orientovať. Nedostatočná informovanosť a netransparentné rozhodovanie spôsobovali, že ľudia sa o zámeroch dozvedeli, až keď už nastúpili na pozemok buldozéry. To vyvolávalo vlny odporu a protestov. Koncepcia tvorby mestského prostredia bola charakteristická duelom medzi verejnosťou a samosprávou. Napriek tomu, že urbanistická tvorba a územné plánovanie sú vysoko odbornou činnosťou, laická verejnosť preukázala v mnohých prípadoch, že má omnoho vyšší cit pre tvorbu prostredia a uchovanie jeho identity, než samospráva.

A čo architekti – plánovači? Po zrušení štátom riadenej urbanizácie a zrušení štátnych plánovacích organizácii, hlavnou úlohou architektov bolo sformovať si svoju stavovskú organizáciu. To bola veľmi náročná úloha – aby si Komora architektov  vybudovala patričné spoločenské postavenie, ale aj vnútorné pravidlá fungovania.  Úlohou komory nebolo riešenie inštitucionálneho zabezpečenia odborných procesov územného plánovania, komora rieši len tvorivú činnosť a jej pravidlá. Na to, že z hry vypadli okresné útvary hlavných architektov, ako fundované inštitúcie obstarávacích, prerokovávajúcich a schvaľovacích procesov územného plánovania sa akosi „pozabudlo“.

Architektonická tvorba bola vždy zrkadlom vládcu – panovníka a architekt bol jeho sluhom.  Osvietený panovník (či pápež) si na svoju prezentáciu najímal vždy najlepších a najkvalitnejších umelcov a architektov. Bez osvietených vladárov by sme nikdy nemali také architektonické skvosty, akými sa z histórie dodnes tešíme a obdivujeme ich. To platilo však aj za socializmu a platí to aj dnes – obraz urbanistickej tvorby a tvorby sídla je zrkadlom vládnej moci – teda dnes zobrazuje hlavne kvalitu, profesionálnu odbornosť a kultúrnu úroveň miestnej samosprávy.

A čo ďalej? Je evidentné, že tvorba mestského prostredia, urbanizmu a územného plánovania vôbec, je v hlbokej kríze. Dnes určite už nie je priestor pre obnovenie štátom riadenej politiky urbanizmu a územného plánovania. Aj legislatíva územného plánovania v podobe od jej vzniku, je už dnes prekonaná a vyžaduje si inováciu. Nie však takú ako sa pripravuje…

Ukazuje sa, že hlavnou príčinou úpadku urbanizmu je absencia kvalifikovaného odborného riadenia rozvoja sídel. Vieme, že je nereálne obnovenie URBIONu – ako riadiacej štátnej inštitúcie urbanizmu a územného plánovania, ale určite by stálo za zváženie vytvorenie štátnej inštitúcie pre priestorové plánovanie, ktoré by prepojilo  územné a sociálno-ekonomické (regionálne) plánovanie do jedného plánovacieho nástroja územného rozvoja a metodicky ho usmerňovala.  Takisto sa javí ako nevyhnutnosť vybudovanie podpornej inštitucionálnej odbornej siete pre kvalitné zabezpečenie plánovacích a realizačných procesov pre nástroje rozvoja územia. Veľkú šancu na kvalitnú tvorbu verejných priestorov nám dávajú aj eurofondy, len keby sme ju vedeli kvalifikovane využiť. Bez odbornej technickej pomoci to mestá a obce nedokážu efektívne a účelne zvládnuť.

Autor blogu:

Peter Rusnák

Som hrdý Radvančan - už 40 rokov a preto i prídomok Radvanský. Som architekt-urbanista, pracoval som v oblasti územného plánovania a postupne som sa reprofiloval na particiaptívneho plánovača v územnom a regionálnom rozvoji. Angažujem sa aktívne vo veciach verejných na úrovni Slovenska, kraja i mesta.