Svoje víťazstvo sme prehrali, už ho rozkladajú. Pýtali sa ľudí, čo si o tom myslia.
„Je to hlúpe,“ povedal chlapec a bezstarostne utekal. K tisícom svojich majákov.
Ale čo my? Čo bude s nami? Mali ho radšej odstreliť. Ako chorého psa. Zavreli by sme oči a zabudli. Ale teraz ho zvliekajú z kože. Ako tie naše nádeje. Tehlu po tehle. Na rade je červený šál. A po ňom mi zmizne z dohľadu. Zostane už len dom. A žiadne more za ním. Žiadne more…
Toto je krátka ukážka z novej knihy mladej autorky Diany Mašlejovej – Maják. Diana je Bratislavčanka. V Bratislave sa narodila, žije tam aj pracuje, dýcha, cíti, smeje sa aj plače… Je to jej mesto. A o ňom je aj jej Maják. Knižočka na vzhľad a dotyk útla, avšak plná emócií, prchavých okamihov ale aj spomienok, ktoré pretrvávajú.
Diana na vyjadrenie svojich pocitov a vnemov nepotrebuje veľa slov. V jej krátkych príbehoch je však všetko. Prečítate ich na jeden nádych, no dlho bude vo vás rezonovať ich jednoduchosť a zároveň sila. A tiež si uvedomíte, že nie je maják ako maják a že nie za každým majákom je more… V rozhovore s Dianou Mašlejovou sa o konkrétnom „majáku“, ktorý sa dostal do názvu jej knižky, dozvieme viac.
Ten váš maják bol vlastne komín na Čulenovej ulici v Bratislave. Bolo vám ľúto, keď „zmizol“?
Tento komín pre mňa predstavoval akési spojenie starého a nového, snového a reálneho. Keďže som z okna videla len jeho vrchnú časť, vytŕčajúcu ponad tehlový dom, stal sa mojím majákom, akousi víziou, že tam v diaľke je more. Samozrejme, ostala som duchaprítomná a nebrala som si na prechádzku k nemu plavky, ale rada som naň hľadela z pohovky a rozmýšľala o tom, čo mi práve prechádzalo mysľou. Jeho odstránenie bolo dôkazom, že si ako spoločnosť nevieme dostatočne vážiť a uchovať minulosť a čo je nepotrebné a nepraktické, to často zničíme.
No iste máte aj teraz svoj maják či majáky snov…
Mám ich viacero. V tej hmotnej rovine sú to rôzne miesta v Bratislave, kde si chodím oddýchnuť od hluku a problémov, napríklad Ondrejský cintorín, uličky Palisád, obľúbené kaviarne alebo známe kníhkupectvo na Kozej. V abstraktnej, či pocitovej, sú mojimi majákmi partner, priatelia, literatúra.
Od narodenia žijete v Bratislave. Kde ste sa ako dieťa najradšej hrávali?
Detstvo som prežila na sídlisku, v Ružinove. Rada si spomínam na tamojšiu malú knižnicu, v nej som dokázala snoriť aj celé hodiny, odpočítavala som roky, kedy sa budem môcť pozrieť do miestnosti s beletriou pre dospelých a pri prezeraní kníh ma doslova šteklilo v bruchu. Vtedy som sa do literatúry zamilovala. A mimochodom, stáva sa mi to v knižniciach dodnes. Žiaľ, už ich nenavštevujem tak často, ako by som si priala. Ako malá školáčka som mala najradšej zatvoriť sa do babinkinej spálne s knihou v ruke, alebo ťukať na dedkovom písacom stroji. Samozrejme, celkom asociálna som nebola, hrávali sme sa na ihrisku, s dievčatami šepkali tajomstvá za typickými betónovými panelmi. Možno som si to už zidealizovala, ale predsa vo mne najsilnejšie spomienky na detstvo tvoria knihy.
A kam ste chodievali na prázdniny?
Každé letné prázdniny som trávila na východnom Slovensku, u starých rodičov v Humennom. Im je venovaná aj jedna poviedka v knihe. Bolo to čarovné obdobie, celkom iné ako leto v Bratislave. Aj keď som rada oberala jablká, zbierala v kríkoch maliny, pozorovala svätojánske mušky a hrala tenis o stenu domu, predsa len som bola typickým mestským dieťaťom. Bála som sa psov, aj tmavého lesa, na strom som nevyliezla ani raz… aj, keď ich v záhrade bol aspoň tucet. Starí rodičia ma mali veľmi radi a nebyť ich, nikdy by som neprivoňala pálenému kompostu, nenaučila by som sa rozoznať slivku od ringloty, ani vykopať chren.
Oklamať, uveriť – oklamať sa, uveriť si. Nemilovať, mailovať… Týchto, ani nie desať slov z vašej knihy je konštatovaním súčasnosti. Bohužiaľ… Za čím je vám smutno?
Našťastie ma spomienky nikdy nesprevádzali ako nejaký ťaživý kameň. Minulosť, nech bola občas akokoľvek ťaživá, dokážem, alebo sa o to aspoň snažím, vnímať okom pozorovateľa, niekedy smelého, inokedy schovaného kdesi v kríkoch. Nachádzam v nej často krásne momenty, vysvetlenia svojho uspokojivého, či menej uspokojivého správania, nádej, ale občas i hnev a smútok. Skrátka, nie som typ, ktorý niečo ľutuje, alebo horekuje, že keby bolo bývalo inak, tak by… Ak mi minulosť zaklope na dvere, pozvem ju na kávu, ale vysedávať s ňou celé dni nemienim…
Súťaž o knihu Maják
Zbierku poviedok mladej slovenskej prozaičky Diany Mašlejovej Maják, s ilustráciami Lucy Hudec, zakúpite v každom dobrom kamennom i internetovom kníhkupectve. Na portáli BBonline.sk ale môžete o túto knižku, navyše s vlastnoručným podpisom autorky, aj súťažiť. Stačí do nedele 16. februára odpovedať na otázku: Podľa ktorého „majáka“ nazvala Diana Mašlejová svoju knihu?
Súťaž je ukončená. Výherkyňou sa stala Ivana Kováčiková.
