Šéf parlamentu Andrej Danko a bývalý šéf parlamentu Richard Sulík zašli na kávu do Hainburgu, aby si v prítmí kaviarne čo-to povedali, premiér v samohodnotení úspechu predsedníctva bez prítomnosti trucujúcich europoslancov, minister Miroslav Lajčák ponúkol 200 strán textu, o tom ako zodpovedne vyberal agentúru a umelcov, partia zúfalých stavbárov žiada výplatu priamo na tlačovke v parlamente… Juj, prepáčte, nie o tomto, to sa dnes nepatrí.

Predvianočný čas, čas Adventu a blízkosti Vianoc, to je pre väčšinu z nás obdobie, kedy sa viac ako v iné dunnamedni zamýšľame, spomalíme, scitlivieme a ponárame sa hlbšie a s väčšou dávkou odvahy do svojich myšlienok. Mnohí pristúpime k Zvoničke želaní na námestí, zatrasieme zvoncom a prajeme si hlavne zdravie, lásku a šťastie pre seba, blízkych a priateľov. Ale, popravde, väčšina praje všetkým a bez rozdielu len dobro a pokojný život. Postojíme, stretneme priateľov, možno aj takých, ktorých sme roky nevideli. Tešíme sa spomíname, vymieňame si informácie a poklony. „Tento rok sa vydaril, resp. opačne, aby už bol za nami, bol nepríjemný, odčerpal nám veľa síl, nech už ide do čerta.“

Koniec roka je časom hodnotení a oceňovania tých, čo vystúpili z davu priemernosti a nezáujmu. Chválime tých, čo neváhali a pomohli, alebo tých, čo prekvapili, urobili skvelý výsledok alebo dokázali, že skvelo ovládajú svoju profesiu. Taký je vždy koniec roka, pochválime v rodine, v práci, v meste a krajine. Zatiaľ je všetko ako má byť. Až príde okamih, objaví sa chybička a už nie je všetko tak bezchybné, lesklé a úprimné ako má byť. Keď chýba slušnosť, takt, prirodzený obdiv a uznanie, niečo tu nefunguje.

V roku 1994, teda pred 22 rokmi prišiel medzi poslancov primátor Igor Presperín s návrhom, aby mesto udeľovalo Cenu mesta. Mala patriť tým, ktorí si to zaslúžia, ktorí robia dobré meno mestu a ktorí svojou odbornosťou, nasadením, nezlomnosťou, obetavosťou a úprimnosťou dosiahli mimoriadne úspechy, resp. v plnej skromnosti pomohli iným, práve tým, ktorí to potrebovali.

Moja skúsenosť nemusí byť tou, ktorá potvrdzuje pravidlo, ale predsa len, dokumentuje stav, ako to v našom meste funguje. V roku 1996 som navrhol Ing. Dušana Kováča, ktorý do mesta priniesol výstavníctvo, chcel ho rozvíjať a profesionalizovať.  Nevyšlo to, prednosť dostali iní. Uznal som, nakoniec ocenenie pán Kováč dostal v roku 1997. Druhý môj návrh bol vo svojej podstate prevratný. V roku 2012 som navrhol spoločnosť Banskobystrický pivovar a nastali komplikácie. Nebolo toho, kto by mi to oznámil, dopátrať sa k informácii bolo takmer nemožné. Predsa len, dorazila ku mne opatrná (len nepovedzte, kto to povedal) správa, že výhrady boli hlavne v tom, že ide o komerčnú spoločnosť a je to preto nevhodné… Prečo? To som sa dodnes nedozvedel, jedno však viem s veľkou istotou, môj návrh asi nečítali, inak by nemohli pochybovať. Vďaka za to, že sa našli aj takí, ktorí návrh pochopili a Urpiner ocenenie dostal. A napokon, zatiaľ návrh posledný. Známy a v zahraničí oceňovaný fotograf, organizátor pomoci zdravotne postihnutým deťom a duša mnohých podujatí po celom Slovensku – Ján Miškovič, známy skôr pod prezývkou „Mišiak“. Návrh putoval na mestský úrad v roku 2014, bez akejkoľvek spätnej informácie, potichu a zatajene bol odmietnutý. Žiadna informácia, prečo a kto tak rozhodol. Potupne a zbabelo, išlo to, ako sa u nás hovorí, dostratena. Bolo to nechutné, predsa len som nezaváhal a „Mišiak“ ocenenie dostal o rok neskôr.

Pár dní pred Vianocami, presne večer 9.12.2015  vypukol v byte rodiny Babiakovcov požiar, ktorý napriek rýchlemu zásahu hasičov a iných záchranných zložiek úplne vyhorel. Rodine s dvoma deťmi nezastalo vôbec nič. Panika, strach, beznádej, zúfalstvo…pocity rodiny v tých zimných predvianočných dňoch. Kým iní chystali darčeky, piekli koláče a tešili sa na sviatky, oni bojovali o prežitie. Nie, nie je to film, je to skutočná situácia, ktorá postihla skutočnú rodinu na sídlisku Sásová. Správa sa okamžite šírila po celom meste… Tu štartuje príbeh ľudí, ktorí neváhali a okamžite hľadali spôsob ako rodine pomôcť. Po sociálnych sieťach preletela informácia, že rodina Petra a Veroniky Babiakovcov je v beznádejnom stave, nič im nezostalo, nemajú kde bývať a čo si obliecť. Srdiečko sa rozbúchalo v mnohých ľuďoch, predvianočný čas umocňoval pocity a mobilizoval k rýchlej pomoci. Nechcem spomínať mená, boli ich desiatky. Neváhali, konali a pomohli. Prebehlo množstvo rozhovorov, apelov a prosieb. Pomohli média, zafungovalo spoločenstvo ĽudiaĽuďom.sk, pripojilo sa množstvo bezmenných, ktorí nosili potraviny, šatstvo, stavebný materiál, pomohli fyzicky pri likvidácii následkov požiaru. Do Vianoc bolo vypratané zhorenisko bytu, po sviatkoch začala rozsiahla a komplikovaná rekonštrukcia. Pracovalo tu niekoľko dobrovoľníkov a firiem, stravu im bezplatne zabezpečila miestna pizzeria a neďaleká stredná škola. Mesto Banská Bystrica taktiež pomohlo, darovalo rodine v núdzi finančnú pomoc vo výške 10000€ na pokrytie aspoň základných potrieb. Spojenie ľudí bolo úspešné, dnes už zostala len príkra spomienka.

Viceprimátor Martin Turčan predložil v zmysle Štatútu mesta, (Čl. 2, odst. 1, písm. c – „Cena mesta sa udeľuje za činnosť osôb pri záchrane životov a majetku mesta a jeho občanov“ a odst. 3 – „O udelení ceny rozhoduje mestské zastupiteľstvo“) návrh na udelenie Ceny mesta pre ľudí, ktorí boli v centre diania, ktorí boli aktívni, venovali pomoci svoj čas a ktorí organizovali a vecne zabezpečovali celú pomoc. Potiaľto je všetko ako má byť, nie som prekvapený, skôr vďačný, že sa nezabudlo. Mimoriadne situácie si všade vo svete vyžadujú mimoriadne konanie, za ktorým sú vždy ľudia a tí si zaslúžia minimálne verejné poďakovanie a úctu.

V našom meste, ako píšem vyššie, to však predsa tak jednoduché byť nemôže. Všetky zozbierané návrhy na ocenenia „preveruje“ a „odporúča“ Komisia mestského zastupiteľstva pre pre kultúru, informatiku, mestskú kroniku a ZPOZ. Komisia hlasovaním vyradila návrh Martina Turčana a neodporučila mestskému parlamentu o ňom hlasovať. Nechcem špekulovať a konšpirovať, ale dospel som k jednému – je smola, že požiar sa stal 9. decembra 2015, taktiež je smola, že pomohli ľudia, ktorí sú v očiach niektorých poslancov nehodní ocenenia a je taktiež smola, že politické vyjednávanie typu – „my vám a vy nám“ sa práve v tomto prípade očividne vyhlo tomuto „poslaneckému projektu“.  Návrhu nedali šancu, nedovolili všetkým poslancom, ktorí nás v mestskom parlamente zastupujú vyjadriť sa, nedovolili diskusiu a poctivé hlasovanie. Rozhodli a hotovo.

Nechutné, ponižujúce a nedôstojné páni poslanci a neposlanci, ktorí ste členmi komisie a ktorí ste v záujme niečoho zvláštneho nezodvihli ruku. Hanbím sa za vás…

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.