Čas beží rovnako pre nás všetkých, spomienky sa miešajú s nádejou, hľadíme dopredu, ale aj poctivo porovnávame, to čo sme zažili. Aj v politike je z hľadiska objektívnosti a inšpirácie dobré zopakovať niektoré udalosti, hlavne tie, ktoré sa podarili.
Aj keď nie je známy termín volieb do samosprávnych krajov, tak predpokladám, že to je 5 mesiacov. 
To je dostatočne dlhý čas na to, aby sa v každom kraji sformovali kandidáti a bloky verejnosti, ktoré ich budú podporovať. Kým v iných krajoch Slovenska je ticho, mediálne nič nikoho nezaujalo, napokon tak ako po celé roky, tak v našom Banskobystrickom kraji to vrie tak, akoby sme volili o pár týždňov. Tlačové správy a ťažkopádne vyjadrenia niektorých kandidátov svedčia skôr o stave, že kandidatúra síce bola oznámená, ale ostatné zostalo záhadou. Je to rôzne, každý kandidát má svoju motiváciu, prečo sa pustil touto cestou. Popravde, často sa divím a zvedavo hľadám, čo bude nasledovať.
Nie, dnes nechcem špekulovať, komentovať rôzne bratislavské múdrosti a odporúčania. To, čo si však vážim a čo má občiansku silu, to je výzva hlavy štátu. Apel Andreja Kisku na verejnosť, bola správna a veľmi ju oceňujem. Stále platí a napísal som to už viackrát, tieto voľby sú pre kraj a Slovensko kľúčové. Riešenie máme len my, občania kraja, vo vlastných rukách.
Takže, ako to vyzerá na konci mája? 
Kandidátov nie je veľa, ponuka pestrá, mladší aj starší, skúsení, rozvážni aj odvážni. Ak by ste chceli vedieť viac, tak máte smolu, okrem Luntera, Kašpera a Mičeva sa nič nedozviete. Tajomno, to je asi stratégia, no čo už, nič s tým nenarobíme. Ale, ako som písal, čas zatiaľ netlačí, chlieb sa bude lámať po prázdninách. Dnes prezradiť nápad, resp. program, je niečo podobné, ako ho odovzdať priamo mailom rovno všetkým kandidátom. Analýza stavu riadenia a spravovania regionálnej samosprávy vyžaduje trpezlivosť, usilovnosť a v konečnom dôsledku aj určitú mieru znalosti a orientácie v probléme. Zatiaľ u niektorých kandidátov zarábajú reklamné agentúry a tešia sa z dobrého biznisu.
A predsa len, niečo si zaslúži pozornosť. Stanislav Mičev ponúkol niečo, čo nie je bežné a pokojne poviem, všetkých prekvapil. Tento kandidát, ktorý pri otázke, či ide kandidovať vždy odpovedal jasne a zrozumiteľne – pôjdem, ak budem cítiť podporu. Nelenil a dal urobiť profesionálny prieskum. Nedopadol zle, ale nielen to bolo z prieskumu poučné.
Čo kandidát, to iný prístup. Cítiť, že poradcovia sú rôzni, niečo odporúčajú, niečo zakážu. Výsledok? 
Mičev a Klus jasne pomenovali dve roviny týchto volieb. Prvou je hrozba, že pokračovať bude nielen predseda BBSK, ale aj predseda strany Kotleba-ĽSNS a poslanec NRSR. Nebudem rozvíjať, vnímavý čitateľ pochopí. A druhá rovina, ktorú opísali, je jeho zbabrané spravovanie regionálnej samosprávy. Ostatní? Pán Lunter sa tomu vyhýba obrovským oblúkom, Kašper je za niečo, nie proti. Pán Urbáni všetkých vyzýva na jeho podporu, Saktor opakuje, že je dobrý vyjednávač a mladučký Juhaniak ponúka úsmevy a dobrý kraj. Mičev netaktizuje, ide tak, ako sme mohli očakávať. Priamo a vecne. Prišiel s ponukou memoranda o spoločnom postupe a ponúkol ho nielen verejnosti, ale hlavne tým, ktorí idú do súboja len v jednom pokuse a o jedno kreslo.
Reakcie? Nepochopenie a odmietnutie. Výhrady? Ide o podvod na voličoch, toto sa nerobí a samozrejme, Mičev prichádza s taktikou, ako všetkých dobehnúť a zvíťaziť. Dovolím si pripomenúť, že inštitút memoranda je prejavom dobrej vôle a k ničomu právne nezaväzuje. Pristúpiť k memorandu je slobodné, ale v terajšej situácii veľmi potrebné. Odpovedá na otázky voličov, ktoré sú legitímne a pre náš kraj prirodzené. Prečo je toľko kandidátov a konštatovania, že čím ich bude viac, tým narastá šanca terajšieho predsedu. Voliči ich neadresujú neznámym adresátom, ale tým, ktorí majú budúcnosť minimálne na 5 rokov vo svojich rukách. Stanislav Mičev nekľučkuje, nepoužíva triky a ani nešpekuluje. Neraz povedal a pre tých, ktorí to nechcú počuť, rád zopakujem – dôležité je, aby nepokračoval terajší predseda a je mi jedno, kto z nás tam bude.
Pre tých, čo tento skutok zúrivo a ironicky komentujú jedna skúsenosť. Mám silnú legitimitu ju pripomenúť, lebo si myslím, že teraz je dôležité.
Od Novembra boli voľby na primátora mesta vždy víťazné pre ľavicu. Okrem Stanislava Miku zvíťazil Igor Presperín, ďalšie dve obdobia Ján Králik a po ňom Ivan Saktor. Všetci boli kandidátmi ľavice a jasne víťazili. Pravica v meste dominovala, v parlamentných voľbách víťazila, ale v komunálnych bola vždy kruto porazená. Po každých voľbách prichádzali výčitky, či sa pravicoví kandidáti nevedia dohodnúť a priniesť do mesta zmenu. 
Nevedeli, až do roku 2010. Vtedy kandidoval favorit volieb, minister a podpredseda vlády Ľubomír Vážny. Proti nemu Peter Gogola a Zdeno Haring ako nezávislí kandidáti a ja ako kandidát SDKÚ-DS a SaS. Keď sa Gogola viackrát presvedčil, že skutočným favoritom je Vážny a jeho predchádzajúce podceňovanie bolo nesprávne, tak sme začali spolu rokovať. Netrvalo dlho a pripojil sa aj Zdeno Haring. Nasledovali spoločné prieskumy, ktoré sme si dali svedomito a profesionálne vypracovať. Jasne identifikovali, kto má a u koho voličov najväčšiu šancu. Padlo rozhodnutie, ktoré nebolo jednoduché. Preto vstúpim do svedomia tých, ktorí to zjednodušujú. Kto to nezažije, odporúčam zdržanlivosť a neponúkať vážne závery. Pocit, že to nemusí vyjsť, že to môže byť poriadna blamáž, ten som prežíval celé dva týždne. Oznámenie o spojení sme uskutočnili 17. novembra 2010, teda 2 týždne pred voľbami. Dnes ma prekvapuje hlavne fakt, že tí, čo postup pána Mičeva odmietajú, boli vtedy neskutočne aktívni a tento proces netrpezlivo očakávali. 
V kampani som až do volieb pokračoval, na stretnutia s voličmi som prizýval Petra Gogolu, postupovali sme spoločne. Dostával a s prekvapením dostávam dodnes kopec výčitiek, mnohí mi nerozumeli a odmietali moje rozhodnutie. Bolo to silné a poučné zároveň. Všetko sa podarilo, Peter Gogola porazil Ľubomíra Vážneho a to veľmi výrazne. Tu sa núka otázka, či som spokojný s tým, ako fungoval Peter Gogola. Nie, nie som, ale to je už iný príbeh, o ktorom možno inokedy.
Všetko ide, všetko sa dá. Každý rád a často hovorí o zodpovednosti, ale keď je s ňou konfrontovaný, tak si ju vysvetľuje po svojom. Chcem veriť, že sa nájdu takí, ktorí pochopia, že v ich rukách je veľmi veľa. Nie, nie som patetický, ale naozaj ide, tak to cítim.
