BLOG | 26.2.2018

Martin Baník: Poučenie

Včera bol ten deň, kedy sa to stalo. Bol to dôsledok mnohých povojnových udalostí s poskladanou politickou reprezentáciou, ktorá prečkala vojnu buď v Londýne alebo v Moskve. Stalo sa niečo, čo nieslo črty bežnej vládnej krízy. Ona však vo svojom výsledku určite bežná nebola, pretože na 41 rokov zmenila charakter Československa, z demokratickej a plne rešpektovanej krajiny na totalitnú a z Moskvy riadenú vazalskú krajinu. Bolo to presne pred 70 rokmi.

Vďaka verejnoprávnej Českej televízii a krutým mrazom počas víkendu som odpozeral všetko, čo táto televízia ponúkala. Od výborných hraných a dokumentárnych filmov, po diskusné štúdiá, rekonštrukcie dôležitých momentov z toho obdobia, rozhovory historikov a ešte žijúcich účastníkov tej doby. Tak ako už býva zvykom a pravidlom Slovenská republika mlčí, nás sa to vôbec netýka. Tak to je, nevymýšľam. Vznik Československa si pripomína pár  politikov. Roztrhnutie republiky, to čušíme, lebo Dr. Jozef Tiso a neskôr deportácie Židov, Rómov a nepohodlných, no a potom Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a besná arizácia. Ešteže prišlo SNP, kedy sme sa ukázali, že predsa len máme hrdosť, morálku a odvahu zabojovať, keď ide do tuhého a chceme vrátiť Slovensko spať do víťaznej Európy. Áno, k tomu sa hlásime, to televízie vyberú z regála a odvysielajú Vlčie diery, Kapitána Dabač…pripoja pár okukaných dokumentov. O pár dni Deň ústavy a myšlienky putujú už úplne inde. Rok 1968 len tak letmo, aby sa nezabudlo na pána Dubčeka. Rozdelenie republiky v 2002 to je stále len legendárna rozmazaná fotografia Klausa s Mečiarom, ako sa kývajú na stoličkách pod gaštanom. Štandardne nasleduje pár komentárov vtedajších mocných, ktorí sa krútia a ťažko si spomínajú. To Česi a Moravania  sú svedomití a pozorní nielen k histórii, ale hlavne k dnešnému divákovi. Dva blízke národy a dva úplne odlišné prístupy. A ak zabrúsime do čias monarchie alebo odvážne ešte hlbšie, tak to už vôbec nepočúvame a strácame záujem. Nepochopenie, že nám vládli uhorskí králi, tak to by niektorí skalopevní Slováci najradšej vyšmarili z učebníc.

Ale poďme späť k Februáru. Informačne bohatý víkend mi vystavil jednu, pre mňa základnú otázku – Bol Klement Gottwald mazaný a šikovný komunista, ktorý sa obklopil karieristami, demagógmi a šialencami? Alebo úplne zlyhali tí, ktorí stáli na strane slobody a demokracie? Jednoduchá odpoveď nie je v ponuke, kontext doby, roky vojnového utrpenia a povojnová bieda urobili svoje. Akčnosť komunistov ťažila práve z tejto situácie občanov, boli manipulovaní presne tak, ako chcela Moskva. Takmer nevinný začiatok, ľudia jasali a verili, že bude lepšie. Nedokázali si predstaviť, čo bude nasledovať, aké represie komunistický štát použije. S odstupom doby je všetko akoby jasnejšie a zrozumiteľnejšie. Ako sa hovorí – po vojne je každý generál. Kruté poučenie, ale natíska sa hneď otázka, naozaj sme sa poučili?

Dnes, 29 rokov od Novembra sme v situácii, keď spoločnosť prešľapuje, váha, predstiera znepokojenie a začína si zvykať. Nikto, koho poznám vo svojom okolí neverí štruktúram štátu, ktoré majú chrániť demokraciu. Sme akoby v pasci, čakajúc na zázrak. V pravidelných intervaloch sme konfrontovaní s kauzami, ktoré nespochybňujeme. Zároveň nás neprekvapuje, že vyšetrovanie viazne a napokon sa dozvieme, že skutok sa nestal. Kauzu prekrýva kauza nová, už neveríme ničomu a hlavne neveríme, že sa niečo zmení.

Dnes poprava novinára a jeho priateľky. Brutálne a beštiálne, nemám slov… Prekvapujúce? Popravde ani nie, jednoducho sme tam, kde pred rokmi a nemusíme ísť veľmi ďaleko. Bolo to nedávno, pamätáte? Aj dnes stretávam v našom meste ľudí, ktorí sa aj mne vyhrážali, ktorí nútili môjho nadriadeného aby ma z práce vyhodil. Nehľadali dôvody, pracovné alebo morálne zlyhanie. Jednoducho som nebol „ich človek“, preto ma vyšmarili z roboty, rovnako ako môjho otca v roku 1970. Z učiteľa na fakulte urobili skladníka. Neboli to už akčné výbory národného frontu z roku 1948, ale akčné päťky (HZDS+SNS+ZRS) a previerkové komisie. Stále mám v rodine človeka, ktorý ma varoval, keď som v roku 1998 zastupoval  „maďarskú“ stranu vo volebnej komisii, pretože sme sa obávali volebného podvodu. Varovanie, my nezabúdame, hovorilo samé, netreba slov. Som viac ako presvedčení, že mnohí ďalší máte podobné príbehy, nie je nás málo. Tí šialenci, ktorí sú stále okolo nás nepoužívajú vždy zbrane, ale ublížiť to dokážu, pomstu a trest milujú. Áno, bolo to nedávno a veľmi dávno od Februára. Poučenie spoločnosti? Ľutujem, ale vôbec žiadne.

Martin Baník Autor blogu:
Banskobystričan.