BLOG | 3.8.2018

Katarína Čižmárová: 30 rokov jedného sídliska…. #1

Časť prvá: Ako to bolo na začiatku

Písal sa rok 1988, keď sme sa prisťahovali do Podlavíc do novučičkého bytu. Podlavice som trochu poznala, lebo spolu s rodičmi sme často tadiaľ prechádzali do záhrady do Tajova. Iné to však bolo, keď sme tam začali bývať. Počiatočnú radosť z nového bytu vystriedali každodenné starosti. Neboli to len starosti bežného rodinného charakteru ale aj napríklad dochádzky dcérky do materskej školy do mesta, nakupovanie v jednom malom dedinskom obchode s rozličným tovarom, či mliekarni alebo maličkej mäsiarni. Do výstavby sídliska tieto obchodíky postačovali, ale postupne ako začalo pribúdať obyvateľov v nových panelákoch, kapacita obchodov nestačila. Chýbala pošta, materská škola i väčšia základná škola. Lekársku starostlivosť o deti vyriešila ambulancia zriadená v jednom z panelákových bytov. Navyše prišiel rok 1989 a všetky rozostavané objekty i plány zastali. Zostala nedokončená základná škola, úprava okolia, chýbali detské ihriská, zastávky MHD, chodníky. Celému sídlisku dominovala obrovská jama (na mieste dnešnej veľkopredajne potravín) s množstvom blata a buriny. Miestni obyvatelia nás prijali rozpačito, a veru nemohli sme im to zazlievať. Veď vďaka nám boli neustále rady na potraviny, mlieko i mäso, vďaka nám mnohí prišli o svoje domy i záhrady, ktoré ustúpili novým panelákovým domom. Z pokojnej prímestskej dedinky sa stala  mestská časť, plná ľudí a ruchu.

Pre mňa osobne bolo prisťahovanie do Podlavíc pozitívnou zmenou. Z ruchu centra mesta zrazu ticho a pokoj dedinského prostredia, v ktorom každý každého pozná a kde sa vám na ulici, či v obchode prihovoria celkom neznámi ľudia alebo ponúknu pomôcť s kočíkom či nákupom. Pomaly sme sa zžívali nielen so susedmi, ale aj s miestnymi obyvateľmi. Začali sme si svojpomocne upravovať okolie panelákov, riešiť aspoň dočasne priestory, kde by sa mohli hrať deti, budovali sme pieskoviská i malé kvetinové predzáhradky okolo vchodov panelákových domov. Netrpezlivo sme čakali na dostavbu školy, či odstránenia blata na zastávkach MHD.

Tak ako to v živote chodí aj medzi nami boli ľudia, ktorým bolo jedno, v akom prostredí žijú, ďalšiu skupinu tvorili ľudia,  ktorí otvorene kritizovali a verejne dávali najavo svoju nevôľu so stavom vecí a bola aj skupina nespokojných obyvateľov, ktorí chceli veci meniť aj vlastným pričinením. A k takým by som zaradila aj seba. Nadávať a kritizovať je ľahké, ale hľadať možnosti riešenia už ťažšie. Pozitívne impulzy a námety som získala jednak v materskej škole na Bukovej ul. ale i v základnej škole, kam začala chodiť aj moja dcéra a neskôr môj syn. Aktívne som sa zapojila do diania v týchto zariadeniach, pracovala som v ZRPŠ i Rade školy, spoznala som rovnako akčných rodičov i učiteľky, ktoré mali mnoho skvelých nápadov ako zlepšiť život v tejto mestskej časti. Ako aktívna členka  Zboru pre občianske záležitosti som spoznala našich poslancov a cez nich som postupne nachádzala možnosti riešenia našich problémov.

Katarína Čižmárová Autor blogu:
Katarína Čižmárová, mestská poslankyňa za volebný obvod Podlavice, Skubín, Uľanka, Jakub, Kostiviarska, Karlovo a bývalá vysokoškolská pedagogička na Fakulte prírodných vied UMB. V rokoch 2010 – 2014 pôsobila ako zástupkyňa primátora. Miluje slovenské tradície, ale aj Paríž, no najmilšia je jej aj tak Banská Bystrica.