BBonline.sk (Filip Roháček), foto: Dušan Hein | 10.6.2012

Téma Palach, alebo keď v divadle behá mráz po chrbte

Banskobystrické Divadlo v Záhrade uviedlo v stredu v predpremiére počas festivalu Arteterapia a v nedeľu v premiére vôbec prvú inscenáciu pod svojou hlavičkou. V malom priestore prináša veľkú hru, ktorá je na jednej strane monodrámou, na strane druhej veľkým dobovým obrazom. Téma Palach diváka vráti do stále prítomnej minulosti.

Píše sa rok 1968 a Česko-Slovensko obsadzujú vojská Varšavskej zmluvy. Generácie mladých ľudí vôbec prvýkrát zažívajú reálny strach a neistotu. Ešte horším pocitom je však bezmocnosť. Bezmocnosť zmeniť svoj osud, prípadne osud svojho okolia, svojej krajiny. 19. januára 1969 sa v Prahe na protest okupácii upálil Ján Palach. Meno tohto študenta sa razom rozšírilo aj do najvzdialenejších kútov republiky. A nebol posledným, kto sa rozhodol takýmto spôsobom a pre tento dôvod ukončiť svoj život. Presne tak odišla aj prvá láska spisovateľky a novinárky Ľuby Lesnej, z ktorej scenára Téma Palach vychádza. Obdobie Palachiády patrí k smutnému obdobiu našich dejín, ale hra nezostáva len pri ňom. To čo nasledovalo po ňom, bolo totiž pre mnohých ešte väčším utrpením.

A skartujú a skartujú…

Skartovali sa dejiny. Skartovali sa osudy. Na mnohých sa zabudlo. Skartovaním, dokonca priamo nad hlavami divákov, sa začína i končí inscenácia, po vzhliadnutí ktorej budete mať hlavu plnú dojmov i vy. Zabudlo sa na mnohých a napríklad aj na Petra (Roman Martinský), ktorý síce bol synom komunistického funkcionára, no sám, a nielen vnútorne, bojoval proti okupácii. So svojou láskou Soňou (Lenka Ľuptáková), spolužiakom Jurajom (Jakub Janíček) a jeho mamou a zároveň ich učiteľkou Andreou (Eva Pavlíková) sú priateľmi, ktorí sa otvorene rozprávajú o všetkých udalostiach. Narážajú však napríklad na riaditeľa školy – až typického normalizátora Jezného (Michal Ďuriš). Po samovražde Petra sa všetko mení. Výsluchy a prenasledovanie Štátnou bezpečnosťou sú na dennom poriadku a to sa na každom z nich prejaví.

Na doskách Divadla v záhrade sa stretla zostava známych skúsenejších hercov i mladých študentov herectva. „Tento projekt ma oslovil najmä témou, pretože sa týka každého z nás a zároveň to bola veľká možnosť na hereckú prezentáciu,“ hovorí študent banskobystrickej Akadémie umení Roman Martinský, ktorý stvárnil postavu Petra.  „Téma Palach je o človeku, čistote a boji za vyššie princípy. Ale aj o tom, ako celá doba a spoločenské systémy aj v súčasnosti zakrývajú niektoré veci. Stále zametáme niečo pod koberec a skrývame sa za niečo, nosíme masky a nie sme sebou samým,“ vysvetľuje hru rodák z Liptovského Hrádku.

Herečka nitrianskeho divadla Eva Pavlíková sama hovorí, že sa nebráni vystupovaniu ani v menších priestoroch, akým je aj banskobystrická Záhrada: „Premýšľala som hlavne či sa to dá časovo zvládnuť, ale potom mi Vierka Dubačová povedala, že podľa Ľuby Lesnej  sa na tú učiteľku Borovskú podobám. Premýšľala som nad tým a povedala som si, že to bude fajn, pretože ma téma veľmi zaujala a spoznám nových ľudí.“

Predstaviteľka hlavnej postavy Sone Lenka Ľuptáková pôsobila dlhodobo najmä vo Francúzsku a dlho rozmýšľala, akou hrou sa vrátiť pred slovenské publikum: „Vierka ma oslovila ako režisérka, ktorú som si vážila, aj keď som ju osobne nepoznala, ale má určité meno v reformovaní divadla. Lepšiu tému na návrat by som si ani nevedela predstaviť. Je to zúčtovanie s vlastnou kultúrou a minulosťou,“ hovorí aktérka hlavnej tragickej postavy. Tá sa v Téme Palach predstavuje hneď v niekoľkých obdobiach svojho života: „Je to náročné, ak sa to človek snaží ponímať z vonku. Keď sa snaží mať staré telo, keďže na začiatku má 58, potom 17 a potom 30 rokov. Ale zistila som, že lepšie sa to rieši vnútorne cez dynamiku myslenia. Mladý človek skôr vybehne, je to o impulze slova. Keď sa dôveruje textu a impulzom veku, to telo si to dohrá samé,“ dodáva.

Viera Dubačová: Zabúdať je nebezpečné

Režisérka Viera Dubačová, ktorá dlhodobo pôsobí v Banskej Bystrici, nad témou spracovanou vo svojej najnovšej hre uvažovala už dlhé roky. Výsledkom je inscenácia so skvelým hereckým i technickým obsadením, ktorá je silným zážitkom pre každého diváka.

Kedy prišiel prvý popud k vzniku tejto hry?

Pred dvomi, tromi rokmi som robila v Žiline inscenáciu Spolužiaci, ktorá bola o roku 1968. Téma Palach vo mne drieme už niekoľko desaťročí a intenzívne som to cítila už za socializmu. Práve pri tejto hre som sa dostala k rôznym materiálom a dobovým nahrávkam, okrem iného aj Palachov hlas pred smrťou. Vtedy som si vravela, že určite o ňom urobíme inscenáciu. Oslovovala som ľudí, o ktorých som tušila, že tým boli dotknutí a stretla som Ľubu Lesnú. Vyskladali sme predstavenie, ktoré sa týka Palacha, ale je o  slovenskom mladom chalanovi, ktorý sa skutočne dva mesiace po Palachovi upálil na na brehu Dunaja, a na ktorého sa zabudlo.

V čom teda spočíva hlavná myšlienka Témy Palach?

Som inšpirovaná touto ťažkou dobou a neangažovanosťou ľudí, mladých ľudí, ktorí rýchlo zabúdajú na svoje dejiny. Chceme žiť teraz a tu, ale bez toho, aby sme sa vysporiadali s minulosťou sa to nedá. Zabúdať je nebezpečné.

Ľuba Lesná: Volal sa Vlado Vico

Téma Palach vychádza zo scenára novinárky a spisovateľky Ľuby Lesnej. Jej scenár pod názvom „Pravda víťazí (aj proti našej vôli)“, bol v roku 2009 ocenený v súťaži Nová dráma.

Téma Palach nie je len dobovou hrou, ale v podobe využitia Vášho scenára zároveň aj odrazom Vašich spomienok.

Výsledok je kombinácia toho čo som napísala a Divadlo Záhrada a Vierka Dubačová toho dosť upravili. Sú to aj moje spomienky na rok 1968, na okupáciu, na upálenie Palacha, ale aj spomienky na moju prvú lásku. Žiaľ Bohu sa 15. marca 1969 upálil. Volal sa Vlado Vico a nebol to môj spolužiak, ako je to v hre, ale chodil do mojej školy a bol starší o dva roky.

Niektoré scény vo vás musia prebúdzať rôzne pocity.

Som presvedčená, že každá hra je inšpirovaná aj skutočnosťou. Realita spolu s tým dodaným splývajú a nedá sa oddeliť čo je vymyslené a čo nie. Chcela som, aby táto časť histórie neupadla do zabudnutia. Chcela som, aby sa spomenulo na moju generáciu, ktorá mala niekoľko nepríjemných zlomových momentov. Neboli až také zlomové, ako u generácie mojich rodičov, ktorí zažili Druhú svetovú vojnu, ale predsa len totalitný komunistický systém dal mnohým zabrať a napáchal mnoho zla. Medzi iným počas obdobia Palachiády.

Ako došlo k spojeniu s režisérkou Vierou Dubačovou?

Hra už bola napísaná dávnejšie. V roku 2009 sa umiestnila v súťaži Nová dráma. Vierka tú hru nepoznala, ale vedela, že sa zaoberám časmi totality, tak sa ma jedného dňa spýtala či také niečo nemám. Povedala som, že mám a hneď sa začalo skúšanie.

Ako hodnotíte finálnu podobu hry?

Som veľmi spokojná ako vyzerá výsledok. Všetci herci urobili kus práce. Niektoré herecké výkony ma až šokovali, aké sú výborné. Vidieť, že tu vládla tvorivá atmosféra a boli aj režisérsky dobre vedení. Myslím si, že niekoľko výkonov je tu až na hereckú cenu.

Najbližšia repríza hry je v Divadle v záhrade naplánovaná na 17. júna o 19.00 h.

Fotogaléria