V časoch goríl a sasaniek ľudia naozaj prichádzajú aj o posledné ilúzie. Ale neklamme si, že by ich ešte mnohí z nás vôbec mali. To ako naša spoločnosť funguje je predsa len verejným tajomstvom, ktoré s úsmevom na tvári nepriznávame. Mnohým to zjavne vyhovuje. Ale nie o tom som chcel.

Skôr ma desí iný jav príznačný pre slovenský národ. Najhorším totiž nie je to, že tu máme „1% vyvolencov“, ktorí rozhodujú a dobre na tom zarábajú. Skutočným problémom slovenskej spoločnosti je fakt, že zvyšných 99% by chcelo byť ako to jedno percento.

Priznajme si to. Veď žijeme v spoločnosti, kde každý zahrabne, keď má možnosť. Všetci chceme viac, pre seba, pre svoju rodinu, priateľov. A keď nezahrabneme my, zahrabne hneď niekto iný. Moju generáciu od malička vychovávajú k súťaživosti, k čo najlepšiemu presadeniu seba samého. Ide nám totiž o veľa, nik iný sa o nás nepostará. Ale nik nás nenaučil, že by mohli existovať aj určité hranice. Všetci sa predsa chceme mať dobre, lepšie, najlepšie. Často za akúkoľvek cenu.

My novinári – snílkovia, veční bojovníci za dobro a spravodlivosť, stále poukazujeme na to čo sa deje, alebo naopak nedeje. Veľa toho ale nezmeníme. Všade je to totiž o tom istom. Či už vo veľkej politike, veľkom biznise alebo na lokálnej úrovni, v miestnej politike a malom podnikaní.

A vnára sa otázka, či by sme my na ich mieste boli lepší. Veď sme len Slováci. Len ľudia. Sú takí, ktorým táto tmavnúca šeď v krajine a vo svete, ktorý vraj nemáme vidieť úplne čierno-bielo, začína vadiť. No zatiaľ ich nie je päť a pol milióna a asi ani nikdy nebude.

Prečítajte si staršie vydania Tak banskobystricky…