BBonline.sk (Anna Gudzová) | 27.3.2017

Kníhkupkyňa Zuzana a malý, útulný priestor so stovkami kníh a vysokou koncentráciou dobra

Už viac ako šesťdesiat rokov je marec mesiacom knihy. Vznikol na počesť legendárneho šíriteľa kníh Mateja Hrebendu, ktorý sa narodil aj zomrel v marci.

Tiež sa však traduje, že marec ako mesiac knihy si „vymysleli“ kníhkupci, aby zjari zvýšili predaj kníh. Každopádne, následníci Mateja Hrebendu, kníhkupci a kníhkupkyne, sú stále dôležitým spojivkom medzi knihami a ich čitateľmi. A nesporne aj vďaka nim sa aj v tejto pretechnizovanej dobe citujú slová ako abibliofóbia – strach z toho, že nebudete mať čo čítať, alebo bibliobibuli–ľudia závislí na knihách.

Zuzana Szabóová, kníhkupkyňa z malého útulného kníhkupectva v Dolnej ulici v Banskej Bystrici, abibliofóbiou zrejme netrpí, veď je obklopená stovkami, ba až tisíckami kníh. No Matej Hrebendaby z nej určite mal radosť. Je jednou z tých mladých ľudí, ktorí si zaumienili, že v meste pod Urpínom opäť otvoria Artforum. Stalo sa. A Zuzana, ako sa dočítate v rozhovore, sa medzi knihami našla.

Ako ste sa dostali za pult kníhkupectva? Bola to vaša túžba, bola to náhoda…?

Nepamätám si moment, kedy som si povedala, že chcem pracovať v kníhkupectve alebo dokonca, že chcem nejaké kníhkupectvo raz vlastniť. U mňa to bolo stále v rovine silnej túžby, o ktorej som si myslela, že sa pravdepodobne nikdy nenaplní, veď vo svete, kde prevládajú ponuky pracovať v mladom a dravom dynamickom kolektíve s možnosťou kariérneho rastu,vyzerá možnosť založiť kníhkupectvo s partiou kamarátov ako antisystémový úlet. Ale asi som sa akosi ocitla medzi správnymi ľuďmi, ktorí prišli s nápadom Artforum v Banskej Bystrici opäť otvoriť. Práve som skončila školu, bola som rozhodnutá v Bystrici ostať, jedna časť skladačky zapadla do druhej a nakoniec som sa stala jednou z kníhkupkýň v našom Artfore.

Páči sa vám pomenovanie kníhkupkyňa?

To je záludná otázka! Knihy som dlhú dobu len nakupovala, najmä pre svoju vlastnú radosť. A teraz, keď môžem knihy objednávať a posúvať ďalej, a teda byť človekom, ktorý radí ľuďom pri výbere kníh pre seba a svojich milých, a ktorý ich potom predá a verí, že spôsobia radosť, privedú čitateľov a čitateľky k zamysleniu alebo len jemne pohladia, cítim veľkú zodpovednosť. Termín kníhkupkyňa teda v sebe určite nezahŕňa len nákup a predaj kníh, to aj znie veľmi neosobne. A o tom Artforum rozhodne nie je.

Čím je táto práca pre vás výnimočná?

Začnem tým, že do Artfora chodia výnimočne milí ľudia. S niektorými sa výnimočne dobre rozpráva, iní sa na mňa výnimočne pekne usmievajú, malí čitatelia a čitateľky sú zase výnimočné samé o sebe. Nikdy predtým som nič podobné nerobila, bol to pre mňa taký krok, až skok do neznáma. Bolo to o to ťažšie, že nie som veľmi extrovertný typ, a preto boli návaly ľudí v prvých dňoch od otvorenia náročné, o Vianociach ani nehovorím. Postupne som sa však do toho dostala, vytvorila som si celkom slušný prehľad nielen o novinkách v knižnom svete, ale najmä o tom, kto u nás nakupuje. Malý chlapec, ktorý sedáva vo výklenku a číta si Tigrí tím, mamičky, ktoré so spiacimi bábätkami opatrne listujú v knižkách, lovci noviniek, ktorí za sebou nechávajú spúšť v podobe prázdnych miest na pultoch, zaľúbené a zaľúbení, ktorí píšu na pulte do kníh venovania a spoliehajú sa na moje schopnosti balenia knižiek. Potom je tu aj staršia generácia, starká, ktorá kupuje knihy svojmu starkému a vyzerá ako z rozprávky, starí otcovia, staré mamy, ktoré majú sčítané vnučky a vnukov, manželské páry, ktoré si navzájom venujú čerstvo vydané ľúbostné listy Deža Ursinyho… To je na tejto práci výnimočné. Ľudia, ktorí k nám chodia a vracajú sa, a ľudia, ktorí sú za týmto nápadom a ktorých si veľmi vážim.

Bystrické Artforum sa „znovuzrodilo“ vďaka iniciatíve a nadšeniu niekoľkých mladých ľudí, medzi nimi aj vás. Prečo ste sa rozhodli do neho investovať? Čo pre vás ten malý priestor s množstvom kníh znamená?

Je to malý, útulný priestor s vysokou koncentráciou dobra na meter štvorcový. Dobro tam je zastúpené v mnohých podobách, v kvalitnej literatúre, nádherne ilustrovaných knižkách pre deti, vo vôni dreva a kníh a nádherného trámového stropu, ktorý dodáva tomu miestu ešte silnejší pocit útulnosti. A tomuto intenzívnemu útulnému pocitu sa nedá odolať! Toto všetko som si predstavila predtým, ako sme jedenásteho novembra v roku 2015 otvorili. A preto som do toho šla. Vedela som, že Artforum chcú otvoriť ľudia, ktorí sa snažia budovať ostrovy pozitívnej deviácie, odvážlivci, ktorí si povedali, že znovuotvoria výnimočné kníhkupectvo vo výnimočnom meste. Lebo dobré priestory a iniciatívy môžu po párročnej pauze vstať z popola a opäť prinášať radosť. Po viac než roku, čo je Artforum opäť otvorené, hodnotím tento môj krok, nad ktorým som vlastne ani nerozmýšľala, ako jedno z najlepších rozhodnutí.

Čítali vám rodičia v detstve rozprávky? Spomeniete si, ktoré to boli?

Našťastie, naši rodičia nás vždy viedli k tomu, aby sme čítali. Hoci čítanie rozprávok na dobrú noc si až tak nepamätám, pamätám si, ako si môj otec vymýšľal vlastné rozprávky, ktoré mi potom pred spaním rozprával. Boli to väčšinou moderné prerábky klasiky ako medovníkový domček, Janko Hraško a podobne. Vždy som sa na nich veľmi bavila. Tú spomienku mám veľmi rada.

Koľko rokov ste mali, keď ste si prečítali svoju prvú knižku a ktorá to bola?

Ako prváčka som mala veľký problém s čítaním. Moja sestra totiž raz náhodou odhalila, že ja vlastne neviem čítať. Naučila som sa šlabikár naspamäť a pri „čítaní“ som ho recitovala. Veľmi rada na to doteraz spomína a pripomína mi, ako ma musela nútiť čítať. Pamätám si, že som s veľkým odporom čítala malú knižku minirozprávok. Tam sa to vo mne zlomilo a asi som si povedala, že budem radšej čítať to, čo sama chcem. Potom som začala pravidelne chodiť do knižnice a požičiavala som si každý piatok poobede päť kníh, ktoré som nasledujúci týždeň vrátila a vypožičala si nové. V knižnici bolo aj zakázané oddelenie pre veľkých, bolo to vždy veľké pokušenie – vojsť či nevojsť. A z detstva mi ešte utkvelo, že na Vianoce sme vždy dostávali knihy. Vôňa novej knižky, to sú Vianoce. Tento rok mi ale rodičia ani sestra žiadnu knihu nekúpili, netrúfli si.

Ktorú knihu čítate teraz?

Válečné deníky Astrid Lindgrenovej. Bola to humanistka, odporkyňa fašizmu a nacizmu. Jej knižky pre deti sú naozajstný literárny poklad. A najmä, hrdinky v jej knihách nie sú žiadne uhladené princezné ale odvážne a zásadové dievčatá so zmyslom pre humor a odvahou, akú len tak nevidno!

Čítate aj v práci?

To je ale stereotyp! Viac stránok z jednej knihy som v práci stihla prečítať len raz alebo dvakrát, napríklad minulý rok na Silvestra, keď sme mali pár hodín otvorené a nikto celý deň neprišiel. Aj keď sa to nezdá, vždy tam je čo robiť, objednávať nové knižky, vybavovať objednávky našich zákazníkov a zákazníčok, plánovať podujatia, upratovať knižky na pultoch a v policiach, aby im bolo pohodlne… Zatiaľ som sa tam nikdy nenudila.

Asi však nie je jednoduché odolať takému množstvu dobrých knižiek… koľko cca kusov kníh je v predajni?

Áno, je to náročná práca. Toľko sebazaprenia nemusím vyvíjať pri žiadnej inej činnosti. Ale nekúpiť si tie knižky, voňavé novinky, ktoré čakajú na to, aby boli prečítané…Človek si uvedomí, že kníhkupectvo je naozaj nebezpečné pracovné prostredie, priam riskantné. A knihy máme až po strop, na niektorých policiach dokonca v dvoch radoch. Je ich niekoľko tisíc. Asi päť až šesťtisíc.

O ktoré tituly je v poslednom čase najväčší záujem?

Stabilne veľký záujem je o tituly z vydavateľstva Absynt. Sú to kvalitné reportáže, ktoré sú navyše graficky krásne spracované a u našich zákazníkov a zákazníčok veľmi obľúbené. V poslednej dobe si všímam, že je veľmi žiadaná poézia a ľúbostné listy. Ľudia sa radi vracajú k Satinského Listom Oľge, Ursinyho listy synovi a láskam sú bestsellery. A kniha roka 2016, Imunita, básnická zbierka od Márie Ferenčuhovej, je aj u nás jednou z najpredávanejších knižiek. Ak ste ešte nečítali, odporúčam!

Máte pocit, že v marci, mesiaci knihy, ľudia viac navštevujú kníhkupectvá a kupujú knihy?

Zatiaľ zažívam z pozície kníhkupkyne len druhý marec, no z minulého roka máme veselú príhodu. Prvého marca sa u nás nepredala ani jedna knižka. Tento rok je to podstatne lepšie, ľudia o nás vedia, radi k nám chodia a my sa im snažíme vychádzať v ústrety. Občas je to ťažšie a za meškajúce objednávky môže aj vyššia moc, ale robíme všetko, čo sa dá, aby sme splnili aj nemožné.

Máte iste rôzne zážitky so zákazníkmi…

Hneď druhý deň po otvorení k nám prišlo veľmi uvedomelé malé dievča, ktoré presne vedelo, čo chce. Z otvorenia nám ostali koláče a torty, veľmi rozhodne si vybrala sacherku so šľahačkou, sadla si na stoličkua skúmala knihy na policiach. Keď dojedla, istým ťahom vybrala z police Krtkovu veľkú noc a veľmi spokojná odišla. Druhým výnimočným stretnutím bolo pár minút s pánom, ktorý začal na počkanie recitovať Holanove básne. Medzi také bežnejšie zážitky patria situácie, kedy hľadáme knihu. To býva obzvlášť interaktívne, zapojíme aj zákazníkov. Raz u nás jeden pán chcel Mojžišovu knižku Tri hlavy draka. Nevedela som ju nájsť, ale nechal na seba číslo. Asi o tri mesiace som ju našla medzi receptami, tak som mu napísala, či teda o tie Tri hlavy draka má stále záujem. Už je to náš verný zákazník.

Je o vás známe, že okrem práce v kníhkupectve máte aj veľa ďalších aktivít.

Počas štúdia na vysokej som sa stala dobrovoľníčkou pre Amnesty International Slovensko a to ma priviedlo k mnohým iným aktivitám, spoznala som skvelých ľudí, ktorí si ctia rovnaké hodnoty ako ja – slobodu, demokraciu a ľudské práva. Tak som sa dostala aj k živým knižniciam, výbornému nástroju na spochybňovanie vlastných stereotypov a predsudkov, vďaka ktorým majú ľudia možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí majú zaujímavý a často ťažký a smutný životný príbeh. V poslednom ročníku vysokej školy som študovala aj na Sokratovom inštitúte, doplnkovom vysokoškolskom štúdiu pre mladých ľudí, ktorí chcú meniť Slovensko k lepšiemu. To bol úžasný zážitok! Desať skvelých workshopov s odborníkmi a odborníčkami z rôznych oblastí od práva až po globálne vzdelávanie, teda niečo, čo len tak nezažijete. Okrem toho mi vždy boli blízke hodnoty antifašizmu. Od istej doby cítim pretrvávajúcu potrebu viac sa angažovať a vyhraňovať voči totalitným ideológiám a voči ľuďom reprezentujúcim strany, ktoré hovoria o Slovenskom národnom povstaní ako o komunistickom puči, podľa ktorých holokaust nebol, ktoré neváhajú hádzať dlažobné kocky na matky s deťmi, ktoré ťažko skúšanej rodine venujú 1488 eur, ktoré však chcú posielať iných ľudí do plynu alebo sa im vyhrážajú povrazom, alebo ktoré hovoria, že na dejiny fašistického slovenského štátu sa nemáme neustále pozerať cez prizmu tragédie slovenských židov… veď Maďari ich predsa vyviezli viac.Preto sa v súčasnosti venujem aj vzdelávaniu k ľudským právam v Centre komunitného organizovania a jeho antifašistickej platforme Nie v našom meste.

Veľa cestujete do zahraničia. Zvyknete porovnávať Slovensko s inými krajinami?

Áno, porovnávam. A zatiaľ som si z každej krajiny, v ktorej som pobudla, vzala niečo domov. Vo Fínsku som si potvrdila radosť zo zimy, v Taliansku lásku ku káve, vo Švédsku potešenie z objavovania nového, v Rusku pôžitok z tradičného jedla. Na Slovensku je toho veľa čo zlepšovať. A to sa týka ako verejných priestorov a možností ich využitia, tak aj postojov ľudí k vlastnej krajine, prírodnému bohatstvu a spôsobu, ako sa k nej správame. Základom je nebyť pohodlný, zlepšovať prostredie, v ktorom žijeme, postupne, malými krokmi skrášľovať to, v čom žijeme. A nezabúdať na to, že tu nie sme sami a že naše činy majú dôsledky. Správať sa zodpovednejšie, s väčšou úctou k ľuďom a svojmu okoliu.

Na svojich cestách iste nazeráte aj do kníhkupectiev. Ktoré vás tak najviac ohúrilo či očarilo?

Minulý rok, tesne pred Vianocami, som bola vo francúzskom Annecy a v jednej z uličiek som natrafila na malé kníhkupectvo… stále však väčšie ako naše Artforum. Bolo rozdelené na polovice, jedna pre veľkých, druhá pre malých, medzi nimi kníhkupecký pult. Kníhkupkyňa bola staršia pani, ale rýchlosť, s akou balila knižky a ozdobovala ich, bola neuveriteľná. Sálala z nej radosť a pokoj a láska k tomu, čo robí. A tak to má byť pri všetkom, čo robíme.

Nie ste rodáčka z Banskej Bystrice, no už niekoľko rokov tu žijete. Cítite sa ako Banskobystričanka?

Pochádzam z Komárna a stále sa za Komárňanku považujem. V Bystrici som študovala medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela a potom som tu ostala. Dokopy je to už sedem rokov. Bystricu mám veľmi rada, mám tu lásku, radosť a spokojnosť. Čo viac si môžem priať.

Fotogaléria