November, tak ako ho u nás poznáme už niekoľko rokov… štátny sviatok, ktorého výročie sme práve „pretrpeli“ a ktorý sa zmenil zo sviatku občianskej spoločnosti na mítingy politických strán. Sviatok, ktorý zabúda na osobnosti novembra 1989, ale aj trpká skutočnosť, že sa úplne zabúda na november 1939 v Prahe (zastrelených 9 študentov, medzi nimi aj Marek Frauwirth, mladý inžinier z Tvrdošína). Taký bol u nás, na Slovensku. Západní susedia to vnímajú inak, u nich to bol November hlavne študentov, občanov a až potom politikov.
Predsa len, aspoň krátko… Pán prezident vo svojom paláci so študentmi a pri Dunaji s bývalými komunistickými väzňami, pán premiér vo vlaku s poctivo vyberanými 17 študentmi, ostatní s kyticami pri pamätných tabuliach a pamätníkoch, politická opozícia na námestí s podporou pár stoviek sympatizantov.
Unavuje ma a odmietam zjednodušovanie, ktoré sa čoraz častejšie objavuje. Parafrázujem – Nežná revolúcia nám priniesla voľné hranice, možnosť cestovania, slobodu (?) prejavu, dostatok mandarínok a toaletného papiera… to počuť a veľmi často z úst politikov. Je to potupné, úbohé a nemiestne, pretože November bol predovšetkým o ľudských právach, slobode, demokracii, rovnosti šancí, pluralite a dialógu.
Za sviatok už nepovažujeme vznik Československej republiky, čoraz častejšie sa mnohí politici tvária, akoby to išlo mimo nás a vôbec sa nás to netýkalo. Hŕstka historicky citlivých a vnímavých si ho pripomína, čo je však žalostne málo. Naopak, je potešiteľné, že vznik SNP a jeho odkaz pre demokratický svet vníma pozitívne čoraz viac ľudí, čoraz väčší je záujem odbornej a laickej verejnosti. V minulosti tomu tak nebolo, položiť kyticu k Pamätníku prichádzalo len pár politikov a občanov. Tri dôležité dni, tri udalosti, ktoré zmenili Slovensko, ktoré v minulosti výrazne formovali našu budúcnosť a jasné smerovanie k demokracii. Nezabúdajme, nevytesňujme ich zo života krajiny a národa, pretože ich pripomínanie je dôležité.
Sychravý a nevľúdny večer. 
V spoločnosti môjho brata, Banskobystričana, ktorý v tomto roku oslávil 80 rokov, smerujeme do Bábkového divadla na rázcestí. Ideme na diskusiu (dialóg), na ktorú prišli dvaja profesori z Bratislavy, Iveta Radičová a Jozef Bátora. Téma November 1989 a naplnenie túžob a nádejí, moderoval Michal Havran. Hľadisko plné, vstupenky vypredané.
Iveta a Jozef splnili svoju úlohu, boli výborní. 
Vnútorne som cítil, že veľmi niet o čom diskutovať, východiská aj riešenia sú jasné. Predsa len ma svrbel jazyk a chcel som položiť otázku v tom zmysle, kde sú elity Slovenska, prečo ich necítiť, prečo ich nepočuť, kde sú? Predbehol ma mladý muž, takže idem rovno k odpovedi pani profesorky. Elity krajiny sú buď 1. už neslobodné, 2. majú strach alebo 3. nevedia ako na to. Dostal som odpoveď, jej obsah ma neprekvapil, cítim to rovnako. V diskusii sa bohužiaľ prejavila aj pravdivá skutočnosť, že aj prítomní na tejto diskusii tvoria rozmanitú vzorku nášho diferencovaného národa. Len jedna veta, silný hlas a žiadna alternatíva – aj takí sme, bohužiaľ.
Záver diskusie bol ukážkou doby, vzorkou toho, že ciele Novembra sa vytrácajú, že postupne strácame slobodu. Pani Radičová poďakovala vyslancom Mariána Kotlebu, poďakovala nielen za účasť, ale aj za list, ktorý pred akciou adresovali bábkovému divadlu. Predsa len, najlepšie, keď použijem autentické slová Michala Havrana z príspevku na sociálnej sieti. Tu je časť – „Prišlo ich osem. Ich účasť na diskusii s Ivetou Radičovou a Jozefom Bátorom v Divadle na Rázcestí oznámil Vodcov Bunker lis
tom. Ak neviete, tak banskobystrické divadlá majú najnovšie povinnosť nahlasovať zriaďovateľovi (BBSK) zoznamy „externých účinkujúcich“ a na správnosť informácii dohliadajú „kontrolóri“ zo župného úradu. Nič sa nepýtali, sadli si do prvého radu, nevykrikovali, nerušili, spomienkovú debatu venovanú 17. novembru si nahrávali na video.“
Cestou domov nám veľmi nebolo do reči, už aby sme boli doma a v teple. Na druhý deň otvorím počítač, preberiem mailovú poštu, píše mi brat. Nechcem parafrázovať, dovolím si publikovať, toto mi napísal – „Stále premýšľam nad včerajším večerom – ako je možné, že štátny sviatok (za ktorý sa akoby hanbíme), spomíname ako v pivnici, na detských stoličkách, v nedôstojnom priestore s pocitom konšpirácie disidentskej tajnej cirkvi? Mal som pocit, že sme sledovaní, odpočúvaní a eštebácky evidovaní. Veď to malo byť v Štátnej opere, mal tam byť primátor, župan, poslanci, predstavitelia štátu, cirkví… Je slávnostnejšie spomínanie na MDŽ…A my zakríknutí a v tme nie sme schopní zakričať, prečo je blbá nálada v spoločnosti, prečo s nostalgiou starší spomínajú na krásne časy socializmu, prečo je viac oslavované 60.výročie televízie s načačkanými hosťami ako v štátny sviatok? Znova sa budú stretávať oponenti režimu v bytoch bútorovcov, šimečkovcov….? Mali by sme vypísať referendum, či nezrušiť tento sviatok a radšej sa vrátiť k lampiónovým sprievodom VOSR. Prepáč, že otravujem, ale nedá mi nepodeliť sa s myšlienkami, že sa niečo osudové deje s týmto národom a ak nepríde osvietenie v elitách národa, tak príde čas, ktorý ja už našťastie nedožijem, že sa predsa len vrátime k spoľahlivej Varšavskej zmluve.“
Nezvyknem „odpisovať“, ale predsa len, dnes to inak nešlo. Je po sviatku, spoločnosť sa vráti do normálu, médiá sa rozpíšu o Trumpovi, o „efektívnej solidarite“ Róberta Kaliňáka a voľbách v Rakúsku… a napokon, všetko prekryjú Vianoce. Príde Silvester, Nový a nový rok, zima, sneh…
