Život v Bulharsku po 1. svetovej vojne bol neľahký. Prehratá vojna, katastrofálna situácia v zásobovaní potravinami a nakoniec krvavé povstanie zo septembra 1923. Vyhnali otcovho brata, môjho neskoršieho krstného otca Neša Mičeva do sveta. Mal dvadsaťdva a smeroval do Ameriky. Tam mu ruže nezakvitli. Druhá voľba padla na Československo a možno zhodou okolností Banskú Bystricu.
Otec na vojenskej prezenčnej službe v bulharskej armáde. Ako pohraničník na Dunaji. Veľmi dobre plával. Je prvý zľava sediaci.
Svojho času som robil archívny výskum o našom meste v rokoch 1918 – 1938. Súvisel s inou témou, ale medzi živnostníkmi som našiel aj jeho. Prenajal si od mesta pôdu, tam kde dnes stojí autobusová stanica a zavolal k sebe aj sestru a vtedy 12-ročného brata Kostadina, môjho otca. Keď si predstavím svoje myslenie v dvanástich – nuž neviem ako by som to zvládol. Ja si z tých „záhradníckych“ otcových čias samozrejme nemôžem nič pamätať, narodil som sa o dosť rokov neskôr, keď už nemohli súkromne podnikať.
Na záhrade s priateľmi. V strede mama Helena (rodená Petríková zo Seliec) s otcom Kostadinom (narodeným v obci Sennik v Bulharsku) a dolu brat Mirko.
Útržky spomienok som zachytil pri stretnutí bývalých poľnohospodárskych zamestnancov a aj od môjho brata. Ťažká celodenná práca, ale po večeroch aj kopa smiechu a dobrej nálady pri víne. Skôr od smädu riedené vodou. Tam spomínali na svoju vlasť a určite pretiekla aj nejedna slza. V neskorších rokoch sme boli pár krát na návšteve pri bulharskom krídle našej rodiny. Potom sa tam vrátil aj otcov brat s mojou sesternicou Stankou. Ja som bol z celého na Slovensku narodeného potomstva najmladší. Brat bol starší o šestnásť rokov a Stanka mala ešte o desať viac. Stankyne deti boli staršie ako ja. Pripadalo mi to smiešne, lebo som im bol vlastne druhokolenný ujo a bol som vlastne cuciak.
Prvá fotka: Moja sesternica Stanka, v strede šéf rodinnej firmy Nešo Mičev a vpravo môj otec Kostadin. Druhá fotka: V strede Nešo Mičev, môj krstný otec, vpravo jeho dcéra Stanka a na rukách môj brat Mirko.
Niekdy to však býva v živote také zamotané. Otec si do konca života ponechal bulharské občianstvo. Slúžil aj v bulharskej armáde, u pohraničníkov na Dunaji. Niekedy aj varieval a spomínal, že raz z jeho guľáša, už tak trochu slovenského, koštoval aj cár pri vizite u jednotky. Vraj mu chutil. Nedivím sa. Otec doma nevaril často, ale jeho guľáše boli fantastické. Trochu som to od neho odkukal. Príďte niekedy ochutnať.
