Je 5 dní od predčasných parlamentných volieb v Grécku. Vyjadrenia politikov a ekonómov sa navzájom prelínajú, niektoré stihnú aj šokovať. Víťazstvo radikálnej (?) ľavicovej strany Syriza a prvé vyjadrenia jej lídra Alexisa Tsi
prasa sú svedectvom, že nič nie je nemožné. Nechcem sa ponoriť do finančných analýz a už vôbec nemám odvahu čokoľvek z tejto oblasti komentovať. Nechám to na tých, ktorí si trúfajú a ktorí dokážu všetko vysvetliť. Zaujali ma niektoré vyjadrenia Richarda Sulíka (jedno je tu) a taktiež jedno z vyhlásení nového premiéra Gréckej republiky. Obidva inak dokumentujú situáciu, ktorá nie je a nebude jednoduchá.
Navštívil som túto zaujímavú krajinu 2x. Moje poznanie sa nelíšilo, pritom išlo o úplne odlišné príležitosti. Pred 20 rokmi návšteva na pozvanie partnerského mesta Larisa, mesta ktoré je dvojnásobne väčšia ako naše. Hostiteľom bola miestna samospráva. Často som sa pýtal, uspokojivých odpovedí bolo poriedko. Môj poznatok? Primátor bohém, ktorý chodil do práce pred obedom, potom siesta a v podvečer niekde medzi ľudí. Časť svojich povinností absolvoval mimo úrad, najčastejšie niekde, kde bolo živo. Mal kopec námestníkov, ktorí sa pohybovali v jeho blízkosti a boli mu vždy po ruke. Prirodzene, z niekoľkodňového pobytu sa nedá urobiť poctivá analýza. Avšak môj pocit, že od práce sa neunavili, nebol určite ďaleko od pravdy. Bol som prítomný aj na rokovaní miestneho parlamentu. Atmosféra, procedurálny priebeh…., tak to bolo nad moje chápanie. Fajčenie v hlúčkoch, vykrikovanie, hlasné hašterenie, tak to boli charakteristické prejavy ich rokovania. A čo ma najviac v meste prekvapilo? Počet stoličiek po uliciach, námestiach a záhradách, kde vysedávali hlavne muži. Miestni sa hrdo pochválili, že tých stoličiek je takmer toľko, koľko má mesto obyvateľov. Nebolo čím sa inšpirovať. Alebo, predsa len. Žrebovanie voľných bytov. Vtedy pre nás úsmevné, dnes bežná prax v mnohých našich mestách.
Druhá návšteva krajiny bola dovolenková, v júni 2011. Už to bolo obdobie, kedy sa Grécko zamotávalo v problémoch. Bol som zvedavý a znovu som sa pýtal. Odpovede boli tak prekvapivé, že mi padla sánka. V krajine vládne taká miera korupcie, že bežne sa poskytuje všimné aj keď si idete prevziať občiansky preukaz. Gréci od
mietali pracovať za mzdu pod 1000€. Preto tam boli študenti, v našom rezorte zo Slovenska, Rumunska a Poľska. Rodinné prídavky dostávali matky do svojej smrti alebo smrti svojich detí. Dôchodky úradníkov a dôstojníkov armády sa dedili. Počuli sme aj o takých, ktoré boli 10x vyššie, ako tie priemerné u nás. 
Ak miestny občan pracoval cez sezónu 4 mesiace, ďalších 8 mesiacov dostával podporu od štátu. Vybrali sme sa na výlet do hlavného mesta ostrova Kerkyra. Motali sme sa mestom, všade pusto, veľmi málo turistov. Nečakane sa objavil sprievod. Na čele odborový predák a miestny duchovný. Hlučne a s piskotom vyjadrovali svoju nespokojnosť a postoj k vláde. Bolo ich veľa, zaplnili hlavné ulice. Skončili pred radnicou. Pofajčili, niečo povykrikovali a odpískali rozchod. To bol zrejme signál obsadiť všetky kaviarne, utlmiť vášne a preniesť svoju pozornosť k futbalu, resp. sledovaniu pekných dievčat. Kávu sme si nedali, nebolo kde. Vrátili sme sa do hotela.
Takto som poznal Grécko. Určite sa veľmi nemýlim, ak budem tvrdiť, že podobne vyzerá celá krajina. Grécko je chudobné, takmer bez priemyslu. Z ostrova Korfu chodia ľudia pracovať do neďalekého Albánska. Na vidieku žijú veľmi skromne. Príjem zo zberu olív, možno občas predaj rýb, zeleniny a ovocia. Jediným slušným zamestnávateľom je verejná správa, armáda a polícia. Avšak, na každom kroku cítiť mentalitu, ktorej náš človek nebude nikdy rozumieť. Obrovská armáda štátom platených ľudí, absencia priemyslu, nevýkonnosť ekonomiky, rozsiahle zanedbané a neúrodné územia, spoliehanie sa na štát a jeho „starostlivosť“ o všetkých, to nemôže byť stav, ktorý je udržateľný. Z vývozu Metaxy, olivového oleja, ovocia a zeleniny sa zázraky robiť nedajú. No a ak prestanú chodiť turisti….
