BLOG | 10.3.2017

Martin Baník: Trauma

Po skončení seriálu Bohéma som si v duchu povedal, prečo v Českej republike vznikajú takéto diela a prečo u nás na Slovensku sa háklivým témam úspešne a už dlhé roky vyhýbame. Dej seriálu vstupuje do rokov pred vojnou, počas Protektorátu a končí pár rokov po vojne. Tri svety sa zrkadlia v osudoch postáv českej kinematografie, ktoré boli a stále sú hviezdami strieborného plátna, ktoré aj po rokoch vyhrávajú mnohé ankety. Cez osudy hercov Štepánka, Buriana, Nového, Marvana, režisérov Friča a Vávru a mnohých iných sa dostávame z obdobia demokratického Československa do obdobia, kedy bol ich umelecký svet kruto konfrontovaný s totalitou hnedého, neskôr červeného sfarbenia. Prostredie plné nielen poctivých bežných ľudí, ale aj kolaborantov, udavačov, neschopných závistlivcov aj dobových karieristov bolo prehliadkou doby a ľudí, ktorí ju žili. Oceňujem, že tvorcovia našli odvahu pustiť sa do diela, ktoré mapuje zložité obdobie, ktoré lámalo charaktery, ktoré tvorilo hranu byť hrdinom, zbabelcom alebo kolaborantom.

Ale nielen tento seriál. Spomínam na filmy Musíme si pomáhať (2000), Tmavomodrý svet (2001), Lidice (2011) a Colette (2013). Skvelé filmy, náročné témy a zložitá výroba. Naši susedia ich točia a ponúkajú verejnosti, nevyhýbajú sa im, idú s kožou na trh a áno, vyvolávajú diskusie, národ sa nielen dozvedá, ale aj diskutuje a premýšľa.

Poďme k nám, ako to je u nás? Keďže píšem tento text, nebude to žiadna sláva. Vojnové obdobie je aj u nás zložitá téma, myslím, že náročnejšia z novodobých dejín ani byť nemôže. Ako a čím sa môžeme pochváliť? Nie som filmový historik, preto spomeniem aspoň legendy, film Vlčie diery (1948), Kapitán Dabač (1949), výborný a osobitne autentický Obchod na korze (1965), Deň, ktorý neumrie (1974). Nemôžem zabudnúť na seriál Povstalecká história (8 dielov-1984), pod ktorý sa podpísal nielen Gustáv Husák, ale vo finále Viliam Plevza, vtedy riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS.

Spoločenské a politické špičky, historici, umelci, akademici… a vlastne všetci, ktorí sa verejne vyjadrujú, považujú obdobie Slovenského štátu, Slovenského národného povstania, vzniku a nasadenia pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy,  deportácií, arizácií, popráv a vypálenia obcí  za obdobie, ktoré je hodné poctivého bádania, vysvetľovania a ponukou historickej pravdy. Napriek tomu, obdobie zostáva stále tajomným a pravdepodobne účelovo zahmleným.  Zo Slovenska bolo vykázaných 9 tis. štátnych úradníkov, ich miesta obsadzovali hlavne ľudia, ktorí mali odporúčania od činovníkov HSĽS. Do Hlinkovej gardy v počiatku vstupovala miestna vzdelanosť, postupne počet gardistov narástol na 200 tis. chlapov. Slovensko malo 2 mil. občanov, čo znamená, že takmer v každej rodine bol gardista. Deportácie otvorili cestu k arizácii a fakt, že k židovskému majetku sa dostali ľahšie tí, ktorí boli členmi HSĽS, vtedy jedinej dovolenej politickej strany bol tiež fenoménom doby.  Represie a chuť po majetku sa stupňovali, narastala korupcia a rodinkárstvo. Potom sme, ako národ predsa len na poslednú chvíľu spravili reparát z demokracie a pripojili sme sa k národom, ktoré boli na strane víťazov. Tieto roky sa premietajú do mnohých generácií, ktoré si spomínajú na pútavé rozprávanie starých otcov, ako sa nám ekonomicky darilo, ako samostatnosť naštartovala hospodárstvo a v akom „rozprávkovom“ svete sme si žili obklopení príkoriami vojny. Zabúdame však na fakt, že vidiek informácie nemal, jediným ich zdrojom bol pán farár, možno notár a učiteľ. Je jasné, že katolícky klérus nehovoril o tom, čo by režimu dokázalo uškodiť. Romantizmus a demagógia urobili svoje. Príhody a spomienky zľudoveli, tak to jednoducho býva.

Rýchlo po vojne prišla nová krutovláda. S časťou červených a hnedých sa rýchlo  vysporiadala. Nastúpila generácia, ktorá nám viac desaťročí tvrdila, že všetko dobré, všetko to, na čo máme byť hrdí je len vďaka hrdinským komunistom. Zjednodušenie, ktoré to fungovalo veľa rokov spôsobilo, že táto časť dejín bola lepšie vnímané v zahraničí ako u nás. My sme ju v podvedomí odmietali, pretože bola povinná a často sa opakovala až otravovala. Iné nám hovorili pamätníci, iné oficiálna štátna doktrína.

Súčasnosť, ktorá opäť účelovo otvára tieto témy sa spolieha na reštart spomienok, oživuje a zjednodušuje staré témy a využíva neznalosť. Často stačí len heslo, ktorému hneď mnohí uveria. Prezidenta Dr. Jozefa Tisa ponúkajú ako otca a záchrancu národa, človeka, ktorý priniesol štátnosť a ochránil republiku.

A teraz, poďme pekne späť, takmer na začiatok. Pred pár dňami som uvidel slovenský film Únos. Napriek čiastočnému sklamaniu, keď som vychádzal z kina, som si uvedomil, že tento film je veľmi potrebný a prospešný. Viac alebo menej presvedčivo odhaľuje svedectvo doby, ktorá tu bola len prednedávnom a ktorá za pomoci pár politikov zostávala akoby v zásuvke. Film uvidelo za prvý víkend približne toľko divákov, ako za celé obdobie premietania vyššie spomínaný film Colette. Úžasné, neuveriteľné a potešiteľné. To, že debaty o ňom sa uberajú len tým smerom, čo bolo dobré a čo už menej a vôbec nespochybňujú samotný únos a vraždu je ďalší skvelý výsledok. Nie, nie sme nevšímaví, nie je nám to jedno, to je dobré a nádejné zistenie. Filmári splnili jeden vážny dlh, ponúkli verejnosti niečo, v čo málo kto veril. Príbeh, ktorý sa skutočne odohral traumatizuje takmer 20 rokov spoločnosť, príbeh, ktorý ukazuje štart beztrestnosti, bezprávia, prepojenie mafie s politikmi a politikou, bezmocnosť a beznádej, stratu dôvery v políciu, prokuratúru, súdy a médiá. Príbeh, v ktorom účinkujú reálny ľudia, ktorí sa dnes beztrestne potulujú ulicami, účinkujú v bulvárnych programoch, motajú sa medzi politikmi a hlavne usmievajú sa a užívajú život. Minimálne sa teším práve tomu, že desaťtisíce divákov, ktorí film uvidia budú silnou komunitou, ktorá ľahostajná veru nebude. Film ako spoločenský, mienkotvorný a vzdelávací fenomén pomôže otvoriť nielen oči, ale predovšetkým myslenie a vnímanie pravdy a spravodlivosti.

Často o tom hovorím, preto to na záver zopakujem. Umelci, máte stále veľký dlh, zúfalo nám chýba film o Slovenskom štáte, o Tisovi a o Povstaní. Netočte ľúbivé a lacné „limonády“, prestaňte sa báť a vyhovárať, národ to potrebuje ani sám nevie ako.

Martin Baník Autor blogu:
Banskobystričan.