Keď ma pred 25 rokmi oslovila skupina priateľov a ponúkli mi vstup do politiky, zostal som zaskočený a nepripravený. Bolo krátko po Novembri a ja som mal pocit, že stranícka príslušnosť nebude dôležitá, že bude rozhodovať odbornosť a morálka. Zároveň som mal rešpekt a úctu k osobnostiam, ktoré stáli na tribúnach,  chodili do diskusných štúdií a písali do novín. Nedokázal som si predstaviť, že práve ja budem spolu s nimi rozhodovať o budúcnosti krajiny. Nakoniec, niekedy v roku 1992 som sa zúčastnil jedného zo stretnutí, ktoré sa vtedy uskutočňovali na Donovaloch. Spravidla tam chodil Milan Kňažko a Ján Budaj. Ani sme netušili, že práve tu sa rodila liberálna politická strana v našom okrese, neskôr po rôznych zmenách názvu Demokratická únia.

Cítil som sa v tejto spoločnosti veľmi komfortne a to aj preto, že strana fungovala, dodržiavali sa stanovy a vnútorná demokracia bola skutočne liberálna. Postupne nás bolo v našom kraji okolo 400 a v meste niekoľko desiatok. V komunálnych voľbách v roku 1994 sme získali 10 mandátov a boli sme jednou z úspešných strán. Organizovali sme Liberálne kluby, pozývali osobnosti, ktoré neboli len politikmi, ale hlavne odborníkmi. Či už predseda, neskôr premiér Jozef Moravčík, Eduard Kukan, Rudolf Filkus, Tibor Šagát, Viliam Vaškovič, Roman Kováč, Ľubomír Plai, Ľudovít Černák a mnohí iní. Organizovali sme stretnutia s verejnosťou, stretnutia so starostami a mnoho iných, takmer vždy na odborné témy. Pravidelne rokovali orgány strany a o všetkom rozhodovali voľby a nie ukazovák predsedu strany. Nebolo žiadnym problémom nahlásiť sa na konzultáciu s predsedom strany, termín si vždy našiel. Sústavne sme zvádzali boj so silnou enklávou podporovateľov Vladimíra Mečiara a straníkov HZDS. Bolo to kruté, takmer vždy osobné a z ich strany nekompromisné. Vyhadzovali našich členov a to vždy bez dôvodu z práce, ich pazúre boli všade. Podpisové hárky, ktoré sme zbierali na vznik strany a osoby, ktoré ich podpísali kriminalizovali a mnohých vypočúvali na polícii.

Mečiar a jeho oddaná partička riadili Slovensko tak, že sa nám pred očami strácali nielen ľudia, ale aj celé fabriky, družstvá, pôda, lesy, hotely… Autokracia a „koaličné päťky“ (HZDS, SNS, Združenie robotníkov Slovenska) od najmenších obcí, cez okresy a kraje rozhodovali o úplne všetkom. Opozičné politické strany boli akoby bezzubé, bezradné a v totálnej beznádeji. Mečiar vládol, preferencie mu stúpali a akoby neexistoval spôsob ako ho poraziť. Mimoriadna situácia vyžaduje a to vždy a všade mimoriadne a nevšedné riešenie, nasadenie, odhodlanie a dôveru. Vážnosť situácie spojila päť politických strán (DÚ, KDH, DS, SDSS a SZS) na ustanovujúcom kongrese 4. júla 1998 v Trnave. Bola to reakcia na zmenu volebného zákona, ktorý v roku 1997 schválila koalícia a ktorý navýšil počet volebných percent pre koalíciu na vstup do parlamentu. Voľby napriek tomu vyhralo HZDS, SDK skončilo za ním. Vznik koalície SDK, SDĽ a SOP bol začiatkom zmeny v krajine, ktorú časť národa chcela a netrpezlivo očakávala.

Keď takto jednoducho sformulujem niekoľkoročnú históriu, všetko sa zdá nanajvýš jasné a zrozumiteľné. Áno, je to tak, všetko rokmi vzdialené si pripomíname len útržkami spomienok, idealizujeme si dobu a vtedajšie udalosti. Nebolo to tak. Za tým všetkým bol kopec stretnutí, príprav a hlavne nádeje, že sa to podarí. Mečiarizmus sme pochovali, aj keď pred pár mesiacmi sa nám to javilo ako nemožné. Voľby 1998 boli kľúčové. Naše obavy, že Mečiar ich sfalšuje sa javili ako reálne. Robili sme možné aj nemožné. Nielenže sme zabezpečili paralelné sčítavanie hlasov, ale sme školili členov volebných komisií a hlavne dbali sme na to, aby každá komisia bola obsadená maximálnym počtom členov, ktorí boli na strane vtedajšej opozície. Osobne som v okresnej komisii zastupoval SMK, za čo sa mi stúpenci HZDS vyhrážali jednoduchým spôsobom – mi ti ešte ukážeme, budeš to ľutovať.

Nebol som členom SDK, pretože táto volebná strana mala len 150 členov, teda toľko, koľko bolo kandidátov do volieb v roku 1998. V roku 2000 vzniká SDKÚ, patril som k jej zakladajúcim členom.   Napriek tomu, že ekonomické reformy bolo tvrdé, obľúbenosť strany neklesala, ale ani nerástla. Odborné tímy pracovali naplno, bola to radosť vnímať atmosféru na programových konferenciách. Veľké sály boli preplnené odborníkmi a to nielen členmi strany, ale mnohými, ktorých som poznal len z obrazovky. V televíznych diskusiách sa striedali témy, ale hlavne osobnosti, bolo to obdobie, kedy si takmer celá republika sadala k televízoru.

Nie, nie je to len moja nostalgia, nie sú to len spomienky politického veterána. Ide o viac, ide o to aplikovať to, čo bolo pred pár rokmi na dobu, ktorú teraz prežívame. Gorila sa javí ako smiešna epizódka našich dejín, ak ju porovnáme s tým, čo sa deje na Slovensku teraz. Kauza prekrýva kauzu. Pri rozvírení novej, dokonale zabúdame na tú predtým. Mažú sa hranice nášho vnímania, všetko zrelativizujeme a posúvame do hĺbky pamäti. Dnes, pár mesiacov od popravy dvoch mladých ľudí si odznakom ich posolstvo pripomína z novinárov už len Ján Mečiar v TV JOJ. Ostatní, nezabudli, ale ideme predsa ďalej a na rade je Vietnamec. Čo tam po farmároch, ktorým kradnú dotácie, čo tam po tom, že vyvážame toľko dreva ako Kanada. A stíhačky? Koho už len zaujíma, že náš záväzok voči NATO hovorí o polovici z počtu, ktorý ideme zakúpiť. Minister Plavčan rozdal do garáží a opustených dvorov milióny eur určených na vedu, dnes sa bráni slovenská vedecká základňa SAV niečomu podobne zvrhlému. Pamätáme si, čo všetko tu už bolo a zapadlo prachom? Ako generálny prokurátor sľúbil peklo a teraz s rovnakou razanciou žiada vyšetriť Vietnamcove neslobodné potulky našou krajinou. Beznádej a bezradnosť, takmer rovnaký pocit ako v roku, o ktorom som písal. Poraziť systém, poraziť evidentnú chobotnicu posplietanej verejnej moci, poraziť verejný zločin, poraziť to, že si zvykáme a nedokážeme sa brániť. Poraziť nenažratosť, pýchu a rabovačku, to nebude vôbec ľahké a samé to veru nepôjde. Ani nový Mikuláš nie je v ponuke a politické strany, ako naša alternatíva?

Čo nám ponúka politická scéna? Dnes hlavne blogerov na sociálnych sieťach, teda ľudí, ktorí píšu a sledujú, koľko čitateľov si ich text prečíta. Potom ľudí tlačoviek s pochybnou a podružnou témou, kedy ani tak nejde o tému, ale o hlavný vysielací čas v TA3. Ďalším v poradí sú nositelia senzácií, teda tí, čo odhalia napr. to, že železnice nakúpili drahé tričká a baterky, alebo poslankyňu, o ktorej vzdelaní sa nikde nedozviete a ktorá stážuje cez prázdniny v nemocnici. Tá bez rešpektu predstaví reformu, ktorá zastaví odchod lekárov z krajiny. Nie, nechcem kritizovať za každú cenu, ale fakt ruku na srdce, ktorý politik si zaslúži našu úctu a rešpekt? Ale áno, mám pár favoritov, ale mi postačia dve ruky, aby som ich spočítal.

Hovoríme o predčasných voľbách, teda o veľmi vážnej téme. Ich výsledok bude buď s dramatickou koncovkou, alebo a to očakávam aj ja, zmenou k lepšiemu. Počúvate rovnako ako ja prázdne a bezduché reči? Počúvate rovnako ako ja, že sa taktizuje, zahmlieva a špekuluje? Spojenie politických strán si prajú skôr voliči, ako politické strany. Lídri sa riadia prieskumami a šepkaním agentúr. Všetci si navzájom nadávajú a odkazujú si nemilé veci. A my občania, sme rukojemníkmi vo svojej krajine. Keď je veľmi zle sme ochotní ísť do ulíc, ale keďže nepoznáme koncovku, tak naša účasť sa zmenšuje až zanikne úplne.

Stranícka kríza je viditeľná a za pár týždňov sa opäť naplno prejaví pri komunálnych voľbách. Strany tieto voľby vôbec nezaujímajú, nehľadajú kandidátov medzi vlastnými, ale pokojne podporia niekoho, koho si z akéhokoľvek dôvodu vyhliadnu. Kde sú tí členovia strany, čo sa osvedčili, čo sú odborne a morálne pripravení? Prečo je to tak, prečo sa politici vešajú na nezávislých? Prečo každý nezávislý zvažuje, či mu neprekáža názov politickej strany v zátvorke za menom? Viete prečo, lebo si neveria, nepracujú v regiónoch a v zásade ich to vôbec nezaujíma.

Kríza spoločnosti a kríza v straníckom systéme je dôvodom, prečo to u nás takto funguje. Strana s 200 členmi, resp. strana so 7 členmi a v protiklade strany, ktoré sa chvália tisícovým zástupom svojich členov, ktoré nedokážu ponúknuť ministra, ktorý má rešpekt, autoritu a odborný fundament, ale ani vlastného primátora v krajskom meste. Na koho to vlastne upierame svoju nádej? Ľutujem, ale nevidím nikoho a nič, čo by ma upokojilo a zasypalo nádejou, že sme na dobrej ceste a môžeme byť pokojní.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.