BLOG | 16.3.2017

Andrea Súlovcová: Večer s Havranom bol aj o nás

V utorok večer sa v Bábkovom divadle uskutočnila diskusná relácia Večera s Havranom. ktorú RTVS vysielala naživo. Téma bola: Mýty o Slovenskom štáte a Jozef Tiso. Hosťami moderátora Michala Havrana boli historici J. Drábik, I. Mrva, A. Hruboň a spisovateľ Silvester Lavrík.

Bolo to špeciálne vysielanie tejto relácie a bolo verejné. Tak som nezaváhala a využila možnosť sa relácie zúčastniť. Ako divák som sa musela vopred zaregistrovať. Po príchode do Bábkového divadla ma prekvapili dosť prísne bezpečnostné opatrenia, ktoré tam prebiehali, ale organizátori asi dobre vedeli, prečo to robia.

Keď sme sa už všetci usadili v sále, režisér nám dal ako divákom stručné inštrukcie, aby sme nijak nerušili priebeh živého vysielania. Vtipné bolo, keď režisér oznámil, že po začiatku živého vysielania, už nebude možné opustiť sálu. Vtedy si asi tretina divákov ešte preventívne odskočila na toaletu a takmer dvojhodinová diskusia sa mohla začať.

Pre mňa téma Slovenský štát nie je úplná neznáma a venovala som sa jej ešte na univerzite, síce skôr z politologického než historického hľadiska. U nás na škole bola totiž 1. Československá republika veľa diskutovanou témou. Keďže som bola vtedy jediný Slovák v ročníku, úloha spracovania témy Slovenský štát logicky vždy padla na mňa.

V 90. rokoch ešte nebolo toľko odbornej literatúry, ktorá by sa tejto téme podrobne venovala, a tak mojím vodítkom pri spracovaní témy bola hlavne kniha slovenského historika Ivana Kamenca, ktorá vyšla v češtine pod názvom Slovenský stát.

Keďže knihu mám doma odloženú ešte od študentských čias, deň pred diskusiou som opäť po nej siahla, aby som si oživila v pamäti niektoré fakty. Možno aj preto, že som si problematiku Slovenského štátu dopredu naštudovala, nezaznelo pre mňa v diskusii veľa nových faktov.

Ako prínos som videla účasť spisovateľa Silvestera Lavríka, ktorý celú diskusiu oživil svojim pohľadom nehistorika a po celý čas k téme kládol aj otázky týkajúce sa morálky vtedajšieho režimu a tiež našej zodpovednosti, ako sa k téme Slovenského štátu postaviť dnes.

Najcitlivejšou témou celej diskusie bola snáď tzv. židovská otázka a s tým spojený proces arizácie.

Čísla hovoria za všetko:

V roku 1942 bolo zo Slovenska deportovaných takmer 58 000 židov, len pár stoviek z nich prežilo hrôzy vyhladzovacích táborov.

V roku 1944 bolo deportovaných ďalších 13 000 židov a okolo 1 000 židovských občanov bolo popravených priamo na Slovensku.

Slovenská republika bola jediným nacistami neokupovaným štátom, ktorý uskutočnil deportácie židov vlastnými administratívnymi a mocenskými silami. Výsledkom bolo takmer 70 000 mŕtvych nevinných ľudí. Je to akoby niekto vyhladil takmer celú Banskú Bystricu.

Toto je holý fakt, aj keď niektorí sa tú hrôzu snažia spochybniť.

Ako sa s tým dnes máme vyrovnať?

Určite hovoriť o Slovenskom štáte čisto faktograficky, bez emócií a príkras. Neglorifikovať teóriu menšieho zla, ktorá stála život tisícov ľudí.

Zaujať jasný a nemenný postoj k štátu, ktorý posielal vedome na smrť svojich občanov. A urobiť tiež všetko preto, aby sa to už nikdy nezopakovalo. A to si myslím, že je pre nás najväčšou výzvou.

Aj preto ma mrzí tá atmosféra, ktorá tu pomaly, ale isto hustne pred župnými voľbami. To delenie na „nás“ a na „tých“, čo idú proti nám je podľa mňa scestné.

Ja stále verím, že extrémizmus dokážeme poraziť. Ako? Čítajte tu.

Autor blogu:
Narodila som sa a vyrastala v Žiline. Vyštudovala som politológiu a medzinárodné vzťahy na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe a na Universidad Complutense v Madride. S manželom už 13 rokov žijeme v Banskej Bystrici, kde spolu vychovávame naše štyri deti. Profesne som pôsobila v mimovládnom sektore, v oblasti regionálneho rozvoja. Celý život sa zaujímam o veci verejné. Chcela by som, aby moje deti vyrastali v slušnej a dobre spravovanej spoločnosti.