DSC_0977Perla na Hrone, tak sa hovorilo Banskej Bystrici v minulosti, bola v medzivojnovom období mestečkom, ktoré sa preslávilo svojou malebnosťou, čistotou a prekrásnou scenériou okolitých hôr. Bolo známym, okrem iného, ako mesto turizmu a športu. V blízkom okolí vyrástli turistické chaty, boli sme propagátormi zimných športov, ktoré sa objavili začiatkom storočia. Mali sme skokanské mostíky na Srnkovej, každoročne klzisko v mestskom parku, dve plavárne a kolkáreň pri Hrone, IMCA tu mala tiež svoje miesto. Bol vybudovaný Národný dom s divadlom, ako centrum spoločenských udalostí a kultúry. Boli sme mestom, ktoré malo neďaleko vyhľadávané kúpele Sliač, Brusno a Korytnicu, kde sa liečila „smotánka“ z Budapešti a Viedne. Po vojne, už za iného režimu, sme získali ďalšie atraktivity, ktoré boli často jedinečné v celom Československu. Krytý zimný štadión, futbalový štadión a jedinečné plážové kúpalisko na Štiavničkách. Amfiteáter, jedno z prvých panoramatických kín v republike, neskôr hotel Lux, Pamätník SNP, Dom kultúry, umelá dráha pre zjazdové lyžovanie, skokanské mostíky, vlek na Urpín a bežecká dráha pre lyžiarov na Uhlisku. Armáda postavila krytú halu a mesto krytú plaváreň. Bola postavená nová železničná stanica, mali sme neďaleko fungujúce letisko. Čo máme dnes, čo výnimočné a atraktívne ponúkame Bystričanom a návštevníkom? Za viac ako dve desiatky rokov od vzniku samosprávy máme obnovené a na pešiu zónu zmenené srdce mesta, obnovený Matejov dom, Štátnu vedeckú knižnicu, Bábkové divadlo na rázcestí, obchodné centrum Európa a veru tuho musím premýšľať, čo ešte. Opačná otázka znie, o čo sme prišli? Odpoveď poznáte…

Sme naozaj mesto bez perspektívy a ambície? Sme hanebne mestom úpadku, ktoré stráca lesk perly na Hrone. Mestom, ktoré nemá úctu k histórii, ale hlavne úctu k vlastným občanom. Zdá sa, že veľa šťastia sme nemali, vždy boli iné zástupné priority, roky utekali, primátori sa menili.

Súčasná reprezentácia mesta smelo vyhlásila, že Banská Bystrica bude mestom cestovného ruchu. Prečo nie, veď sa len vraciame niekde, kde mesto so svojím jedinečným okolím bolo pred päťdesiatymi a viac rokmi. Ale teraz ruku na srdce Bystričania, čím chceme reálne lákať turistov, čím sme výnimoční a atraktívni v záplave ponúk z globalizovaného sveta?

Pred rokom a pol prednosta úradu Miroslav Rybár najprv veľmi diskrétne, hovoril o „mori“, ktoré by malo vyrásť na Štiavničkách. Pred pár dňami nabral odvahu a začal v triezvejšej podobe prezentovať myšlienku pred zrakmi médií. Je to zábavka, ako poctivo to pán Rybár myslí? Túto otázku si kládli mnohí z nás a mnohí si aj ťukali na čelo. Možno Vás teraz prekvapím, ale od začiatku podporujem túto myšlienku. Považujem za nešťastie a taktické zlyhanie, že hovoril o „mori“ a mega stavbe, ktorú si nevie nikto z nás na Štiavničkách predstaviť. Som však presvedčený, že štúdia uskutočniteľnosti a únosnosti územia je dobrý zámer a preto ho podporujem. Mesto neplánuje investovať zo svojho, veď na to by nikdy nemalo a nikdy by taký úver nedostalo, ale chce hľadať investora. Dnešným posmeškom a úsmevom tiež rozumiem. Sú namieste a to hlavne preto, že v našom meste sa mnohým veciam nedarí a prestávame čomukoľvek veriť. Napokon v závere len toľko, celý čas sa pokúšam oddeliť komunálnu realitu a smelý plán výstavby aquaparku. Popravde, ide to ťažko, ale veľmi sa snažím. Zašlý lesk perly a dobrá povesť sa vracia veľmi ťažko. Bude to stáť veľa námahy, nasadenia a tvrdej práce, ale začať by sme už mali.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.