BBonline.sk (Anna Gudzová), Foto: archív Dušan Klimo | 26.4.2017

Dušan Klimo: Byť Bystričanom, to je stav, ktorý sa žije a sníva celý život

Bystričania sú hrdí, dakedy bývajú aj priečni, ale určite nie sú pažraví, ako o nich hovoria „bryndziari“ (Zvolenčania), a už vonkoncom nie sú krepí.

Aj toto konštatovanie nájdete v knižke Čak si z Bystrici?, ktorú „narichtuval“ Dušan Klimo. Rodený Bystričan, ktorý už takmer päťdesiat rokov žije v Nemecku. Na svoju rodnú reč, ani na starobystrický dialekt, s ktorým vyrastal a ani na svoje rodné mesto však nezabudol. Je predsedom Únie Slovákov v zahraničí a v spolupráci s Mestom Banská Bystrica pripravuje tretie celosvetové stretnutie rodákov z Banskej Bystrice. Uskutoční sa počas tohtoročného 360. Radvanského jarmoku, 8. až 10. septembra.

Dušan Klimo v roku 1968 emigroval do vtedy Západného Nemecka. V tom čase študoval v treťom ročníku Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave. Štúdium dokončil v Nemecku, kde sa usadil, založil si rodinu, našiel si prácu a neskôr založil aj vlastnú firmu. Domov do Banskej Bystrice, sa vrátil až po dvadsiatich rokoch, po novembri 1989. A vracia sa stále…

Posledný z kolárskej vetvy Klimovcov

Potravinám na námestí SNP nikto tunajší nepovie inak ako u Klimov. Z ktorého rodu bystrických Klimovcov pochádzate vy?

Tak týchto Klimovcov, ktorých spomínate, za starých čias volali „soliari“. Klimovci, čo mali mäsiareň oproti pošte, boli „mäsiari“ a tretí Klimovci, to bol môj starý otec, ktorý mal kolársku dielňu oproti synagóge, boli „kolári“. Všetke tri klimovské vetvy boli spríbuznené. Zo „soliarov“ ostal len jeden syn, Martin Klimo, ten je profesor na univerzite v Žiline. Z „mäsiarov“ už nežije žiadny priamy potomok a z našej, „kolárskej“ vetvy, som ja posledný, keď nepočítam svojho syna.

V ktorej časti mesta ste bývali?

V dávnych časoch sa tá časť volala Unterm Galgenberg, čiže Pod šibeničným  vŕškom. Potom sa z toho stal Podvŕšok, neskoršie ulica Na Troskách. Teraz tam, kde stál náš rodičovský dom, trčia piliere estakády križovatky na Huštáku.

Takto videl Hušták v roku 1957 maliar Štefan Prukner. V popredí vľavo legendárna kováčska dielňa, v pozadí vľavo v strede silueta rodičovského domu Dušana Klimu.

U vás doma sa hovorilo bystricky. Starobystrické nárečie je bohaté na množstvo slov a slovných spojení, ktoré dnešná generácia nepozná a nerozumie im. A vy si toľké roky pamätáte svoju rodnú bystrickú reč, čoho dôkazom je napokon aj vaša knižka Čak si z Bystrici?

Rodičia, príbuzní, susedia, cele okolie hovorilo po bystricky. Bolo to úplne prirodzené, nikto sa za to nehambil a ani sa neopičil po cudzom, tak ako súčasná kozmopolitická generácia. Na tej knižôčke som intenzívne pracoval s priateľmi a známymi, echtovnýma Bystričanma.

Tak povedzte niečo po starobystricky!

Keby kacúr bol koňom po dachoch  by sme rajtuvať mohli… Iba krepie ťaľce sa špačírujú po bitúngu…

Krajania na Španej Doline, rok 2014

Bystrický dialekt zrejme bude znieť aj počas stretnutia rodákov z Bystrice a okolia, ktoré chystáte.

Určite zaznie… Tohtoročné Celosvetové stretnutie rodákov z Banskej Bystrice a okolia bude už tretie. Prvé sa konalo v roku 2014 a druhé v roku 2015. Uskutoční sa 8. až 10. septembra, počas Radvanského jarmoku. Účastníkov stretnutia čaká slávnostný obed s primátorom mesta Jánom Noskom, účasť na slávnostnom zasadnutí magistrátu pri príležitosti otvorenia Dní mesta a osláv 360. výročia Radvanského jarmoka, ale aj ďalšie spoločné akcie, výlety do okolia či návšteva zaujímavých lokalít.

V čom je Banská Bystrica, vaše rodisko, pre vás výnimočná?

To sa ale nedá povedať dvoma vetami. Takže tu je moje vyznanie rodnej Bystrici… Výnimočná je svojou polohou v srdci Slovenska, svojou jedinečnou historickou architektúrou, svojimi bohatými dejinami, plnými zápasov o slobodu, svojimi umnými a srdečnými obyvateľmi, ktorí odjakživa vytvárajú v meste pod Urpínom onú nenapodobiteľnú atmosféru, v ktorej návštevník má pocit, že je tu vítaný. Áno, aj preto drahokam s názvom Banská Bystrica žiari najsilnejšie v náhrdelníku najkrajších miest Slovenska. Lenže svoju ozajstnú výnimočnosť Banská Bystrica odhalí len tomu, kto je ochotný poddať sa jej skrytému čaru, kto má oči pre neviditeľné, kto má sluch pre nepočuteľné a kto si zachoval zmysel pre všetko skryté, tajomné. Jej pravá jedinečnosť ostane naveky nedostupná tomu, kto sa k Banskej Bystrici približuje len ako k objektu cestovného ruchu.

Slávnostné odhalenie pamätnej tabule „bystrickému Edisonovi“ Karolovi Dillenbergerovi (2016). Na snímke Dušan Klimo a primátor Ján Nosko.

Pre tých echtovných, „cistých” Bystričanov, je stav prebývania v Banskej Bystrici skoro už stav nebeský. Prapočiatok tohto stavu však nemá materiálne korene. Skôr je to otázka vnútorného postoja k svojmu rodisku, neomylný inštinkt hovoriaci: ja patrím sem, tu som doma! Tento inštinkt sa nedá získať na trhu, on sa prenáša z generácie na generáciu, číri sa, prepaľuje sa ako onen vychýrený destilát práve z bystrických slivák, až kým sa z neho nestane neopakovateľný dedičný kód otvárajúci brány raja už tu na Zemi, pod Urpínom… Byť Bystričanom, to nie je zápis v rodnom liste v rubrike rodisko, byť Bystričanom, to je stav, ktorý sa žije a sníva celý život.

V mysli sa do svojho rodiska vraciam veľmi často. Hádam neprejde ani jeden deň, žeby som „nezaletel“ pod Urpín. Ten je pre mňa stále veličizný, vzdialeno–blízky, veď sa nachádza na druhom brehu širočiznej rieky Hron, plný neodhalených tajomstiev. Tajomstiev, ktoré sa zjavujú iba deťom a tým dospelým, ktorí v srdci ostali deťmi. Stále dúfam, že sa mi aspoň jedno z jeho tajomstiev podarí odhaliť. Práve to jedno jediné, to moje, ktoré čakalo a stále čaká, že ho odhalí práve ten malý chlapec vo mne, z ktorého som doteraz nevyrástol.

Čak si z Bystrici?

Čak si z Bystrici? je názov zbierky nárečia, zvyklostí a jazykového koloritu z Banskej Bystrice aj blízkeho okolia. Autorom tejto skutočne výnimočnej knižôčky je Dušan Klimo. V druhom, rozšírenom vydaní, ktoré vyšlo v októbri 2013, okrem bystricko-slovenského slovníka nájdete aj rôzne bystrickie poviedačke, pripomienke a inie pabierke. Dozviete sa, ako spoznáte Bystričana po reči, ako Bystričan deti karhá, kam chodí, či gde sa tára, zráža, obchenduje, ale aj to, čo sa kedysi dialo na Hodinovej (Zelenej, Šikmej) veži, čo sa v Bystrici jedlo v nedeľu a vo všedný deň a dočítate sa aj čo to o bystrickej zakáľačke a rôznych bystrických priešmačkách a fajnotkách.

Zalistujme si v knižke! Viete, napríklad, čo znamená, keď Bystričan povie – sedel ako talkňa ma šmalci? Nuž, že sa hniezdil. Alebo – chlapi tak, zabijú koňa a idú pešo (Bystričania sa vždy vedia vynájsť), či – prídem na budúci týždeň dakerú stredu (Môžeš ma ty tak čakať… prejav bystrickej ochoty).

Kyslie krumple sú zemiaky nakyslo, čušpajz je tekvicový, kelový či iný prívarok, kajzerflajš je údený bôčik, placerka či haruľa je zemiaková baba, gesteňe je gaštanové pyré so šľahačkou a kordobáň zemiakovo-múčne jedlo.

Na raňajky, čiže frištik, Bystričania jedli všetko možnuo. Na nedeľný obed si v bohatších rodinách pochutnávali na rántot húš, šütöt húš (vyprážané alebo pečené mäso) alebo na šnicloch (bravčové rezne). A koláčiky? Napríklad réteš (makový, orechový závin), túroš (tvarožník), gasfickó (lekvárový mrežovník) či daráž fések (osie hniezda).

A tak by sme mohli pokračovať. Útla knižočka je plná už takmer zabudnutých, no stále čarovných slovíčok voňajúcich minulosťou a spomienkami na život v Banskej Bystrici, v meste, o ktorom sa – nie náhodou, traduje: Za živa v Bystrici, po smrti v nebi!

Všetci rodáci z Banskej Bystrice a okolia, žijúci v zahraničí, ktorí sa chcú zúčastniť tohtoročného tretieho celosvetového stretnutia rodákov, môžu kontaktovať Dušana Klima: +49 7121 23 662, +49 7121 23 00 66, dusanklimo@gmail.com.

Fotogaléria