Počas poslednej vlny horúčav Slovensko nezažilo len nepríjemné počasie, ale sériu udalostí s vážnymi dôsledkami na zdravie ľudí, dopravu, nemocnice aj bezpečnosť. Klimatická zmena totiž nevyzerá ako číslo v tabuľke, ale ako mesto, v ktorom sa zrazu ťažko dýcha, pracuje, cestuje aj starne.
A preto má zmysel položiť si otázku aj u nás, v Banskej Bystrici: ako naše mesto zvládlo poslednú vlnu horúčav?
Mesto reagovalo. V uliciach fungovali vodné hmly, fontány, pitné fontánky, kropenie centrálnej mestskej zóny a frekventovaných ulíc. Mesto zverejňovalo odporúčania, ako sa správať počas extrémnych teplôt. Na mestskom úrade sa skrátil pracovný čas.
To všetko sú užitočné opatrenia.
Lenže sú to opatrenia typu: „Je horúco, tak ľuďom trochu uľavme.“
Nie opatrenia typu: „Extrémne horúčavy sú mestská krízová situácia a podľa toho riadime verejné služby, dopravu, sociálne zariadenia, úrady, školy, verejný priestor aj komunikáciu s obyvateľmi.“
A to je podstatný rozdiel.
Banská Bystrica dnes nie je mesto, ktoré by klimatickú zmenu úplne ignorovalo. Má Akčný plán pre mitigáciu a adaptáciu na zmenu klímy, má mapy zraniteľnosti, má rozpracované projekty zelenej a modrej infraštruktúry. Pripravujú sa zelené sídliská, revitalizácie vnútroblokov, verejných priestorov a parkov.
Mesto vie, že klimatická zmena existuje. Vie ju pomenovať. Vie o nej napísať strategický dokument. Vie ju nakresliť do máp. Vie pripraviť projekty.
Lenže medzi strategickým dokumentom a prehriatym autobusom je ešte dosť veľký kus cesty.
Najväčší problém Banskej Bystrice dnes nie je v tom, že by nemala klimatické priority. Nie je ani v tom, že by nemala plány. Problém je v tom, že klimatická agenda je stále príliš roztrúsená, projektová a závislá od externých zdrojov.
Veľká časť zelenej transformácie mesta stojí na grantoch, eurofondoch a projektových výzvach. Ak sa klimatická odolnosť mesta financuje najmä vtedy, keď sa objaví výzva, tak nejde o stabilnú politiku, ale o čakanie na vhodný formulár.
Mesto, ktoré chce byť odolné voči klimatickej zmene, potrebuje aj vlastný, stabilný klimatický rozpočet. Nie iba riadky roztrúsené medzi zeleňou, dopravou, školami, sociálnymi službami a investičnými akciami. Potrebuje mestský klimatický fond, z ktorého sa nebudú financovať iba nové projekty, ale aj údržba toho, čo už máme.
Lebo dažďová záhrada bez údržby je po pár rokoch len smutný záhon s dobrým PR príbehom. Zelené opatrenia nie sú jednorazová fotografia pri otvorení projektu.
Druhý deficit je prevádzkový.
Mesto potrebuje jasný krízový teplotný protokol. Nie improvizáciu podľa toho, ako veľmi je práve horúco a koľko ľudí sa ozve na sociálnych sieťach. Pri výstrahách SHMÚ druhého a tretieho stupňa by sa mal automaticky spúšťať balík opatrení: úprava režimu mestského úradu, sociálnych služieb, denných centier, verejných podujatí, mestských zariadení, MHD a informovania obyvateľov.
Nemá sa čakať, kým bude zle. Má existovať plán. A ten plán má byť verejný.
Občan má vedieť: keď príde extrémna horúčava, mesto urobí toto, toto a toto. Nie preto, že sa niekto práve dobre vyspal. Ale preto, že ide o štandard.
Tretí problém je participácia.
Banská Bystrica má ambíciu robiť veľké zelené projekty. Lenže ak sa verejnosť prizýva až vtedy, keď sú riešenia prakticky hotové, potom nejde o spoluprácu, ale o pripomienkovanie cudzieho rozhodnutia.
Mestský park je varovaním. Ak zelený projekt skončí ako spor o výrub stromov, potom niečo nefunguje. A nie, problém nie je v tom, že občania nerozumejú pokroku. Problém je v tom, že ľudia už neveria, že slovo „revitalizácia“ automaticky znamená viac života.
Niekedy sa pod revitalizáciou skrýva priveľa betónu, priveľa výrubov a priveľa architektonického sebavedomia.
Ak mesto pripravuje zelené sídliská, parky a vnútrobloky, občania a nezávislí odborníci majú byť pri tvorbe zadania. Nie až pri pripomienkovaní hotového riešenia. Inak sa z klimatickej adaptácie stane ďalší zdroj konfliktu.
A to je škoda, lebo práve klimatická agenda by mala ľudí spájať. Tieň stromu totiž nevolí ani pravicu, ani ľavicu. Tieň stromu jednoducho funguje.
Čo by teda Banská Bystrica mala urobiť?
Po prvé, zaviesť záväzné klimatické štandardy do mestských služieb. Napríklad pri MHD má byť jasne určené, kedy musí byť spustená klimatizácia, ako sa to kontroluje a kto nesie náklady. Ak má mesto objednávku výkonov vo verejnom záujme, klimatická bezpečnosť cestujúcich musí byť jej súčasťou.
Po druhé, vytvoriť mestský klimatický fond. Stabilný, chránený a určený nielen na nové projekty, ale aj na údržbu existujúcich zelených a vodozádržných opatrení.
Po tretie, schváliť mestský krízový teplotný protokol. Automatický systém reakcie pri výstrahách SHMÚ. Nie prosby, nie statusy, nie improvizácia. Protokol.
Po štvrté, posunúť participáciu z úrovne „príďte si vypočuť, čo sme pripravili“ na úroveň „poďme spolu určiť, čo má byť cieľom projektu“. Pri klimatických opatreniach je to kľúčové. Lebo ak sa ľudia nestotožnia s riešením, budú ho vnímať ako ďalší zásah zhora.
Banská Bystrica má istý základ. Lenže teraz prichádza ťažšia fáza.
Preložiť klimatickú politiku z dokumentov do každodennej prevádzky mesta.
Z APMA do autobusov.
Z máp zraniteľnosti do sociálnych služieb.
Zo zelených vízií do rozpočtu.
Z tlačových správ do krízového riadenia.
Lebo budúce leto nebude čakať, kým sa skončí verejné obstarávanie, kým príde eurofondová výzva alebo kým sa v radnici nájde politická odvaha povedať, že horúčavy už nie sú len počasie.
Sú test.
Banská Bystrica ho zatiaľ nespravila zle.
Ale na jednotku to tiež nebolo.
