Slovensko sa teší z predsedníctva, zahraničný minister Lajčák putuje svetom a zbiera prepotrebné body, ekonomika rastie, migranti sa nám stále vyhýbajú, koalícii sa napriek rozpadu darí, bývalý koaličný predseda Radoslav Procházka šúcha nohami pred Všeobecným súdom EÚ v Luxemburgu, finančný minister Kažimír kreslí nové dane, percento učiteľov si predlžuje prázdniny, zdravotné sestry už nechcú mať pridané, Bratislava je stále pred bankrotom, Peter Sagan mení dresy a robí nám radosť, blížia sa mrazy, možno aj sneh… Taká pokojná a roztomilá nálada, taká tu panuje.

Za pár týždňov je tu výročie, ktoré pred rokmi zmenilo krajinu a na chvíľu aj jej obyvateľov. Mnohí z tých, čo zaplavujú médiá a sociálne siete svojím videním sveta, svojou diagnózou svetového sprisahania a neskutočných konšpirácií vtedy sedeli na iskričkových schôdzkach a vyrábali lampióny na sprievod k výročiu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie (bývalé iskričky, to je tá revolúcia, keď v Petrohrade v roku 1917 vystrelila Auróra a vlády sa ujali masy robotníkov a roľníkov). Nádejné roky sa rýchlo rozplynuli. Vlády sa striedali, voliči zostávali. Niečo sa však v posledných rokoch predsa len zmenilo. Pribudli nové témy, o ktorých sa nám v minulosti ani nesnívalo. Finančná a hospodárska kríza, Arabská jar a prevalenie dlhoročných klamstiev a podvodov na juhu Európy. No a na Slovensku? Postupná privatizácia štátu so všetkým čo k tomu patrí, nedôvera v súdy, prokuratúru, políciu, úrady všetkého druhu v hierarchii od spodku až hore. A čo je najhoršie? Korupcia, klientelizmus, podvody, šibalstvá mocných a bezradnosť opozičných, nedôveryhodné a manipulovateľné médiá a ako čerešnička na povestnej torte, často krát všetko financované z európskych fondov, ktoré akoby dno nemali.

V roku 2002 pribudla do systému verejnej správy regionálna samospráva, ktorá preberala kompetencie od štátnej správy. Žiadna vláda resp. politická strana nevyhodnotila, či systém v skutočnosti funguje a či by nebolo potrebné siahnuť po korekciách. Dodnes sa občan neidentifikoval s existenciou VÚC, nepozná jeho kompetencie a vlastne ani veľmi nevie, k čomu slúži a či je potrebný. Zrod VÚC sa vtedy zúžil a deformoval na dobíjanie území a určení sídiel krajov. Len pre osvieženie, pri hlasovaní o sídle BBSK prešla Banská Bystrica jedným hlasom. Nebyť toho, sedel by Marián Kotleba dnes vo Zvolene. Aj volebný systém bol podriadený vtedajším náladám. Dvojkolová voľba predsedu mala zabrániť úspechom „maďarských“ kandidátov, ako na potvoru to pred 3 rokmi pomohlo práve terajšiemu županovi. Bez jediného poslanca v zastupiteľstve by to napr. v Českej republike vďaka inému systému možné nebolo. Nie je teraz namieste rozvíjať polemiku, či regionálne samosprávy občanovi a regiónu pomohli alebo nie. Rozhovory na túto tému spravidla začínajú a končia pred a po voľbách do orgánov samosprávnych krajov. Dnes je jasné, že niet politickej sily, ktorá by sa k tejto téme dokázala relevantne vrátiť. Pod čiarou, v tejto časti uvediem, že BBSK minie 5,5 mil.€ za rok 2016 len na správu úradu a zastupiteľstva. Ponúkam prvé status quo.

Aj po toľkých rokoch nečakajme žiadnu zmenu. Jediné, čo je takmer isté, to sú voľby predsedu a poslancov VÚC v novembri budúceho roka. Politický výbuch, ktorý spôsobil prekvapivú výhru Mariana Kotlebu niektorí politici podľa ich súčasných vyjadrení zjavne podceňujú. Vôbec sa nenamáhajú vniknúť do jeho podstaty, kopírujú nálady sediac v Bratislave, mudrujúc ako sa cez tento problém šikovne prešmyknúť. Len pre poriadok, jeho výhra by sa mala dostať do učebníc politológie, pretože dokázal poraziť ostrieľaného politika, bývalého primátora a poslanca NRSR, vtedajšieho župana, podpredsedu najsilnejšej politickej strany a zároveň europoslanca. Pán Maňka v prvom kole zvíťazil o viac ako 30 000 hlasov, vyjadrené v percentách 49,5% vs. Kotlebových 21,3%. Žiadny neúspešný kandidát z prvého kola verejne nepodporil Mariána Kotlebu, napriek tomu ten jasne zvíťazil o viac ako 13 000 hlasov. Jeho podiel 55,53% oproti 44,46% väčšine verejnosti vyrazil dych.

Čo bolo príčinou? Bez zjednodušovania, bez emócií a pravdivo to málo kto pomenoval. Väčšina hodnotení skĺzla k šablóne a s konštatovaním, že  extrémizmus prelieza Európu, že je to pravicový populizmus s lacnými a neuskutočniteľnými riešeniami, ktoré „konzumuje“ nevzdelaná a rebelujúca mládež. Pripúšťam, určitý podiel majú aj tieto dôvody. Čo však považujem za kľúčové a to aj rozhodlo, bol stav verejného priestoru v krajine, neustále sa objavujúce a neriešené kauzy klientelizmu a korupcie, vzmáhajúci sa „papalášizmus“, neochota elít riešiť problémy lokalít a komunít, ktoré zamrzli niekde v prvej polovici minulého storočia. Marián Kotleba vytváral dojem a aj sa mu to darilo, že je jedným z nich, že nepatrí medzi tých, ktorí preletia limuzínou cez región a potom v médiách vznešene navrhujú riešenia. Pred 3 rokmi to bola facka, ktorá uštipla, zabolela, ale výchovná určite nebola. Krajina šľape ďalej, nepoučená, bez reflexie a bez pokory. Županova ĽSNŠ je úspešná v parlamentných voľbách a vstupuje do parlamentu. Čo viac dodať….? Tu je status quo, druhé v poradí.

Je 14 mesiacov do volieb, zľahka sa rozbieha diskusia, niekde možno hovoriť už o kampani. Evidujem politické vyjadrenia, zatiaľ zabalené v opatrnosti, ktoré a to bohužiaľ, majú všetky známky toho, čo som už napísal. Nepotrebujeme výzvy a patetické vyjadrenia narýchlo sformulované z Bratislavy. Ak chce niekto poradiť, pomôcť a byť prospešný, tak nech sa páči. Príďte, ale nie do Bystrice, nech sa páči do Tornale, Muráňa, Poltára, Fiľakova, Šumiaca, Krupiny, Kokavy…, tam žijú ľudia, tam stále žijú ľudia. A odporúčam, vážení, naštudujte si, ako tu žijeme, o čom sa tu hovorí, čo nás trápi a poprosím, aj mapu si pozrite.

Marián Kotleba má minimálne dve politické podoby. Je predsedom ĽSNŠ, ktorá je parlamentnou stranou. Zdieľa svoju ideológiu a svoj pohľad na dejiny Slovenska. Už nenosí uniformu, neorganizuje fakľové pochody. Propaguje hodnoty, ktoré väčšina Slovenska a Európy ponechala v minulom storočí. Je predsedom strany, ktorá nemá program ako riadiť krajinu, ktorá má miesto neho len politické heslá. Zároveň je pán Kotleba zvoleným predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja, teda štatutárom regionálnej samosprávy. Dve podoby, dvakrát očakávania a dvakrát šanca byť úspešným. Prvá podoba bola úspešná, o čom niet pochýb. Druhá podoba, teda bezchybné a umné riedenie administratívy kraja, komunikácia s vládou, zastupiteľstvom, primátorom mesta svojho sídla, ostatnými samosprávami a zahraničím, tá mu veru nejde, nie je sa čím pochváliť.

Posledné status quo, tretie a veľmi jasné a zrozumiteľné. Nestačí poraziť a vymeniť Kotlebu, nestačí poraziť predsedu ĽSNŠ. Mali by sme byť oveľa viac nároční, mali by sme urobiť všetko preto, aby bol budúci predseda  nielen demokrat, ale súčasne aj predseda, ktorý zvládne zložitú a náročnú úlohu predsedu VÚC. Bude sa usilovať o vyvážený a spravodlivý rozvoj kraja, odstráni jeho izoláciu, spojí všetkých aktívnych a rozumných, prehĺbi spoluprácu a hlavne nebude nám robiť hanbu.

Autor blogu:

Martin Baník

Banskobystričan.