Dnešný, sobotný podvečer bol v znamení spomienky na nášho rodáka Jána Langoša, spojený s odhalením pamätníka. Odchádzam a premýšľam, lovím v pamäti. Trochu zahanbený, ale napriek tomu plný dojmov, že predsa len sa podarilo. Pamätník stojí, aj keď tak trochu potupne mimo verejného priestoru, v súkromnej záhrade. Tak ako v dávnej minulosti vyháňali nežiadúce osoby mimo mestské hradby, tak sa stalo aj s pamätníkom. Doteraz sa nepodarilo nájsť dôstojné miesto tak, aby bol priamo na očiach verejnosti.
Poslanec Vladimír Pirošík v roku 2007, rok po tragickej smrti Jana Langoša vyslovil smelú, ale prepotrebnú vetu – „…žiadam poslancov o vyčlenenie financií na zhotovenie a osadenie pamätníka nášmu rodákovi, osobnosti Novembra a bojovníkovi za demokraciu a slobodu, Jánovi Langošovi“ Bolo to tak nečakané, že návrh prešiel. Zdalo sa to byť tak prirodzené, nekonfliktné a slušné, že nás, poslancov ani nenapadlo, aký konflikt sme naštartovali. Potom to začalo. Mobilizovali sa bývalé brigády socialistickej práce, uličné výbory KSS, pozliepané bunky socialistického zväzu mládeže a napokon, všetci tí, čo si mysleli a stále si myslia, že Langoš bol „kacír“ a patrí za mestské múry. Hanbil som sa vtedy a hanbím sa dodnes. Prečo im Ján Langoš prekážal aj po smrti, prečo im prekážal jeho pamätník. Dnes to odznelo, pokúsim sa o parafrázu – „…pamätníky sú koncentráciou spomienok…“. Áno, Jano bol jedným z tých, čo sa nezľakli, čo hovorili veci tak ako boli, šírili pravdu a otvárali ľuďom oči. Po Novembri sa väčšine uľavilo, väčšina cítila nádej a túžbu v lepší a slobodnejší život. Otvárali sa nové svety, poznanie, že niečo zlé, potupné a ponižujúce končí. Nie všetkým sa to páčilo a napokon, nepáči sa to mnohým ani dnes.
Obštrukcie na seba nedali dlho čakať. Odsúhlasili sme súťaž na zhotovenie návrhu, aj bola zrealizovaná a zaplatená. Vznikla otázka, kam s ním? Tento dôvod sa začínal javiť ako zásadný, preto bolo kľúčové hľadať riešenie. Hľadal som aj ja dôstojné miesto, aj som ho poslancom ponúkol. V liste z 26.10.2008 okrem iného píšem – „Na budúci rok si určite s úctou a vážnosťou pripomenieme 20. výročie nežnej revolúcie, ktorej priamym aktérom bol aj náš rodák Ján Langoš. Bolo by určite nedôstojné a neospravedlniteľné, ak by sme do tohto hraničného termínu nedokázali vyriešiť umiestnenie predmetného pamätníka. Dovoľujem si, vážení poslaneckí kolegovia, požiadať Vás o spoločné hľadanie riešenia. Nepripusťme už ďalšie politické a iné kalkulácie a unáhlené rozhodnutia. Ocenil by som pragmatický a tvorivý prístup, tak aby sme citlivo a uvážene problém vyriešili k vzájomnej spokojnosti.“ Ponúkol som dve lokality. Jedna v parku pod Pamätníkom SNP a druhá v parčíku pri bývalých kvetných hodinách poblíž Hrona. Bystričania sú dlžní nielen Jánovi Langošovi, ale aj mnohým iným rodákom našu pietu a úctu. Zriadením dôstojného priestoru mohla byť využitá príležitosť pre vytvorenie Parku rodákov a osobností. Nepodarilo sa, strach z červených zástav, zväzáckych košelí a transparentov bol silný a viacerých vyrušoval.
Pamätník stojí, dobrá vec sa predsa len podarila. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa nezlomili a vytrvali. Záverom predsa len malé ospravedlnenie Jánovi Langošovi, prepáč a ďakujeme!
Martin Baník
