Na posledných majstrovstvách Európy doviedol Petra Sagana k majstrovskému titulu, on sám však sníva o víťazstve na zelenom asfalte vo svojom rodnom meste. V rámci seriálu rozhovorov so zaujímavými Banskobystričanmi, sme sa zhovárali s jedným z najúspešnejších slovenských cyklistov súčasnosti Marekom Čaneckým.
V priebehu pracovného týždňa Mareka Čaneckého môžete stretnúť na menej frekventovaných cestách v okolí Banskej Bystrice. Cez víkendy na seba oblieka súťažný dres, mnohokrát aj so slovenskou trikolórou, na ktorej nosenie mali v posledných rokoch výhradné právo Saganovci a Peter Velits. Úradujúceho majstra Slovenska v časovke jednotlivcov, Banskobystričana Mareka Čaneckého, spája s aktuálne najjagavejšou hviezdou svetovej cyklistiky oveľa viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Obaja vyrastali v skromných pomeroch, v mládežníckych časoch sa stretávali na súťažiach a dodnes ostali kamarátmi.
V úvode roka v médiách zarezonovala informácia, že prípravu na novú sezónu si absolvoval na Mallorce v spoločnosti Rafala Majku, Juraja Sagana a Erika Bašku, teda jazdcov z ProTour tímu Bora – Hansgrohe. Nie je to však nič výnimočné, že v rámci prípravy spájaš sily aj s jazdcami takejto kategórie, však?
Pri tréningovej príprave je vždy lepšie najazdiť prvé kilometre v spoločnosti iných jazdcov. V rozbehnutej sezóne sa naopak človek rád dostane z ruchu pretekov a vyhľadáva skôr opustené trasy na prečistenie hlavy. Pred rokom som podobnú prípravu absolvoval na Kanárskych ostrovoch. Sústredenia pred sezónou si v našom tíme Amplatz-BMC hradíme sami, ja to robím takým spôsobom, že sa zrieknem letnej dovolenky, na ktorú aj tak nie je čas. Ušetrené financie potom investujem do poriadnej tréningovej prípravy. Pred rokom som si vybral Kanárske ostrovy, kde som mal výhodné podmienky. Vedel som, že sa tam budú nachádzať Juraj Sagan, Erik Baška a Michael Kolář spolu s Romanom Kreuzigerom a Daniellem Bennatim, všetci v tej dobe jazdili ešte za tím Tinkoff-Saxo. Napísal som teda Jurajovi Saganovi, ktorého poznám od mládežníckych čias, či by som sa k nim mohol pridať. Súhlasil, aj napriek tomu, že jazdci z ProTour tímov nezvyknú medzi seba prijímať ľudí zvonka. Dávajú pocítiť, že sú niečo viac. Akoby zabudli, že aj oni sa na najvyššiu úroveň museli prepracovať zdola. Napríklad taký Roman Kreuziger na moju žiadosť hneď povedal, že v žiadnom prípade. Dnes sa mi už zdraví a pozerá sa na mňa inak.
Z tvojho pohľadu je badať veľké rozdiely medzi jazdcami z kontinentálneho tímu Amplatz-BMC a ProTour tímami?
Nemyslím si, nakoľko náš tím patrí medzi najlepšie kontinentálne tímy v Európe. Zásadný rozdiel je v podmienkach. ProTour tímy sledujú najnovšie trendy v oblasti tréningov, životosprávy, disponujú lepším technickým zázemím. Veľmi mi pomohlo, že som pri sústredeniach videl, ako jazdci zo Saxo-Tinkoff, resp. Bora – Hansgrohe trénujú, čo jedia. Niečo som si prevzal aj do svojho režimu. Od začiatku aktuálneho roka mám nového trénera – Slovinca Mateja Mugerliho. Je to človek, ktorý päť rokov jazdil na ProTour úrovni v tíme Liquigas. Jeho tímovým spolujazdcom bol napríklad svetoznámy šprintér Mario Cippolini. S ním som tiež konzultoval veľa poznatkov a pretavil ich do svojho tréningového života. Prišiel k nám z Azerbajdžanu, dnes je kapitánom nášho tímu. Erich Amplatz dlhšiu dobu rozmýšľal, či ho vôbec zoberie, nakoľko nemal nízke finančné nároky. Jeho vplyv je však badať už od príchodu. Jazdíme úplne inak, držíme sa vpredu. Pri niektorých typoch pretekov, ktorých sa zúčastňujeme, nie sú povolené vysielačky, ale on vie, v akej fáze sa bude lámať chlieb, kde treba zabojovať, kde sa naopak držať v úzadí. Je to jeden z pretekárov, ktorý by mohol aj v dnešnej dobe jazdiť v ProTour tíme, no nemal také kontakty, ako niektorí iní jazdci.
Takže je pravdou, čo sa hovorí, že pri prechode medzi cyklistickú elitu zohráva hlavnú úlohu lobbing, kvalitný manažment a možno aj krajina pôvodu, pred samotnou výkonnosťou pretekára?
Určite áno. Ako príklad môžem uviesť Erika Bašku, ktorý sa stal majstrom Európy v kategórii do 23 rokov. Napriek tomuto úspechu by sa do tímu Tinkoff-Saxo nedostal, nebyť Petra Sagana. Keby bol Belgičanom, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by mal okamžite na stole trojročný kontakt napríklad v tíme Lotto-Jumbo.
Nezmenila sa táto situácia vďaka Petrovi Saganovi? Nepozerá sa cyklistický svet na slovenských jazdcov inak?
V určitej miere áno. Vďaka Petrovi Saganovi ľudia vedia, akú máme vlajku a kde sa približne nachádzame, čo predtým bola utópia. Môžem smelo prehlásiť, že na západe nás Slovákov brali ako odpad odkiaľsi z východu Európy. To sa v poslednej dobe zmenilo. Na posledných majstrovstvách Európy v kategórii „elite“ som bol súčasťou slovenského tímu, v ktorom sme pomohli Petrovi Saganovi k zisku titulu. Bol to ohromný zážitok. Hlavne to, ako nás ostatní jazdci v pelotóne rešpektovali a tolerovali nás vpredu. Dokonca osobnosť ako Phillipe Gilbert ma pustil pred seba, keď videl, pre koho v pelotóne pracujem. To je rešpekt, ktorý sme ako Slováci nikdy nemali a je treba priznať, že ho vybudoval jeden jediný človek za pár rokov.
O Jurajovi Saganovi a Michaelovi Kolářovi sa hovorí, že v ProTour tíme sú iba vďaka Petrovi Saganovi. Keby náš majster sveta nemal také postavenie, myslíš, že by títo jazdci v tíme Bora – Hansgrohe nejazdili?
Ťažko povedať. Peter Sagan určite potrebuje v tíme mať niekoho blízkeho. Ako sme videli na jarných klasikách, práve spomínaní dvaja pretekári mu najviac pomohli. Sú to chlapci, ktorí sa mu vedia úplne odovzdať. Juraj ako brat a Michael ako najlepší kamarát. Mnohokrát do toho dajú aj viac, ako ostatní členovia tímu. Spolu s ostatnými Slovákmi z radov masérov či trénerov mu vytvárajú rodinnú atmosféru, pričom psychická pohoda lídra je pre tím veľmi dôležitá. Ich miesto v zostave je tak podľa mňa plne opodstatnené. Ja sám by som uvítal, keby som v Rakúsku mal nejakého Slováka, bohužiaľ také šťastie nemám. Na výjazdoch a pretekoch je potom človeku smutnejšie.
S bratmi Saganovcami sa poznáš od mládežníckych kategórií. Nemohol by sa niektorý z nich za teba prihovoriť vo vedení tímu Bora – Hansgrohe? Aj my Banskobystričania by sme radi videli svojho jazdca pretekať na najvyššej úrovni (smiech).
(Smiech.) Ja som vždy zastával názor, že pretekár sa má posúvať vyššie na základe svojich výsledkov. Tak som fungoval celú svoju kariéru a som na to hrdý. Ak by ma raz moje výsledky vyniesli do ProTour tímu, napr. aj k našim slovenským chlapcom, bol by som šťastný.
Keď si spomenul účasť na majstrovstvách Európy, čo ti najviac utkvelo v pamäti z týchto pretekov?
Bol to neskutočný zážitok. Pripomenulo mi to časy, keď sme s Petrom Saganom jazdili v juniorke. Opäť sme sa stretli stará skupina pretekárov, ktorí sme spolu v minulosti stretávali na súťažiach. Všade bola super atmosféra, na večeri, pri tréningu, počas pretekov. Peter sa vôbec nezmenil. V živote bez kamier je stále ten istý chalan, akého si pamätám.
Je náš majster sveta naozaj takým dominantným jazdcom?
Každý cyklista jazdiaci v ProTour pelotóne môže povedať, že takýto talent sa nenarodí raz za päťdesiat rokov, ale možno už nikdy. Peter Sagan je pretekár, v ktorom sa snúbi najlepšia technika zo všetkých cestných cyklistov s brutálnym motorom v nohách. Z týchto dvoch vecí ťaží a preto je najlepší na svete. Nebojí sa špurtovať, hoci nikdy nebol čistokrvným špurtérom. Pokojne vletí medzi lakte, do ringu, ktorý sa odohráva v cieľovej rovine v rýchlosti 60 kilometrov za hodinu. Aj vo svete sa ľudia zhodujú v tom, že práve osobnosť ako Peter Sagan potrebovala cestná cyklistika po dopingových škandáloch, aby jej vytvoril priaznivú reklamu.
Stojí za Saganovými úspechmi hlavne talent? Alebo je to len výsledok tvrdej tréningovej driny?
Určite je to aj talentom, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že podobných talentov bolo viacero. Dokonca si pamätám na chalanov, ktorí s Petrom vedeli udržať tempo, ale postupom času, ako sa blížili k prechodu do mužskej kategórie, nastal zlom. Kým oni začali flákať tréningy, Peter si pridával čoraz viac a jeho telo to ustálo. Bol to skrátka diamant, ktorý sa postupom času obrúsil do dokonalosti.
Viem o tebe, že si sa v minulosti pohrával s myšlienkou prestupu do tímov s vyššou, tzv. prokontinentálnou licenciou. Vieš povedať, kedy si bol vo svojej kariére k takejto príležitosti najbližšie?
Je to síce iba subjektívny pocit, nakoľko žiadna konkrétna ponuka mi neprišla, ale bolo to približne pred šiestimi rokmi, keď som pretekal za turecký kontinentálny tím Manisaspor. Bol som v ideálnom veku, udržiaval som si stabilnú formu. Na etapových pretekoch Okolo Turecka ma v konkurencii ProTour tímov delil iba jeden bod od zisku vrchárskeho dresu na jednej z etáp. Škoda, že v tej dobe som nemal kontakty, ktoré by mi pomohli v prestupe. Svoju rolu zohrala aj tá skutočnosť, že som nemal až také výsledky v súťažiach HC kategórie (druhá najvyššia kategória pretekov po World tour – pozn. red.). Mojim veľkým snom tak naďalej zostáva to, aby som sa aspoň jeden rok mohol zúčastňovať na veľkých pretekoch, aké jazdia napr. chalani z tímu BORA – Hansgrohe. Majiteľ nášho tímu Erich Amplatz sa stále pohráva s myšlienkou prejsť na prokontinentálnu licenciu, čo by nám všetkým otvorilo dvere k účasti na najvýznamnejších podujatiach. Jedinou, ale zásadnou prekážkou sú podmienky, ktoré treba splniť a s ktorými sú spojené veľké finančné nároky. Všetko je otvorené, aj keď zrejme táto otázka nie je témou najbližšej budúcnosti.
Od minulého roka v meste pod Urpínom pôsobí cyklistický tím Dukla Banská Bystrica. Neláka ťa ako Banskobystričana pôsobiť v domácich podmienkach v drese domáceho tímu?
Musím sa priznať, že aj táto alternatíva bola v hre. Minulý rok v júni som sa s tímom Amplatz-BMC ústne dohodol na predĺžení zmluvy. O niečo neskôr ma oslovila Dukla, avšak ja som už nechcel porušiť dané slovo. Je pravdou, že cyklistickú kariéru by som chcel skončiť doma a svoje skúsenosti z pôsobenia na medzinárodnej úrovni odovzdať mladším pretekárom z tímu. Tiež by ma to priblížilo k realizácii mojich ďalších snov, ktoré sa týkajú napr. úspechov na pretekoch Okolo Slovenska. Človek môže vyhrať etapu hocikde vo svete, ale užívať si triumf doma na zelenom asfalte, to je pocit, ktorý nik iný, ako Banskobystričan nemôže pochopiť.
K takémuto triumfu si nemal ďaleko počas prológu minuloročnej edície pretekov Okolo Slovenska, kde si patril medzi favoritov a na spomínanom zelenom asfalte si skončil osemnásty.
Trasa prológu mi veľmi nesadla, hlavne kvôli množstvu technických úsekov. To sa odzrkadlilo aj na mojom výsledku. Na štarte som bol odhodlaný dať do toho všetko, pred takýmto typom časovky v rodnom meste som iné ambície ako byť medzi najlepšími mať nemohol. Tento rok sa Okolo Slovenska posúva na vyššiu úroveň a cieľ prvej etapy rovnako ako pred rokom bude v Banskej Bystrici. Bude to kráľovská 212 km dlhá etapa so šiestimi vrchárskymi prémiami. Mohla by mi vyhovovať. V nej budem mať určite väčšie šance na víťazstvo, ako kedykoľvek predtým.
Keď sme pri otázke profilov, za aký typ jazdca sa považuješ? Čoraz viac ľudí sa orientuje vo svete cyklistiky a pozná rozdiely medzi vrchármi, špecialistami na časovky, klasikármi či špurtérmi. Videl som v tvojej zbierke nejaké bodkované tričká, ale tiež je o tebe známe, že sa nebojíš zašpurtovať. O časovkárskych kvalitách zase vypovedá titul majstra Slovenska z posledného roka.
Veľa ľudí si myslí, že som čistokrvný vrchár, ale s mojou váhou 72 kilogramov ťažko môžem stúpať do kopcov, ktoré majú tridsať kilometrov. Vyhovujú mi stúpania, ktoré vybehnem za 10 – 15 minút, kde sa viem odtrhnúť od súperov. Banská Bystrica je obklopená podobnými typmi vrchov a mám na nich čo to najazdené. Napríklad na Šturci držím rekord s časom okolo 17 minút. Taktiež obľubujem hromadnejšie dojazdy, avšak nie vo veľmi veľkých skupinách. Nie som teda čistokrvný špurtér. Časovka je zas predovšetkým o tréningu, veľmi záleží na tom, ako je človek zvyknutý na nepohodlnú polohu na bicykli, ako si verí, akú ma sezónu, ako je psychicky nastavený. Mne osobne na posledných majstrovstvách Slovenska vyhovovala vysoká teplota, kvôli ktorej veľa pretekárov odstúpilo. Taktiež treba priznať, že keby sa Peter Sagan zúčastnil tejto disciplíny, určite by ma porazil, pritom vo svetovom meradle sa neradí medzi najlepších časovkárov.
Ako vlastne funguje tím Amplatz-BMC, v ktorom pôsobíš? Je známe, že na jeho čele stojí veľký cyklistický nadšenec a biznismen Erich Amplatz.
Na začiatok musím povedať vtipný príbeh o tom, ako tím vznikol. Začalo sa to tak, že Erich Amplatz, bývalý úspešný rakúsky olympionik a hráč stolného tenisu, bol so svojou manželkou na dovolenke v Taliansku. V tej dobe mal 110 kg a vybrali sa spolu na bicykel. Keď na vrchole jedného z kopcov zistil, že žena mu nadelila 25 minút, psychicky ho to zruinovalo a rozhodol sa, že musí so sebou niečo spraviť. Začal jazdiť na bicykli a postupom času sa zúčastňoval rôznych amatérskych pretekov v Rakúsku. Tam sa spoznal s ďalšími jazdcami. Neskôr si s jedným z nich pri pive povedali“spravme si tím!“ Tak sa aj stalo a tento je dodnes jeho koníčkom. Erich Amplatz tvrdí, že niekto si kúpi Ferrari, niekto novú jachtu, zatiaľ čo on má vlastný cyklistický tím. Chce, aby bol najlepším v Rakúsku. Mnohokrát sa stane, žekvôli štartu na Rakúskom pohári, čo nie je niekedy ani pretek kategórie UCI, vynecháme významnejšie podujatie. V tomto má majiteľ hlavné slovo a my jazdci to rešpektujeme.Kapitán nášho tímu Matej Mugerli v súčasnosti vedie poradie jednotlivcov, ja som v prvej desiatke. Kraľujeme aj poradiu tímov. Našim najväčším súperom je kontinentálny tím Felbermayr Simplon Wels, ktorý má väčší rozpočet i širšiu základňu pretekárov. Na rozdiel od nás však stavajú na domácich jazdcoch. V tíme Amplatz-BMC nájdete dvoch Maďarov, troch Slovincov, a samozrejme mňa Slováka. Zámerom nášho majiteľa bolo stavať na dobrom tímovom duchu, a nie na jednom dobrom pretekárovi, čo sa mu zatiaľ výborne darí.
Ako vzniklo spojenie Marek Čanecký a Amplatz-BMC?
Erich Amplatz sa so mnou skontaktoval v roku 2012 na odporúčanie Andiho Bajča, môjho bývalého tímového kolegu z Manisasporu. Bolo to najkritickejšie obdobie v mojej kariére. Turecký tím skrachoval a ja som ostal bez zmluvy. V tej dobe nám neprišlo päť výplat, ktorých sme sa samozrejme už nikdy nedočkali. Musel som ísť robiť mechanika do Majera, pár mesiacov som pôsobil v CK Banská Bystrica, ktorý mi poskytol bicykel a zázemie. V rozbehnutej sezóne som odišiel skúsiť šťastie do Rakúska s tým, že ak to nevyjde, skončím a budem sa venovať tomu, čo príde. Našťastie to vyšlo.
Ako hodnotíš tohtoročnú prípravu? Cítiš, že by si si mohol v aktuálnej sezóne vylepšiť doterajšie výkonnostné maximá?
Cítim sa veľmi dobre. Už jarné výsledky predznamenali, že táto sezóna by mohla byť úspešná. Na pretekoch Istrian Spring Trophy, ktoré sú považované za najťažší etapák v kategórii UCI 2.2, som skončil v celkovom poradí na siedmom mieste, čo je moje kariérne maximum. Je tam viacero kopcov, ktoré mi vyhovujú, záver sa ide po kockách. Tímový kolega Matej Mugerli preteky dokonca vyhral. Na desiatom mieste skončil náš nový objav, 56 kilogramov vážiaci Rakúšan Herman, ktorý na nedávno skončených pretekoch Okolo Azerbajdžanu obsadil skvelé druhé miesto. Je to typ vrchára, ktorý má veľké šance skončiť v budúcnosti v ProTour tíme. Ja osobne som v Azerbajdžane skončil tridsiaty kvôli pokazenej druhej etape, kde som v jednom momente stratil kontakt s čelom pretekov. Keby nebolo tohto nešťastného momentu, mohol som stáť na stupni víťazov, čo by bol môj najlepší výsledok v kariére. Teší ma, že si udržiavam stabilnú výkonnosť a že sa mi jazdí dobre.
Cyklistike si sa začal venovať dávno predtým, ako na Slovensku vypukla takzvaná „Saganománia“. Ako sa mladý chlapec vo svete, v ktorom dominujú športy ako futbal, hokej, basketbal dostal k cestnej cyklistike?
Ako malý som bol hyperaktívne dieťa, a tak doktor mame povedal, že musím chodiť na rôzne krúžky. Na základnej škole som štyri až päť rokov hrával za Duklu Banská Bystrica. Potom som sa kvôli problémom s chrbticou venoval plávaniu, taktiež som tancoval vo folklórnom súbore a chodil na maľovanie do základnej umeleckej školy. Keď sa brat Andrej vrátil z vojny, začal som s ním a s Ladislavom Longauerom, učiteľom telesnej výchovy na ZŠ Golianova, jazdiť na horskom bicykli. Vtedy som mal okolo štrnásť rokov. Potom som prešiel na cesťák. Brat ma nosil so sebou na preteky, kde on jazdil medzi mužmi a ja v mládežníckych kategóriách. Prvé dva roky boli ťažké, mal som problém vôbec dôjsť do cieľa, ale v tej dobe sme to nebrali vážne. Išlo iba o to, aby som sa hýbal a dostával zo seba energiu. Brat Andrej ma veľmi podporoval, keďže mama si nemohla dovoliť financovať všetky cyklistické potreby, ktoré som ako rastúce dieťa potreboval každý rok obmieňať. Z tohto pohľadu mi veľmi pomohol prestup do cyklistického klubu ŽP Šport Podbrezová, kde som zrazu dostával všetko potrebné. Aby som sa tam ako cezpoľný Banskobystričan dostal, musel som vyhrať slovenský pohár v cyklokrose. To bola podmienka, ktorú mi v Podbrezovej dali. Z tohto pohľadu som to mal ťažšie oproti domácim Horehroncom. Za podbrezovský tím jazdil mimochodom aj Peter Sagan, keď skončil druhý na MS juniorov. V tej dobe bol bol klub najlepší na Slovensku v kategórii mládežníkov i mužov. Keby mi nedal príležitosť, tak zrejme sa dnes cyklistike nevenujem. Dá sa povedať, že Podbrezová ma ako cyklistu vychovala.
Ako Banskobystričana ťa nemrzí, že v tvojom rodnom meste neexistoval a dodnes neexistuje tím, v ktorom by mohli vyrastať cyklistické nádeje?
Samozrejme, že ma to mrzí. Posledným odchovancom banskobystrickej cyklistiky je môj brat Andrej, ktorý má cez štyridsať rokov. Odvtedy sa tu vôbec nepracovalo s cyklistickou mládežou. Ani CK Dukla Banská Bystrica s ňou nepracuje, je to výhradne mužský tím. Veľa známych sa ma pýta, kde by mohli dať dieťa na cyklistiku. Ja im však musím povedať, že tu nie je žiadny klub, ktorý by sa im vedel venovať. Funguje to tak, že otcovia so synmi chodia na preteky a trénujú s nimi. Takýto režim si v dnešnej dobe môžu dovoliť iba ľudia, ktorí na to finančne majú. Talenty z obyčajných rodín, z akej pochádzam aj ja, v podstate nemajú žiadne možnosti. Práve takýto chlapci by v sebe mohli nájsť viac entuziazmu a sebazaprenia, aby sa v tomto športe, ktorý vyžaduje veľkú dávku driny a odriekania, presadili.
Bavila ťa cyklistika od začiatku?
Nikdy nezabudnem na svoju prvú jazdu na cestnom bicykli v teniskách. Išiel som na Sliač a späť do Banskej Bystrice. Pri spiatočnej ceste som sa skoro rozplakal. Bol som úplne hotový, vyčerpaný. Baviť ma to začalo až v Podbrezovej, kde sa vybudovala partia, s ktorou sme jazdili po sústredeniach. Pretekanie som si užíval zo všetkého najviac. Pri tréningoch som naopak trpel, niekedy som ich doslova flákal. Skutočne tvrdo pracovať som na sebe začal až pri prestupe k mužom. Keď som išiel na prvé sústredenie s mužmi Podbrezovej, uvedomil som si, že cyklistika ma naozaj baví a chcem sa jej venovať. Na bicykli sa mi páči, že človek vyjde z domu a keď má horší deň a potrebuje niečo vypustiť z hlavy, vyberie sa sám na kopec. Potom príde unavený domov a cíti sa úplne inak. Keď zomrel môj kamarát z CK Banská Bystrica Jakub Debnár, zobral som bicykel a vybral som sa na Šturec, kde som sa absolútne zničil. Na pár hodín mi to veľmi pomohlo zahnať smútok. Taktiež sa človek inak pozerá na domov. Pri návrate z krajín ako Irán či Azerbajdžan tu nájdem všetko zelené, rozkvitnuté. Je to úľava a pocit na nezaplatenie.
Ako vyzerá bežný banskobystrický nesúťažný deň cyklistu kontinentálneho tímu?
Cez víkendy som na cestách a chodím po pretekoch, pracovný týždeň trávim spravidla v Banskej Bystrici. Z piatich dní mám jeden voľnejší, čo znamená, že na bicykli jazdím hodinu pri tzv. „coffeeride“ a potom idem do posilňovne. Občas večer skočím na pivo s kamarátmi. V ostatné dni trénujem podľa tréningového plánu, čo znamená, že na bicykli strávim od dvoch až do piatich hodín a dopĺňam to posilňovňou. Tie voľnejšie dni si užívam s rodinou, alebo sa idem prejsť niekde so psom. Vybavujem si veci, ktoré inokedy nestíham.
V domácich podmienkach trénuješ osamote, alebo ti niekto robí spoločnosť?
Jazdím hlavne s Martinom Haringom z CK Dukla Banská Bystrica. Ak sa mu nedá, idem sám. Občas sa zúčastním okresnej ligy, kde chodia hlavne cyklistickí hobby nadšenci. V minulosti som často jazdil s Martinom Fraňom, ktorý bol s bratom Andrejom mojim každodenným tréningovým ťahúňom.
Koľko kilometrov najazdíš za rok na dvoch kolesách?
Približne 27-tisíc kilometrov.
Bojuješ pred veľkými pretekmi s nervozitou, ktorá ti zväzuje nohy? Alebo keď odštartuje, všetko z teba opadne?
Po toľkých pretekoch už nepociťujem trému. Možno pred prológom, v ktorom viem, že každá sekunda hrá rolu. No nedá sa to porovnať s mládežníckym obdobím, keď som sa v dôsledku trémy hneď na prvom preteku desať metrov od štartu ocitol na zemi.
Ktoré boli momenty v tvojej kariére, keď si si povedal, že za toto stála všetka tá drina?
Sú to momenty, keď prechádzam páskou a dvíham ruky nad hlavu, alebo stojím na pódiu. Vtedy to všetko dostáva význam. Ak by som mal vypichnúť konkrétne udalosti, obe sú z minulého roka – zisk titulu majstra Slovenska v časovke a triumf na pretekoch Visegrad 4 Bicycle Race v Maďarsku.
Ktoré preteky sú tvoje najobľúbenejšie?
Okolo Slovenska sú mojou srdcovkou, hoci v minulosti boli skôr tŕňom v oku. Z roka na rok si dávam väčšie ciele na týchto pretekoch. Radím ich k vrcholom svojej sezóny a ladím na ne formu. Taktiež mi vyhovujú niektoré preteky zo seriálu rakúskeho pohára a zo zahraničných etapák Okolo Slovinska.
Banská Bystrica bude opäť jedným z centier cyklistických pretekov Okolo Slovenska
O Petrovi Saganovi je známe, že si sem tam odskočí zajazdiť na horskom bicykli – dokonca aj súťažne. Nespestruješ si prípravu podobným spôsobom aj ty?
Ja som nikdy nejazdil preteky na horskom bicykli. Vlastný horský bicykel som si kúpil až pred dvoma rokmi. V Banskej Bystrici vznikli nové single trialy, ktoré sa stali mojou novou záľubou. Aj uprostred sezóny sa tam občas vyberám a je to neskutočná zmena. Každý deň trénujem na ceste s autami, pričom toto je úplný opak – dokonalý oddych na hlavu. V okolí Banskej Bystrice máme ideálne podmienky na jazdu na horskom bicykli a treba ich využívať.
Vnímaš aj ty narastajúci záujem verejnosti o cyklistiku? Čo naň hovoríš?
Vidím, že ľudia viac sledujú cyklistiku. Z pohľadu cyklistického zázemia, vznikania tímov, sa však nezmenilo nič. Najlepšie by bolo, keby tu popri CK Dukla Banská Bystrica existoval ďalší kontinentálny tím. Ľudia začali viac behať, bicyklovať, čo je super. Bodaj by si čím viac ľudí uvedomilo, že šport nemusia robiť pravidelne, ale aspoň občas, aby ostali zdravotne fit.
Ak chce byť človek v cyklistike úspešný, musí sa jej venovať naplno. Dokážeš finančne zvládať prípravu, súťaže, sústredenia, a vlastne všetko, čo cyklistika obnáša?
Tímové sústredenia hradí tím. Iba predsezónne si platím sám. Vyberám ich samozrejme v medziach čiastky, ktorú si môžem dovoliť investovať. V tíme Amplatz-BMC máme medzi kontinentálnymi tímami skvelé podmienky. Doplnky výživy, servis, bicykle, všetko hradí tím. Cyklistika ma v podstate nestojí nič a niečo si aj zarobím.
Dokedy by si sa chcel venovať cyklistike?
Čím som starší, tým ma to viac baví. Cyklistiku neberiem ako svoje zamestnanie, robím ju pre radosť. Mám pred sebou veľkú motiváciu a verím, že môžem stále napredovať. Napokon, to je aj dôvod, prečo sa jej stále venujem. Cyklistika je moja životná cesta, moja vášeň.
Chcel by si dať nejaký odkaz mladým ľuďom, ktorí možno v tejto chvíli zvažujú, akému športu sa venovať?
Je jedno, aký šport budú robiť. Podstatné je, nech je ich relaxom, koníčkom, niečím, čo im prinesie radosť. Nech ho nerobia za trest.
