Odzneli niekoľkodňové, nariadením mesta zakázané ohňostroje. Do vzduchu vyletelo pár tisíc eur, no a čo? Nič. Je to také naše, tak to má byť. Čert ber všetkých tých, ktorých to vyrušuje a vôbec sa im to nepáči. Chýba úcta k iným, rešpektovanie pravidiel a možno taký, v slušnom svete obyčajný pocit, že čo sa nesmie, to robiť nebudem. Keď s veľkou slávou naši volení oznamovali, aké zodpovedné a účinné mestské nariadenie prijali a že sme sa vysporiadali s týmto nešvárom, tak som vyslovil pochybnosť, ktorá mi bola okamžite vysvetlená. Prax ukáže, to som vtedy odkázal. Prišiel koniec roka a všetky predpovede sa potvrdili. Bola to už vtedy ilúzia, plánované klamstvo alebo predstieraná starosť o verejný priestor mesta. Ale nie, o tom som nechcel….
Koniec roka je ten pravý čas, kedy viac a starostlivejšie hodnotíme a premýšľame. Sme svedkami rôznych oceňovaní a vyhodnocovaní najlepších a najúspešnejších. Tak v umení, športe, vo vede a filantropii, ako aj v kategóriách, ktoré zrkadlia úsilie jednotlivcov a kolektívov, ktoré sú vo svojich výsledkoch jedinečné a mimoriadne prestížne. Ocenenia sú nielen poďakovaním, ale aj upozornením na skutočnosť, že medzi nami žijú, tvoria a dosahujú úspechy mnohí, ktorí žijú skromne medzi nami a o žiadnu mimoriadnu pozornosť vôbec nestoja. Preto pred každým ocenením sú hodnotiteľmi prijímané návrhy občanov, ktorí spoľahlivo a citlivo dokážu ponúknuť toho, kto je hodný ocenenia a úcty.
Pán prezident Andrej Kiska tak už urobil, a to hneď 1. januára 2018 z príležitosti vzniku Slovenskej republiky. Keďže to bol jubilejný rok, teda 25. výročie vzniku štátu, ocenených bolo presne 25. Boli tam aj takí aj takí, bolo to pestré, ale zároveň vyvážené. Osobne som k výberu pána prezidenta výhrady nemal. Prečo by aj, ocenení niečo dokázali, boli určite výnimoční a s mimoriadnymi výsledkami. A to, že tam nesmelo sedel a od prezidenta republiky prevzal Pribinov kríž I. triedy aj Róbert Mistrík, vedec a Banskobystričan s koreňmi z Donovál, ktorý je známejší vo svete vedy, ako v rodnom meste, to ma rozhodne potešilo. V tom okamihu som sa pristihol pri myšlienke, že v našom meste často zabúdame na tých, ktorí tu sú, len sa veľmi neukazujú a neponúkajú.
Aj v našom meste fungujú inštitúty vyhľadávania a oceňovania šikovných, úspešných a hodných nasledovania. Bol som pri tom, keď v roku 1995 primátor Igor Presperín prišiel s návrhom oceniť Cenou primátora mesta laureátov raz ročne za mimoriadnu činnosť v príslušnom roku, resp. za celoživotný alebo mimoriadny výsledok alebo výkon. Už vtedy som upozorňoval, že sa jedná o mimoriadne citlivú tému, ktorá ak sa neuchopí poctivo a bez politického pozadia, môže viac uškodiť ako pomôcť. Varoval som pred tým, že ak ne/prejde návrh laureáta pri hlasovaní v mestskom parlamente o pár hlasov, môže to v konečnom výsledku znamenať zahanbenie a smútok na strane tých, ktorí navrhujú, ale hlavne pre navrhovaných. Primátor si osvojil toto varovanie a preto nebolo toto ocenenie schvaľované mestským parlamentom, ale len samotným primátorom mesta. Až od roku 2009 bola inštalovaná nová kategória, ktorou bola Cena mesta, kde návrhy už schvaľujú poslanci. Za 22 rokov oceňovaní sme zažili všeličo, niekedy to bolo smutné a veselé zároveň.
Návrhy, ktoré sú doručené na Mestský úrad posudzujú členovia Komisie MsZ pre kultúru, informatiku, mestskú kroniku a ZPOZ, tam členovia komisie prijímajú rozhodnutia. Kto si ocenenie zaslúži a kto už vôbec nie, o tom pre tento rok v decembri rozhodlo 7 členov komisie. Odsúhlasené a vybavené. Mne sa to už pár rokov nepáči a uvediem prečo.
Viackrát som podával návrh a verte mi, bolo to vždy po starostlivom zvažovaní, posudzovaní a úvahách. Vždy som bral do úvahy nadštandardné až protokolárne kompetencie uvedenej komisie a rozmary jej členov. V roku 1997 to bol opakovaný návrh na Dušana Kováča, ktorý prešiel až po násobnom zopakovaní nominácie. Potom v roku 2012 prišiel na rad Banskobystrický pivovar. Vtedy ctihodným členom komisie prekážalo, že sa jedná o „obchodnú spoločnosť a to sme tu ešte nemali“. Potom som v roku 2014 pokračoval nomináciou pre Jána Miškoviča, skôr verejne známeho pod prezývkou „Mišiak“, túto nomináciu som taktiež musel v roku 2015 zopakovať, pretože sa tento skvelý človek nevmestil do predstáv opäť tých niektorých. Posledná moja nominácia sa uskutočnila na jeseň minulého roka. Zdôvodnené, vypracované a včas odovzdané. Žiadne slušné vysvetlenie, žiadne výhrady, len ticho. Informácia, ktorá ku mne dorazila krivolakými cestičkami v režime „len nepovedzte, že to viete od mojej osoby“ ma ubezpečila, že nič sa nezmenilo.
Ani jedna moja nominácie nebola bez problémov, čo by mi až tak neprekážalo, veď ide o súťaž najlepších a rozdávať bezbreho množstvo ocenení (bolo to neraz v minulosti) by pokrivilo tento vzácny mestský inštitút. Spracovať návrh, získať presné a potrebné údaje a konzultácia s laureátom, to si vyžaduje starostlivé a pokojné diskusie s cieľom podať návrh tak, aby boli splnené kritériá. Aká je realita? Podáte písomný návrh a už sa potom vôbec nič nedozviete. Nik nemá chuť niečo sa spýtať, doplniť informácie. Obvyklá povinnosť slušne oznámiť, že návrh sa komisii nepáčil, že odzneli také a také výhrady a že jednoducho boli v ponuke lepší, tej sa tiež nedočkáte. Zdalo by sa, že ide o malichernosť, možno moja precitlivenosť, ale ja iný nebudem. Navrhovaní laureáti idú s kožou na trh, svorne sú to vzácni ľudia, ktorí si užívajú úctu a dobrú povesť v rodine, práci a medzi priateľmi. Handrkovanie koho tento rok áno a koho tento rok veru nie, to im na pokoji a pracovnej pohode určite nepridá. Zároveň si myslím, že práve oceňovanie výrazne dobrých a vzácnych by malo byť korektné a prísne etické.
